Keď Švédsko hnala v zápase proti Nemecku na MS v hokeji do 20 rokov 2024 k víťazstvu plná hala Scandinavium, rozhodcovia mali neľahkú úlohu. Nechybovať pod tlakom.

Duel pred hlučnými tribúnami vtedy rozhodoval aj Slovák. Pre MAREKA ŽÁKA išlo len o druhý zápas na prestížnom turnaji.

Juniorský svetový šampionát je doterajším vrcholom jeho kariéry. Predstavil sa síce už na niekoľkých medzinárodných turnajoch, no tento je bezpochyby najvážnejší.

"Za akéhokoľvek stavu sa ide na doraz, nikto tu nič nevypúšťa, hrá sa do tela, je to plné fyzických súbojov," opisuje mladíkov, ktorí bojujú o priazeň fanúšikov i skautov z NHL.

Ako zvládol prechod z extraligy na najvyššiu svetovú juniorskú úroveň?

Ako ste sa dostali k práci rozhodcu? 

Ako dieťa som začal s hokejom. Keď som mal 15 rokov, utrpel som vážne zranenie, ktoré napomohlo k tomu, že už som nevidel v hokeji ďalšiu perspektívu. Nemal som ambície, že by sa zo mňa stal profesionálny hokejista. 

Vtedy som od pána trénera Miloša Pauloviča dostal odporúčanie, či by som to nechcel skúsiť ako rozhodca. Povedal som si, že prečo nie. Tak som začal pískať, najprv v žiackych kategóriách, postupne ako čiarový rozhodca a až potom ako hlavný. Táto sezóna je moja štvrtá v extralige a tretí rok mám medzinárodnú licenciu. 

Spomenuli ste hokejovú kariéru. Aká bola? 

Bol som obranca. Hral som hokej pre radosť, pre zábavu. Dnes sa možno deje, že často rodičia chcú viac ako deti, no u mňa to tak nebolo. Mal som voľnosť robiť, čo chcem, rodičia boli radi, že športujem. Zažil som vďaka hokeju mnoho, ale potom, keď to nemalo ďalší potenciál, som sa rozhodol skončiť. 

Prvotnou myšlienkou bolo venovať sa trénerstvu. Avšak keď som dostal odporúčanie skúsiť to ako rozhodca, tak som si to vyskúšal, zapáčilo sa mi to a tento krok neľutujem. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. 

Mojimi spoluhráčmi, ktorí to dotiahli k profesionálnej kariére, boli Matej Paulovič a Eduard Šimun. Inak sme neboli až taký výnimočný ročník. Pri hokeji pôsobím len ja a ďalší spoluhráč je riaditeľ hokejového klubu v Topoľčanoch.

Mali ste pred úlohou rozhodcu rešpekt? 

Samozrejme, rešpekt, strach... Asi každý začínajúci rozhodca má myšlienky typu: Prídem tam a všetci na mňa budú vykrikovať, nadávať mi, budem pod tlakom... 

Nie je to vďačná úloha, ale postupne som kariérne rástol, oťukal som sa, dostával som dôležitejšie zápasy a s jedlom rástla chuť. Človek na to musí mať asi aj povahu, keďže to nie je jednoduchá úloha. Nemôže to robiť hocikto. Musí zvládať tlak, prispôsobiť sa tomu. Myslím si, že ja mám dobrú povahu na to byť rozhodcom.

Patrili ste pred touto kariérou k tým, čo na rozhodcov nadávajú?

Musím povedať, že ja som bol veľmi slušný hráč. Hoci som hrával v obrane, zbieral som minimum trestných minút. Voči rozhodcom som mal len jeden prehrešok, keď som vypenil ako dorastenec na rozhodcu a dostal som 10-minútový trest. Ale nebolo to nič extrémne. 

Pískate na medzinárodne sledovanom turnaji, dokonca ste už rozhodovali aj zápas domáceho Švédska. Ako zvládate tento tlak?