Sajmonov pohľad: Vyhrali sme hokejom, prehrali výsledkom

Je to definitívne. Nemci náš výkon proti USA nenapodobnili a Američanom podľahli 1:3. Mohli sme mať istý postup, napriek tomu máme isté už šieste vypadnutie v základnej skupine v rade. Aj to je jednou z príčin, že budeme po rokoch musieť hrať olympijskú kvalifikáciu.

Vynikajúci hokej našich nestačil. Opäť nám - skoro ako každý rok - ostávalo spoliehať sa na iných. Ako Vladimír Vůjtek pred pár rokmi povedal, pre slovenský tím je veľký úspech, ak sa dostane do štvrťfinále. Tento rok sme takýto veľký úspech nezískali.

Opäť prišla stará známa agónia. Potvrdilo sa, že byť hokejovým fanúšikom slovenskej hokejovej reprezentácie je asi najťažšou úlohou, čo môže človeka postretnúť. Chcem len, aby sme neobviňovali Nemcov, ktorí neporazili Ameriku, alebo ich súperov, trebárs Dánov, ktorí síce majú kvalitu, no aj tak sa proti ich škaredému hokeju nedokázali presadiť. Za vypadnutie si môžeme sami. Delili nás od toho možno dve sekundy. Tak, ako desať sekúnd pred rokom.

Američania nás teda nezarmútili. Zarmútili sme sa sami. Ako český hokejový expert Martin Procházka povedal, z koncov zápasu robíme zbytočnú vedu. Je to asi najskôr o psychike, no o štvrťfinále sme sa pripravili sami absolútne nezvládnutými poslednými minútami kľúčového zápasu s Nemeckom. Neobviňujem však našich hokejistov. Pravdepodobne všetci hrali nad rámec svojich možností.

Tiež ma hnevá, že na úkor nás a nášho skvelého hokeja postúpil tím, ktorý hral (okrem dnešného zápasu s USA) totálny antihokej, azda najškaredší na šampionáte. Autobus pred bránou v našom zápase bol frustrujúci, no zároveň veľmi účinný - veď porazil všetkých, ktorých poraziť mal. Dokonale sa to odzrkadlilo v zápase proti veľmoci, teda Kanade. Kým my sme prehrali o gól, Nemci o priepastných sedem.

Neznamená to však, že za to viním Nemcov. Je síce nad Slnko jasnejšie, že sme hrali omnoho pohľadnejší, dravejší a "hokejovejší" hokej, no nedokázali sme udržať tie najdôležitejšie chvíle na našej strane, čo, naopak, s prehľadom dokázalo Nemecko. 

Po výkonoch v prvých troch zápasoch to vyzeralo, že si s tými "slabšími" poradíme. Poradili sme si síce hokejovo (aj keď ešte nevieme, čo prinesie súboj s Dánskom), no o postupe prioritne rozhoduje výsledok, nie spôsob hry. A ten sme mali v tom najdôležitejšom prípade horší. Rozhodujúci gól prišiel proti Kanade dve sekundy pred koncom. Proti Nemcom necelú polminútu. 

Sám seba sa pýtam, či je to o smole, či o čom. Myslím, že to máme aj v mentalite. Kedy sa naposledy nám, Slovákom, podarilo otočiť zápas v posledných minútach? Kedy sme si my mohli povedať že sme niečo hrdinsky otočili? Nemáme na to psychicky? Alebo čo sa deje? 

O postup medzi najlepšiu osmičku sme sa, bohužiaľ, pripravili sami. Naši reprezentanti však, hnaní dopredu úžasnou kulisou, dokázali hrať štýlom, ktorý konečne po rokoch tešil naše oči a hokejové srdcia, za čo im musíme poďakovať. Darmo teraz budeme lamentovať nad tým, kto bol lepší a kto nás nepodržal. Hokejisti s dvojkrížom na dresoch do toho dali svoje srdcia. Celkovo to bol pre našich fanúšikov krásny výkon.

Napokon však so zármutkom musíme dodať, že bol nedostačujúci. V najdôležitejších zápasoch sme vyhrali hokejom, no nevyhrali výsledkom.