Slovenský hokej sa posledný rok niesol na vlne pozitívnej nálady.

Tá vyplynula z atraktívneho štýlu hry, akým sa prezentovali reprezentačné tímy do 18 rokov, 20 rokov a najmä mužská reprezentácia vedená pod Craigom Ramsaym.

Logicky sa k tomu pridružili úspechy. Bronz z olympiády, účasť vo finále Hlinka Gretzky Cupu (prestížny turnaj hráčov do 18 rokov).

Po dlhých rokoch sme začali zapracovávať šikovných juniorov, či dokonca dorastencov do mužskej reprezentácie. Tí najšikovnejší, Slafkovský s Nemcom skončili ako číslo jeden a dva v drafte do NHL. Úspech zákonite upriamil pozornosť na slovenský mládežnícky hokej. Fanúšikovia čakali, čo dokážu Slováci na najbližšom šampionáte. Síce naň nastúpili bez najväčších hviezd, ale s množstvom ďalších hráčov od ktorých sa čaká, že sa raz etablujú vo veľkom hokeji. 

A zrazu bác. Tvrdý dopad na zem, pri ktorom sa zrejme rozbili ružové okuliare každému, kto videl slovenský mládežnícky hokej doteraz len v pozitívnych farbách.

Predturnajové očakávania fanúšikov, ale aj niektorých expertov celkom zjavne nereflektovali kvalitu reprezentácie. Po šampionáte zostala pachuť. Môžeme sa utešovať akurát tým, že na tomto turnaji sa nehrá o záchranu v elitnej kategórii.

Prvý veľký juniorský turnaj priniesol katastrofu. To je slovo, ktoré v prvom hodnotení majstrovstiev sveta použil aj tréner reprezentácie Ivan Feneš. Začnem priamo od neho a jeho realizačného tímu.

Feneš varil z vody, ale nesie zodpovednosť

Treba objektívne priznať náročnosť situácie v ktorej Ivan Feneš bol pri skladaní nominácie na šampionát. Doslova varil z vody. Pred šampionátom sa viac hovorilo o počte ospravedlneniek, ako o hráčoch, ktorí posilnia tím.