Rozsieval bojového ducha. Zomrel futbalový kapitán Anton Urban

BRATISLAVA. V roku 1964 sa Československu naskytla v Tokiu šanca získať titul olympijského šampióna. Vo finále turnaja nastúpilo pred takmer 70 000 divákmi proti Maďarsku a prehralo 1:2. S kapitánskou páskou v stretnutí, ako aj v devätnástich predtým, viedol mužstvo Anton Urban. Srdce futbalového kapitána dotĺklo v piatok vo veku 87 rokov. Informáciu potvrdil mediálny manažér Jozef Korbel.

Kouč Vytlačil, kapitán Urban

Dva roky po čiílskom striebre na svetovom šampionáte 1962 vstúpilo Československo znovu do veľkej svetovej medailovej hry.

Spoločným strojcom oboch strieborných finálových úspechov bol svojrázny tréner Rudolf Vytlačil. Rodák zo Schwechatu, syn kočiša viedenského pivovaru totiž šéfoval ako kouč na oboch lavičkách. Po veľkej sláve v Čile upadlo jeho reprezentačné áčko do menšieho útlmu, a tak sa rozhodol, že nebude sedieť na dvoch stoličkách, a v septembri 1963 prevzal na plný úväzok olympijský tím.

Vytlačil podľa vtedajších prísnych pravidiel MOV, najmä ostro kritizovaného článku 26 o amatérskom štatúte, nemohol rátať ani s jedným hráčom, ktorý nastúpil čo len v kvalifikácii svetového šampionátu. Neostávala mu iná možnosť, než poskladať úplne nový tím. A keďže bol známy ako kouč, ktorý mal nos na hráčov, zostavil pracovité mužstvo bez hviezd.

Z domáceho ligového rezervoára vybral druhú garnitúru, zmiešal mladších hráčov so skúsenejšími a za kapitána zvolil najstaršieho – Antona Urbana, šikovného, svedomitého, poctivého a bojovného pravého obrancu bratislavského Slovana, ktorý tvoril s Viliamom Schrojfom a Jánom Popluhárom údernú defenzívu belasých.

O svojej pravej ruke v tíme, hráčovi, ktorý absolvoval v Tokiu všetky zápasy bez striedania, sa vyjadril: ,,Urban bol skutočným pilierom mužstva, strojcom dobrej nálady a rozsievačom bojového ducha, bez ktorého by sme boli bývali zložili zbrane už v našom kľúčovom semifinálovom zápase s nemeckým mužstvom. Pravý kapitán!“

Urban na revanš vrátil Vytlačilovi, kedysi ľavému krídlu viedenského Rapidu a pražskej Slavie, ktorý obliekal aj československý reprezentačný dres, svoj obdiv: ,,Futbalu rozumel ako málokto. Dôveroval aj takým hráčom, ktorým iní neverili, a psychicky ich pripravil a vyburcoval. Má veľké zásluhy na tokijskom striebre. Bol to človek, ktorý v sebe znamenite skĺbil kvality pedagóga, psychológa, futbalového stratéga.“

Vytlačil bol pragmatik. Nehral sa na veľkého dirigenta. Svojim zverencom to vyložil po lopate: ,,Nebudem vás nič učiť. Keď som vás povolal do reprezentácie, vychádzal som z poznania, že futbal ovládate.“

Z Kysaku do Bratislavy

Anton Urban, inak Fóni (prezývka z dielne trénera Jima Šťastného, ktorý si svoje ovečky vždy originálne označkoval), natrafil v kariére, ktorú si takmer celú odkrútil – až na povinnú vojenčinu – v bratislavskom Slovane, na skvelých spoluhráčov a silnú generáciu trénerov.

Chlapec z východu prišiel do Bratislavy z Kysaku. Bol piate zo šiestich detí. Otec – sprievodca a vlakvedúci – zomrel, keď mal Anton sedem rokov. V päťdesiatom prvom prišiel do Bratislavy natrvalo. Býval u sestry v Ľudovej štvrti. Na Tehelné pole to mal na skok. Do ŠK Bratislava ho z ulice zlanáril vtedajší tajomník futbalového klubu a neskôr športový novinár Jozef Múdry (manžel svetoznámej krasokorčuliarskej trénerky, ktorá vychovala Ondreja Nepelu).

V žiackom výbere natrafil na trénera Karola Galbu, ktorý sa zasa preslávil ako rozhodca – asistoval na čiare vo finále svetového šampionátu 1966 (Anglicko – NSR 3:2) s doteraz nejasným víťazným gólom. Pravda, on bol ,,mimo hry“, lebo stál na opačnej polovici ihriska...

Keď bol Urban ešte pred vojnou v Bratislave u strýka, obdivoval skvelú generáciu hráčov, ako Reimann, Benedikovič, Vičan, Laskov, Preiss, Šimanský či Tegelhoff. Najmä keď sa s obrovskými sombrerami vrátili z úspešného a pamätného zájazdu v USA a Mexiku a ,,mexický expres“, ako bratislavský tím pomenovali, vítala v roku 1948 celá natešená a hrdá Bratislava.

„Pre mňa to boli ikony, nedostižní ľudia a v ich čarovnom futbalovom prostredí som prežíval nevýslovné šťastie. Ani vo sne mi nenapadlo, že by som mohol byť spoluhráčom týchto velikánov. Úcta a obdiv k nim ma formovali,“ vyjadril sa v denníku Šport.

Urbanov čas prišiel v roku 1953. Postavil sa na post, ktorý zastával jeho tréner Jim Šťastný. Stal sa pravým obrancom a v tejto úlohe vydržal až do konca svojej kariéry.

Veľký Jim Šťastný

Aj Urbana výrazne ovplyvnil kouč Leopold Šťastný (1911 – 1996), všeobecne známy ako Jim, čo rád fajčieval najlacnejšie cigarety Bystrice alebo Lipy, a to si z nich vždy odlomil iba polovicu. Bol to čas, keď vari každý bratislavský chalan vedel naspamäť vyrapotať slovanistickú zostavu: Schrojf – Urban, Popluhár, Jankovič, Vengloš a tak ďalej... Alebo podľa Šťastného: Gumár – Fóni, Bimbo, Drongolo, Lolo...

Počas vojny a v päťdesiatych rokoch si Šťastný prežil svoje. Dokonca v roku 1953 si tri mesiace odsedel vo väzení. Hoci to bol, ako sa neskôr ukázalo, svetový tréner, doma spoznal iba klubovú slávu so Slovanom, keď s ním získal až štyri tituly československého majstra. Naši rakúski susedia si na Záhoráka z Rohožníka spomínajú ako na trénerského velikána. V rokoch 1968 – 1975 pôsobil ako kouč rakúskej reprezentácie a so 49 zápasmi patril k rekordérom (častejšie sedeli na lavičke iba Hugo Meisl a Herbert Prohaska).

V čase tokijskej olympiády po tretí raz trénoval Slovan (1949 – 1951, 1954 – 1957, 1963 – 1965) a na poste pravého obrancu vyárendoval miesto práve Fónimu.

Urban takto spomínal na svojho osudového muža z futbalového sveta: ,,Jim? Udával tón v československom a slovenskom futbale. Mám pocit, že pod jeho trénerskými rukami akoby som prežil desaťročia. Hovorí sa a píše, že systém 4 – 2 – 4 zaviedli vo futbale Brazílčania a pripisujú im ho ako novátorský. Ale už dávno predtým ho preferoval práve Jim. Pod jeho vedením sme ho hrali v Slovane už roky. Vičan ako stopér, pred ním Jajcaj a na krajoch obrany ja a Jankovič. Práve Šťastného a Daučíkovou zásluhou sme úspešne hrali takzvaný WM systém. O Šťastnom sa hovorilo, že je tvrdý a náročný. Ale mne taký nepripadal. Vždy som chcel v jeho mužstve hrať a robil som preto všetko.“

Urban ako hráč zažil v Slovane vyše dve desiatky trénerov, všetko osobnosti veľkého kalibru. Postupne ho viedli Bulla, Šťastný, Baláži, Jačiansky, Ember, zasa Jačiansky, Chodák, Greššo, Bulla, Borhy, Bulla, Šťastný, Skyva, Čurgaly, Hucko a Vičan.

„Nad všetkými stál práve Jim Šťastný. Od neho sa učili ďalší, najmä Vičan a Vengloš. Jim bol tréner, ktorý myslel dopredu. Charizmatická postava nášho futbalu, osobnosť. Tréner bol pre nás aj pre výborníkov vždy modlou. Vtedy v Slovane ani vo sne futbalistom nenapadlo, aby mali voči trénerovi nejaké výhrady. Čo tréner povedal, to bolo sväté,“ spomínal Urban.

Hráči zo Slovana patrili vtedy k najväčším dodávateľom do olympijského tímu. Okrem Urbana sa do tokijského výberu dostal aj Schrojfov náhradník František Schmucker a útočníci Ivan Mráz a Ľudovít Cvetler.

Deväť Slovákov v sedemnástke

Olympijský turnaj 1964 sa pre náš tím začal prakticky až v semifinále. Dovtedy to bola hračka. S každým súperom si bez problémov poradil. V kvalifikácii zdolal francúzskych amatérov 4:0 v Plzni a 4:2 v odvete. Gréci, ktorí vyradili Angličanov, na ďalší zápas nenastúpili, a tak sa otvorila japonská brána na záverečný turnaj.

Mimochodom, naši olympionici si ešte pred odchodom zmerali sily s reprezentačným áčkom a v Banskej Bystrici pred 15 000 divákmi (!) s ním remizovali 3:3.

V Japonsku, kam sa zo 68 mužstiev kvalifikovalo 16, sme za registrovali tri víťazstvá v C-skupine. Kórejskú republiku sme vy prášili 6:1, Zjednotenú arabskú republiku 5:1 a Brazíliu, v zápase, keď už náš postup do štvrťfinále bol istý, 1:0. Do semifinále sme sa dostali cez Japonsko víťazstvom 4:0.

V našom 17-člennom kádri bola prevaha Slovákov. Dovedna deväť a desiaty s malým otáznikom.

V základnej zostave nechýbali: brankár František Schmucker (1940), rodák z Jaroviec, ktorý bol doma na Tehelnom poli, neskôr sa vyznamenal v drese ostravského Baníka, obrancovia Anton Urban (1934) a Vladimír Weiss (1939), rodák z Vrútok, z bratislavskej Červenej hviezdy (otec bývalého trénera reprezentácie, ktorý doviedol Slovensko v roku 2010 na záverečný turnaj majstrovstiev sveta do Juhoafrickej republiky), v strede poľa Ján Geleta (1943) z Partizánskeho, ktorý urobil kariéru v pražskej Dukle, útočníci Ivan Mráz (1941), rodák z Levoče, ktorý roky úspešne zarezával v Slovane, odkiaľ ho rok pred olympiádou predali do pražskej Sparty, neskôr urobil skvelú trénerskú kariéru v Kostarike a istý čas pracoval aj ako novinár, Vojtech Masný (1938) z Chynorian, ktorý obliekal dres Jednoty Trenčín.

Striedali náhradný brankár Anton Švajlen (1937) zo Solčian, ktorý chytal v košickej Jednote a drží pozoruhodný ligový rekord – 214 zápasov (!) bez striedania (1963 – 1971), v Tokiu nastúpil iba v jednom zápase, a to proti Brazílii a znamenite – vychytal nulu, Ľudovít Cvetler (1938) z Bernolákova, hráč Slovana, ktorý sa vyznamenal vo finále Pohára víťazov pohárov v roku 1969, keď už v prvej minúte strelil gól do barcelonskej siete a pomohol Slovanu k triumfu, Štefan Matlák (1934 – 2003) z bratislavskej ČH, jediný rodák z Bratislavy.

Nuž a desiaty s otáznikom Jan Brumovský (1937), ktorý sa narodil v Leviciach, no celý život prežil v Čechách, bol oporou Dukly Praha a v roku 1980 priviedol s Jozefom Venglošom reprezentáciu k bronzovým medailám na majstrovstvách Európy.

Zhodou okolností v prvom zápase na olympijskom turnaji i vo finále sme hrali s rovnakou jedenástkou: Schmucker – Urban, Vojta, Weiss, Pičman – Geleta, Lichtnégl – Brumovský, Mráz, V. Masný, Valošek. Podiel Slováci – Česi 6:5.

Nemecký favorit

Favoritmi olympijského turnaja boli nesporne Nemci. Keďže rozdelenú krajinu mohol reprezentovať iba jeden tím, zohrali NDR a NSR zápas o postup, ktorý prekvapujúco rozhodol, že reprezentovať bude jedenástka Nemeckej demokratickej republiky.

Na ňu sme narazili v semifinále. Na novom štadióne športového parku Komatawy sme v polčase prehrávali 0:1. Tesne pred prestávkou sa zranila opora, pravý obranca Urbanczyk, ktorý sa zrazil s vlastným brankárom. V prestávke vstúpil Vytlačil v šatni hráčom rázne do svedomia: ,,Proti súperovi, ktorý vyniká tvrdosťou, hráte rekreačný futbal a nechávate sa rozkopávať ako zelenáči.“

Dlho to vyzeralo na remízu. Tridsať sekúnd pred koncom však zavelil z obrany do útoku Urban. Dokonca sa odhodlal ohroziť bránku: ,,Sily nám ubúdali, nervozity pribúdalo. Hral som na poste obrancu a zrazu sa mi naskytla šanca ohroziť súperovu bránku. Nevedel som sa v okamihu rozhodnúť. Zacentrovať či vystreliť? A tak som vyslal takú polostrelu – polocenter.“

Brankár loptu vyrazil a Ivan Mráz dorazil do siete. Boli sme vo finále!

Vytlačil poznamenal, že najviac sa mu z jeho hráčov páčil Weiss v obrane. Nemci náš tím však vyžmýkali, a hádam aj preto sme si vo finále príliš neverili.

„Finále bolo mojím najpamätnejším zápasom. Z prehry sme boli smutní, ale nie sklamaní, lebo sme cítili, že postupom do finále cez NDR sme dosiahli vrchol,“ priznal aj kapitán tímu.

Ferenc Bene – kráľ strelcov

Finálový zápas na tokijskom Olympijskom štadióne sa hral 23. októbra s výkopom o 13:00 h. Podmienky náročné: trávnik premočený niekoľkodňovým dažďom, terén hlboký. Taktický zápas, v ktorom sa mužstvá navzájom starostlivo strážili, sledovalo 65 610 divákov. Maďarom bolo čo vracať. Pred olympiádou v Ríme roku 1960 nás vyradili v kvalifikácii.

Polčas síce bez gólov, no po hodine hry náš tím prehrával už 0:2. Ubrániť Ferenca Beneho – tak znela Vytlačilova strategická úloha. Na starosť si ho vzali najmä stopéri Vojta a Weiss. Najjagavejšia maďarská futbalová hviezda, útočník budapeštianskeho klubu Dózsa Újpest (418 zápasov, 302 gólov, v reprezentácii 76 zápasov, 36 gólov, päťnásobný najlepší maďarský ligový strelec) bol japonským postrachom.

S dvanástimi gólmi na jednom olympijskom turnaji zatiaľ nedostižný strelec. Pozoruhodný bol najmä jeho strelecký výkon v zápase Maďarsko – Maroko (6:0), keď od 13. do 87. minúty strelil všetkých šesť gólov (jeden z pokutového kopu).

Aj vo finále bol ústrednou postavou, najlepší hráč na ihrisku. Len čo sa začal druhý polčas (už pri umelom osvetlení), mieril naňho Farkasov center z krídla. V poslednom okamihu doň vletel Vojta, strčil do lopty a prehrávali sme vlastným gólom. FIFA a oficiálne olympijské štatistiky ho síce pripisujú Weissovi, no naša história jednoznačne pomenovala nešťastníka, ktorého noha gól zapríčinila. Sám Vojta sa priznal sa v českej Zlatej knihe futbalu:

,,Videl som center, ktorý smeroval na Beneho. Chcel som zahrať na roh. Bola to smola. Lizol som loptu, ktorá trafila brankárovo plece a odtiaľ sa odrazila do bránky.“

Rudolf Vytlačil konštatoval, že ,,vlastný gól nám zlomil chrbtovú kosť“.

Dve minúty pred koncom síce znížil Brumovský na 1:2, ale na viac sa Vytlačilova jedenástka nezmohla.

Brazílsky tréner Vincente Feola sa vyjadril, že Maďari hrajú najkrajší futbal v Európe. Na stupeň víťazov vystúpili traja kapitáni: na najvyššom stál maďarský center Tibor Csernai a vedľa neho dvaja praví obrancovia Anton Urban a Klaus Urbanczyk.

Značka spoľahlivosti a fair play

Urban bol spoľahlivý a poctivý pravý obranca. Rýchly, obratný a výbušný. Húževnatá prekážka pre ľavé krídla. Šikovný v kĺzačkách. Aj keď, pravda, s loptou si príliš netykal. Ján Mikula ho v SME velebne vykreslil:

,,Futbal bol a zostal pre Antona Urbana celoživotnou láskou. Azda aj preto, lebo mu v jeho neľahkom živote priniesol trochu radosti a potešenia. Vo futbale sa bil vždy čestne, húževnato, akoby chcel od seba odohnať všetko zlé, čo ho v živote postretlo.

Futbal urobil z neho jedného z najsvedomitejších futbalistov, akých sme poznali. Stále mu prinášal a prináša radosť. Ako to sám vystihol, šport ho vychovával, učil ho víťaziť a prehrávať, radovať sa aj žialiť. Vždy bol v partii, kde bolo veselo. Vedel sa zabaviť, pekne zaspievať, v spoločnosti priateľov potešoval, povzbudzoval a vlieval optimizmus. Na ihrisku aj v živote džentlmen, nie náhodou držiteľ Ceny fair play Ivana Chodáka.“

Z knihy Antona Zerera Slovenský Olymp (krátené)