Slavomír Molnár má 36 rokov a celý život zasvätil bojovým umeniam. Má na konte prvý slovenský zápas MMA a je skutočnou legendou tohto športu.
Začneme tradičnou otázkou. Ako ste sa k MMA dostali?
Všetko to začalo džudom. Keď som bol malý, tak som bol pri tele a aby som nemusel chodiť na odtučňovacie kúry, otec ma dal na džudo. To mi vydržalo do roku 2000, až kým som nešiel na vojnu do Dukly, kde som mal dvojfázové tréningy džuda a tu som začal robiť thaibox. Džudo som robil každý deň a thajský box asi dva tri krát do týždňa. Džuda mi ale bolo málo, pretože už som tam videl nedostatky úderov, kopov a ta téma niekoho biť na zemi ma strašne bavila. Po vojne som začal hľadať cestičky cez Česko, aby som sa do toho dostal. Potom som sa nakontaktoval na ľudí, ktorí mi dohodli prvý zápas, tuším v Brne to bolo, ale nakoniec som mal zápasy tri.
Tam ste zaznamenali rovno tri výhry.
Áno, s tým som ani nerátal, vôbec som to nečakal. Doma som žartoval, že ma donesú zošitého, mama plakala, že na čo tam idem, ale nakoniec sa pošťastilo.
Váš debutový zápas sa vo všeobecnosti berie ako prvý zápas slovenského bojovníka v histórii.
Ako Slováka áno, určite to bol prvý zápas, ktorý sa aj medializoval. Už som sa stretol s ľuďmi, ktorí mi hovorili, že už mali zápas predo mnou, ale o ňom vedel iba ten, čo o tom rozprával. Tieto moje zápasy boli dokonca aj v televízii.
Po týchto dueloch ste prenikli do vyššej ligy a tam ste natrafili na hviezdu MMA v podobe Melvina Manhoefa.
Potom som mal nejaké zápasy zasa v Čechách, nastúpil tam Manhoef. Vtedy bol tento bojovník špička, patril do top 10 na svete a Česi ho zavolali na tento galavečer ako najväčšiu osobnosť turnaja, aby ľudí prilákali. Nikto ale proti nemu nechcel bojovať. Ja som bol mladý, neskúsený, chlapík je odo mňa o hlavu nižší a tak ma Česi požiadali, aby som s ním bojoval, že nemá ani 100 kíl. Ja som súhlasil a až potom som pochopil, čo mi to dali za súpera. Vtedy som bol ale ´nevybúchaný´ a na zem som ho chcel dostať nenatrénovanými technikami. Mal som odbojovaných asi iba päť zápasov a hneď ma dali do súboja so svetovou triedou, spustil som ruky a dostal úder. Nevadí, lepšie prehrať s najlepšími ako s neznámymi.
Potom prišiel zápas s ďalšou extra triedou Francisom Carmontom, ktorý podobne ako Manhoef pôsobí momentálne v Bellatore. Ako si spomínate na tento zápas?
V tomto zápase som mu nabehol na úder a rozrazil mi oko. Potom ma lekári nepustili znova do boja. Tieto zápasy som ale absolvoval v čase, keď na Slovensku boli veľmi obmedzené možnosti tréningov. Málo sparingov bolo, málo boja ako takého. V Bratislave sa nič nerobilo, iba nejaký thaibox s ľahkými váhami, kde keď si sa do niekoho oprel, tak ťa hneď korigoval tréner.
V tej dobe bolo asi ťažké zohnať sparinga pre ťažkú váhu.
Áno, bolo to ťažké. Momentálne je už situácia iná. Sme tu viacerí a vieme sa dohodnúť na tréningoch.
Potom prišla OFA, pri ktorej zrode ste boli aj vy. Ako ste na projekte participovali?
Osobne som OFA nezakladal, ale pomáhal som Iljovi pri riešení vybavenosti gymu a rôznymi inými záležitosťami. Asistoval som pri výučbe techník, ale do trénovania sa mi nechcelo. Ak by som sa tomu mal začať venovať naplno, stratil by som čas na seba.
Aký bol z vášho pohľadu najzaujímavejší zápas?
Všetky zápasy mi niečo dali, ale v pamäti mi utkvel zápas v Rakúsku, kde sa bojovalo formou pyramídy a zápas bol vypísaný na štyri päťminútové kolá. Tam sme so súperom išli iba postoj, lebo sme totálne nevládali. Zápas som prehral, ale chlapík, ktorý ma zdolal bol taký dobitý, že v ďalšom kole dostal po minúte jeden low kick a zrútil sa na zem.
V klietke sme vás nevideli už od decembra 2013.
Pred týmto zápasom som taktiež dlhšie nebojoval, keďže som staval dom a to mi zaberalo všetok čas. Potom sa mi narodilo bábätko, takže som sa musel popasovať aj s tým. Teraz je toho konečne troška menej a dá sa aj potrénovať, tak som sa rozhodol, že si dám zápas.
Na podujatí X Fight sa predstavíte v hlavnom zápase proti Gabrielovi Törökovi z Košíc. Ako sa pripravujete na tohto súpera?
Keďže sa mi menil súper na poslednú chvíľu, tak na neho osobne sa už špeciálne nepripravujem. Myslím, že tie skúsenosti, čo som za 16 rokov získal z thajského boxu, sú dostačujúce. Chalani z gymu mi aj potvrdili, že je to v poriadku.
Ako vyzerá tréningový proces?
Tým, že už mám 36 rokov, tak zvládnem dva až tri tréningy do dňa. Aspoň jeden tréning mám každý deň s tým, že jeden týždeň idem dva tréningy denne, druhý jeden a tretí tri tréningy za deň. Podľa toho ako sa cítim. Platím si chlapcov, aby som mohol spárovať, lebo predsa nie každý sa nechá obíjať, škrtiť, páčiť... To nie je príjemné. Keď sa pripravujem, nemôžem sa s nikým hrať, musím ísť naplno.
Ako dlho sa na tento zápas pripravujete?
Asi mesiac. Ale na leto sa stále pripravujem. Nie silovo, ale skôr chudnem a robím kondičku, aby to aj nejako vyzeralo. Takže som bol aj počas pauzy stále v tréningovom cykle.
Už o pár dní máme X Fight. Ako vyzerajú posledné prípravy na zápas?
Tak týmto rozhovorom som ukončil plnú záťaž, troška som si to skrátil. Ešte chcem potrénovať techniky, ktoré mám na videu a potom sa zameriam iba na výdrž a výbušnosť.
V posledných troch víťazných zápasoch ste súperov zdolali na submission, aká bude taktika do tohto zápasu?
No chcel by som ten postoj, tak si to stále hovorím, ale chcieť je jedna vec a druhá je, keď sa postavíš do tej klietky, to je úplne niečo iné. Musíš vyhrať za každú cenu, netreba podceniť súpera. Takže začnem ten thaibox a keď na mňa vbehne, tak príde aj na boj na zemi. Treba využiť každú možnosť ukončiť zápas.
Súper je o niekoľko kilogramov ľahší, budete využívať túto váhovú prevahu?
Tak využívať nie. Napríklad včera som mal zápasenie s chlapíkom, čo má 126 kíl a stále som mu robil zle a mal ho pod sebou. Tento súper je odo mňa ľahší a keď ma má prečítaného, tak na zem so mnou nepôjde, lebo si myslím, že to by bola jeho smrť. Videl som videá, že sem tam niekoho prehodí na zem. Keď to spraví mne, tak budem len rád, sa s ním troška pozabávam, budem si robiť to svoje, na čo som zvyknutý a čo mám natrénované.
Ako vidíte svoju budúcnosť? Budeme vás vídať v klietke častejšie?
Nie, už mám 36 rokov, už je to naozaj náročné dvojfázovo trénovať 3 krát do týždňa. Predsa mám tú rodinu, o ktorú sa treba starať.
Takže tento zápas bude možno posledný vo vašej kariére?
Možno. Možno jeden z posledných, uvidím ako sa budem cítiť.
Džudo, thajský box, MMA. To všetko trénujete dlhé roky. Aj keď ste spomínali, že trénerstvo vás neláka, neuvažovali ste aspoň o občasných seminároch?
Skôr som rozmýšľal nad súkromnými tréningami, ale s malými deťmi by som to neviem či vydržal. Pri dospelých sa zasa viem nahnevať, keď sa vyhovárajú, že nevládzu, alebo, že niečo nejde. Ja to vo svojom veku zvládam, tak neverím, že 25 ročný chalani nie. Ešte tomu musím dať chvíľu čas.
