Rusom čelil na ľade i na barikádach. Ešte nechcem zomrieť, vravel Irbe po MS

RIGA, BRATISLAVA. Pobehoval po ľade šťastný ako malé dieťa, ktoré dostane vysnívanú hračku. Zvieral v ruke medailu a objímal sa s hráčmi.

Historický úspech lotyšského hokeja, zisk bronzovej medaily na majstrovstvách sveta, intenzívne prežíval aj nižší chlapík v modrom obleku.

Bez jeho legendárnej bielej brankárskej masky značky Jofa či zašpinených betónov by ste v ňom možno ani nespoznali jednu z najväčších lotyšských hokejových legiend.

Arturs Irbe pôsobil na šampionáte v Rige a v Tampere ako tréner brankárov lotyšskej reprezentácie.

Slovenským fanúšikom je známy aj z pôsobenie v Nitre, kde v roku 2007 ukončil profesionálnu kariéru, či z pamätného zápasu v olympijskej kvalifikácii v Sheffielde 1993, v ktorom Slováci zdolali Lotyšov 7:1.

Najcennejšia medaila v živote

Na majstrovstvá sveta v roku 2000 nespomínajú s nostalgiou iba na Slovensku. Zverenci Ján Filca tu získali prvú medailu v ére samostatnosti. Aj Lotyši však v Petrohrade dosiahli veľký výsledok.

Prvý raz od postupu medzi elitu prenikli do najlepšej osmičky a najmä - premiérovo na veľkom turnaji zdolali Rusko. Pre Lotyšov malo víťazstvo 3:2, navyše na ruskom ľade, symbolický význam. Pobaltská krajina bola niekoľko desaťročí pod ruskou a neskôr pod sovietskou nadvládou.

Arturs Irbe zlikvidoval vtedy 37 z 39 striel domácich hokejistov. Aj pre neho to bol výnimočný výsledok. Po zápase povedal, že by za toto víťazstvo vymenil polovicu svojho života. Tieto slová sa stali v Lotyšsku legendárnymi. A v Tampere mu ich novinári po zápase o bronz proti Američanom pripomenuli.

„Či som ich zopakoval? Nechcem ešte zomrieť,“ pousmial sa. „Polovice života som sa už kedysi vzdal. A som presvedčený, že mnoho z týchto hráčov by bolo ochotných spraviť to isté.

Pred zápasom o bronz som im povedal, že by som vymenil všetky svoje medaily a trofeje z 80. a 90. rokov za tento cenný kov. Chlapci ma počúvli. Toto je najcennejšia medaila v mojom živote,“ hovoril Irbe pre lotyšské Rádio SWH.

Fanúšička Zelma

Vo vestibule hokejovej arény Daugava v Rige, kde trénovali účastníci B-skupiny MS, je malá sieň slávy lotyšského hokeja.

Viacero osobností hokejovej histórie tejto pobaltskej krajiny tu má panely s fotografiami a ďalšími artefaktami. Nechýba medzi nimi ani najslávnejší lotyšský brankár. Okrem viacerých fotografií sa na paneli vyníma aj rukou písaný list.

Je v ňom zhrnutý príbeh najväčšej fanúšičky Artursa Irbeho, starej mamy Zelmy. Keď sa malý Arturs začal venovať hokeju, starala sa o neho starká. Vozila ho na tréningy, chystala proviant pre vnuka aj jeho spoluhráčov. Bola vždy pripravená, ako Sancho Panza pre Dona Quijota, spomína jeden z Irbeho mládežníckych trénerov.

Zelmu Irbe spočiatku hokej príliš nezaujímal. To sa však zmenilo, keď jej vnuk začal medzi rovesníkmi vynikať. Starká zvyčajne sledovala zápasy za bránkou, v ktorej chytal Arturs a robila si do zošita poznámky o jeho zákrokoch či inkasovaných góloch.

Puto medzi oboma sa pretrhlo, keď Irbe odišiel v 90. rokoch za oceán. Zelma trávila noci počúvaním miestneho rádia, ktoré vysielalo prenosy z Irbeho zápasov NHL. Na stenách viseli plagáty úspešného brankára, ktoré opatrovala ako sväté obrazy, jej jednoizbového byt v Rige pripomínal múzeum.

Odmietol reprezentovať Sovietov

V roku 1985 ho vyhlásili za najlepšieho brankára ME do 18 rokov. V dvadsiatich už bol brankárskou jednotkou najpopulárnejšieho lotyšského klubu Dynamo Riga, ktorý pôsobil v najvyššej sovietskej súťaži.

V sezóne 1987/1988 sa Dynamo prebojovalo až do finále ligy, v ktorom prehralo 1:3 na zápasy s vtedy dominantným sovietskym tímom CSKA Moskva. Irbeho výkony si všimol aj tréner CSKA a sovietskej reprezentácie Viktor Tichonov.