Vekovo ich delí vyše tridsať rokov. Jeden je skúsený tréner, ktorý doviedol už v 80. rokoch minulého storočia Inter Bratislava k bronzu vo federálnej lige, neskôr dlho pôsobil najmä v Nemecku a viedol aj seniorskú reprezentáciu Slovenska.
Druhý je mladý kouč, ešte donedávna aktívny hádzanár, ktorý sa na Záhorí venuje mládeži.
Slovenské hádzanárky priviedli k zlatu na majstrovstvách Európy do 17 rokov PAVOL STREICHER (hlavný tréner) a ĽUBOŠ HEPNER (asistent). Po návrate z Čiernej Hory odpovedali obaja na otázky Sportnetu aj ďalších médií.
Ako by ste niekoľkými vetami zhodnotili, čo sa uplynulé dva týždne dialo v Podgorici?
Pavol Streicher: Išli sme krok za krokom, dievčatá boli koncentrované na podstatné veci, ktoré bolo treba riešiť, analýzy nášho výkonu, aj výkonu súpera, preberanie taktiky. Aj ony sa podieľali na taktike hry, v tejto oblasti sa tiež zdokonaľovali.
A potom, to, ako realizovali zámery na palubovke, bolo fantastické. Cítili sme fantastickú podporu zo Slovenska, kde sme na niekoľko dní spôsobili hádzanársky boom. Naše výkony ocenili aj prítomní experti a zhodli sa, že sme hrali najkrajšiu a najmodernejšiu hádzanú.
Ani na chvíľu ste nezapochybovali, v momentoch, keď družstvo prehrávalo?
Pavol Streicher: Mal som počas celého šampionátu taký vnútorný pocit, že sa nám nemôže stať nič zlé. Z toho tímu vyžarovala taká energia. Súviselo to s dobrou fyzickou pripravenosťou, aj našou hernou kvalitou. Vždy som cítil, že vieme s výsledkom niečo urobiť.
Viacero expertov vyzdvihlo práve výbornú kondíciu, vďaka ktorej družstvo odohralo vo vysokom tempe osem zápasov za dvanásť dní. Ako sa vám podarilo hráčky fyzicky na takej úrovni pripraviť?
Ľuboš Hepner: Určite sa chceme veľmi poďakovať nášmu a zväzovému kondičnému trénerovi Jankovi Čerňanovi. Dievčatá sme mali posledný rok na športtesteroch. Dostávali svoje bežecké a silové plány, ktoré museli na dennej báze plniť.
Pravidelne sme si to vyhodnocovali, aby sme zaťaženie dokázali regulovať, nech sú na šampionát najlepšie pripravené. Na turnaji sa ukázalo, že nastavenie bolo správne. Viacero trénerov sa nás v dejisku pýtalo, kto je zodpovedný za ich fyzickú prípravu. Aj vďaka tomu sme sa mohli prezentovať rýchlou, dynamickou hádzanou.
Pavol Streicher: Dôležité tiež bolo, že sme rotovali hráčky. Mali sme dve formácie, ktoré boli výkonnostne na rovnakej úrovni a plus sme mali tretiu záložnú, ktorú splnila najdôležitejšiu úlohu vo štvrťfinále proti Dánsku.
V prvom polčase sa nedarilo Majke Bartkovej, ktorá mala aj zdravotné problémy. Vtedy nastúpili tieto dievčatá a potiahli to na pätnásť minút. V konečnom dôsledku to rozhodlo, zápas proti Dánkam sme otočili a išli sme až do finále.
Ako vyzerala na turnaji príprava na zápas?
Ľuboš Hepner: Pred zápasom sme mali tri mítingy. Prvý sa venoval našej hre, plus sme si prebrali základné informácie o súperoch. Na druhom už sme išli hlbšie do detailov o súperovi a na treťom sme sa už skôr ubezpečili, či hráčky pochopili, čo od nich chceme. Baby to perfektne zvládli, aj čo sa týka taktickej prípravy, výrazne sa posunuli a dokázali spracovať množstvo informácií. Na tomto turnaji všetko do seba zapadlo a každé rozhodnutie, ktoré sme spravili, sa ukázalo správne.
Odkedy je tento tím spolu?
Pavol Streicher: Približne dva a pol roka. Okrem kvalifikácie o postup na ME17 sme dvakrát hrali aj na Stredozemných hrách. V porovnaní s inými súpermi sme mali odohratých viac zápasov, čo mohlo tiež zavážiť.
Je to výnimočná generácia hráčok?
Pavol Streicher: Je to veľmi dobrá generácia. Dievčatá sú z viacerých klubov. Niektoré začali v menších kluboch a postupne prešli do väčších, kde sa snažia pracovať už viac výkonnostne.
Tento úspech je spoločné dielo. Je dôležité, že mali sme podporu klubových trénerov, bez nej by to nešlo. Nerobili sme si napriek, lebo aj oni cítili, že tento tím môže niečo uhrať a spoločné akcie pomôžu nielen hráčkam, ale aj klubom, za ktoré hrajú.
Boli vo všetkých materských kluboch stotožnení s týmto spôsobom prípravy, že hráčky trávili veľa času na spoločných akciách, sústredeniach, turnajoch?
Ľuboš Hepner: Niekde sa s tým stotožnili viac, niekde menej. Z môjho pohľadu je pre rozvoj hráčok dôležité pracovať v čo najviac konkurenčnom prostredí. Ja som tiež klubový tréner, ale ani jeden náš klub nedokáže zabezpečiť také podmienky, ako keď sú tie dievčatá spolu. Vďaka tréningovým kempom a zápasom sa posunuli výrazne vpred. Práca, ktorú odvádzame za 5-7 dní na spoločnom zraze, sa nedá v klube ničím nahradiť.
Ako sa mladý ženský kolektív vyrovnával s tlakom, zvládal emócie? Pomohlo vám, že ste na turnaji prehrali jediný zápas s Dánskom, a v ňom už nešlo o postup?
Ľuboš Hepner: Je naozaj obdivuhodné, že väčšina z dievčat má v sebe mentálnu silu a víťaznú chuť, vtedy sa s nimi ľahšie pracuje. Stačí im dať už iba zopár podnetov a družstvo ide smerom, ktorým chceme. Po prehre s Dánkami boli nešťastné, prehrali o gól, pričom v zápase už viedli aj výraznejšie, ale tú emóciu správne uchopili, zdravo sa nahnevali a bolo vidieť, že chcú súperovi vo štvrťfinále oplatiť prehru a vyhrať.
Z tímu bolo cítiť veľkú súdržnosť, medzi hráčkami fungovala chémia. Neriešili ste ani náznak ponorkovej choroby?
Ľuboš Hepner: Sme spolu už naozaj dlho, ale baby perfektne spolu vychádzali, hoci sú medzi nimi aj výrazné individuality. Riziko ponorky v takomto kolektíve je vždy, ale vôbec ich to nezasiahlo. Ak sa aj niečo vyskytlo, dokázali to ventilovať s našou fyzioterapeutkou či fyzioterapeutom. Samy boli prekvapené, že to takto zvládli.
O rok vás čaká návrat do Čiernej Hory, na majstrovstvá sveta hráčok do 18 rokov. Kam sa môže tento tím dovtedy posunúť?
Pavol Streicher: Niektoré veci musíme optimalizovať, viac pracovať s videoanalýzami. Počas sústredení v Šamoríne v areáli X-bionic, kde sú optimálne podmienky, by sme chceli umiestniť do haly kamery, aby sme mohli natáčať aj tréningy. Je tam ešte veľa vecí, ktoré môžeme zlepšiť.
Ľuboš Hepner: Úspech vnímame ako záväzok a bude dôležité, ako budeme s dievčatami pracovať. Ale ešte dôležitejšia bude pôsobenie v ich materských kluboch, kde s nimi pracujú na dennej báze.
Uvidíme, či niektoré dostanú ponuku na nový angažmán. Musia sa posunúť v individuálnej kvalite, to bude úloha klubov. Verím, že budú aj naďalej stotožnení s našou víziou, aby sme boli súdržní a prípadné názorové nezhody dali bokom.
Dievčatá čaká teraz prechod k juniorskej a potom k ženskej hádzanej. Čo sú najväčšie úskalia na tejto ceste?
Pavol Streicher: Majú ešte rok v kadetskej kategórii, dva roky v juniorskej a až potom príde na rad ženská hádzaná. Ale už v juniorskej kategórii sa vyskytuje problém drop out, čiže riziko odchodu, vypadnutia z procesu.
Musíme urobiť všetko pre to, aby hádzaná bola pre dievčatá atraktívna. Je dôležité, aby videli, že čas, ktorý strávia na tréningoch a sústredeniach dáva zmysel, že ich to uspokojuje a že to uspokojuje ich rodičov a materské kluby, ktoré im budú vytvárať podmienky na ich ďalší výkonnostný rast.
Na Slovensku máme momentálne len tri kluby, ktoré sú účastníkom česko-slovenskej MOL-ligy a pracujú na profesionálnej úrovni. Nie je to málo? Kde by sa mohli mladé hráčky uplatniť?
Pavol Streicher: To je vec, nad ktorou sa tiež zamýšľame. Máme nejaké predstavy, ale musíme ich ešte detailne spracovať. Ideálne by bolo - aj keď to neznie pozitívne pre naše kluby - keby dievčatá išli do zahraničia hrať do špičkových klubov.
Ľuboš Hepner: Môj názor je ten, že keď už prestup, tak určite do zahraničia. Tam majú kvalitné akadémie, zabezpečené podmienky, dvojfázové tréningy, regeneráciu... Ani jeden klub na Slovensku také podmienky nevie poskytnúť. Takže aj pri mojich hráčkach - Barbore Karkušovej a Anežke Stránskej - by som razil filozofiu, ak odísť, tak do zahraničia.
A kam? K susedom do Česka či do Maďarska?
Ľuboš Hepner: Je to najbližšie, ale momentálne tieto krajiny nechcú veľmi prijímať hráčov z cudziny, prirodzene dajú možnosť radšej domácim. Aj Nemecko alebo severské krajiny by však boli zaujímavé. Hráčky sa tam môžu rozvíjať aj osobnostne, keďže budú ďalej od domu. Budú mať väčšiu zodpovednosť za seba, a rozvoj svojej kariéry, lebo to niektorým chýba.
Aký bol pre vás najkrajší či najsilnejší moment na turnaji?
Pavol Streicher: Záverečný hvizd po finále, keď bolo jasné, že máme zlato. Prišiel s ním tiež pocit zadosťučinenia. Bolo to veľmi emotívne a pre dievčatá to bola najkrajšia odmena za vykonanú prácu. Tvrdo pracovali na tom, aby boli úspešné.
Ľuboš Hepner: Je veľmi ťažké vybrať najkrajší. Prvý silný moment bol už v zápase proti Španielsku. Po prvom polčase sme neboli v ideálnom rozpoložení, ale v šatni sme si k tomu niečo povedali, dievčatá prišli na palubovku, dali sa do kruhu, tiež si povedali zopár slov a vtedy sa ukázala extrémna sila kolektívu, že sa tomu nepriaznivému skóre vzopreli.
Bola medzi gratuláciami, ktorá ste dostali, nejaké výnimočná?
Pavol Streicher: Jedna ma veľmi príjemne prekvapila. Zazvonil telefón a na druhej strane sa ozvalo: Ahoj Pali, tu je Jano Filc. Môj bývalý kolega z FTVŠ, hokejový tréner. To ma potešilo.
