MS v hokeji 2025: Pavol Regenda sníva o NHL. Som iný, vraví (príbeh)

Príbeh o tom, že prišiel odnikiaľ, je mýtus. PAVOL REGENDA si obliekol dres slovenskej reprezentácie už na majstrovstvách sveta hráčov do 18 aj do 20 rokov.

Na rozdiel od mnohých rovesníkov však nebol výnimočný talent, ale poctivý pracant, čo neodmietol čiernu robotu. Napriek tomu, keď sa obetavo zrážal so súpermi na olympijskom ľade v Pekingu, na fanúšikov pôsobil ako zjav. "Regenda je legenda," zareagovali veršovačkou.

Informácie o MS v hokeji 2025 (prehľad)

Hokejista z dediny Hažín na východe Slovenska zaujal najprv extraligové Michalovce, potom Craiga Ramsayho a nakoniec aj tím NHL Anaheim Ducks. Stal sa tiež pevnou súčasťou reprezentácie.

Príchodom na majstrovstvá sveta vždy poteší nielen realizačný tím, ale aj novinárov. "Prvé roky som sa v rozhovoroch snažil byť najmä slušný, no čoraz viac som aj pred médiami sám sebou," vysvetľuje v debate pre Sportnet a denník N, krátko po tréningu pred zápasom proti Kanade na majstrovstvách sveta 2025.

Pred niekoľkými rokmi ste nevedeli, či vás vôbec vezmú do Michaloviec, a či sa hokejom budete živiť. Teraz štartujete na štvrtých majstrovstvách sveta. Ako sa s odstupom pozeráte na svoj hokejový príbeh?

Keby mi to niekto povedal pred niekoľkými rokmi, nečakal by som to. Som rád za každú skúsenosť, aj za to, že mi v tomto tíme držali miesto. Stal som sa jedným zo skúsenejších.

Roky, bohužiaľ, ubiehajú. Len teraz som mal osemnásť a už mám dvadsaťpäť. Pomaly sa dostávam do skupiny harcovníkov, preto to musím potiahnuť a trochu chalanov usmerniť. Je s tým spojená aj zodpovednosť. Očakáva sa odo mňa, že budem hrať dobre a o to sa aj snažím.

Keby ste mohli porovnať Pavla Regenda v roku 2022 a v roku 2025, v čom ste sa zmenili

Mám viac skúseností a robím na ľade lepšie rozhodnutia, ale stále hrám ten istý hokej. Snažím sa hrať bojovne, pracujem pre tím, hrám veľa pred bránkou. Myslím, že som aj hokejovo dozrel.

V ktorých herných činnostiach ste sa za ten čas hokejovo najviac posunuli?

Keď som prišiel prvý rok do Ameriky, moja hra bola predovšetkým o bojovnosti, ale teraz si aj v presilovke dovolím nejaké ťahy a nájdem spoluhráčov v streleckých pozíciách.

V prvej sezóne v zámorí ste odohrali štrnásť zápasov v NHL, v druhej päť a v tejto ani jeden. Čo vám chýba, aby ste sa uchytili a hrali v profilige viac?

Moja nevýhoda je, že som ťažký, mám väčšiu váhu. Korčuľujem fajn, ale štarty by sa mohli zlepšiť. Okrem toho v NHL nemáte priestor na chyby. Keby som hral konštantne výborne, určite by som sa tam dostal, ale podávam kolísavé výkony. Snažím sa na tom pracovať. Mám psychológa, mentálneho trénera. Za poslednú sezónu som to zlepšil, uvidíme čo bude.

VIDEO: 29. epizóda podcastu Hokejový BOSS

Nedávno sa objavili špekulácie, že by ste sa po troch rokoch v zámorí mohli vrátiť do Európy. Ako vidíte svoju budúcnosť?

Určite čakám na zmluvu z Ameriky a podľa toho sa rozhodnem, ale zostať v zámorí je pre mňa priorita. Chcem ešte živiť sen o NHL, lebo keby som odtiaľ teraz odišiel, tak už sa tam asi nevrátim.

Tomáš Kopecký v minulosti odohral šesť sezón v AHL, kým sa udomácnil v NHL, viacero iných slovenských hráči tak dlho nevydržalo a odišli z Ameriky skôr. Koľko ste ochotný bojovať o NHL vy?

Určite to nie je ľahké, najmä v takej súťaži ako je AHL. Je to náročná liga, či už na cestovanie, alebo veľkú porciu zápasov. Každý chalan, čo tam hrá, bojuje o miesto v prvom tíme. Samozrejme, že to máte v hlave a určite by si ste boli radšej hore.

V prvej sezóne som na to veľa myslel, druhý rok tiež a bol som z toho mentálne na tom zle, ale tento rok som si povedal, že si idem užiť hokej. Myslím, že po tej zmene tímu sa mi aj začalo dariť. Takže, či to bude trvať, rok, dva, či tri, chcem to skúšať, kým budem mať tú možnosť.

VIDEO: Pavol Regenda po zápase Slovensko - Francúzsko na MS v hokeji 2025

Zo San Diega ste sa presťahovali do San Jose, čo je pre hokejistu stále príjemná adresa na život. Zohráva to vo vašom rozhodovaní tiež nejakú rolu?

Počasie je to isté, dane tiež, keďže som zostal v Kalifornii. Prospela mi však predovšetkým zmena prostredia, trénerov, spoluhráčov. Tréneri si ma vážili, boli radi, že som prišiel, lebo nemali taký typ hráča. Cítil som, že si ma v tom tíme cenia.

Zázemie či tréningy boli prispôsobené tomu, aby sa tam hráči zdokonaľovali a myslím že aj ja som tam napredoval, z fyzickej stránky, aj čo sa týka hokejových zručností. Každý deň som prichádzal na štadión s radosťou.

Zmenili tri roky v Severnej Amerike váš pohľad na život?

Je to iné a mne sa tam páči. Mám rád Európu, ale v Amerike je iný život. Niektorí ľudia sa čudujú, ako je možné, že nie som v prvom tíme, keď San Jose je posledné v NHL. Nie je to však také jednoduché, ako sa zdá.

Každý rok pribudne do organizácie päť-šesť hráčov z draftu, všetko chalani, ktorí každý deň bojujú o šancu ísť hore. Veľa ľudí si myslí, že keď si v najslabšom klube, máš vyššiu šancu dostať do prvého tímu, ale práveže tam je ešte silnejšia konkurencia, lebo taký klub je zvýhodnený v drafte.

Určite beriem hokej s väčším rešpektom a najmä som rád za možnosť tu byť.

Súvisiaci článok

Favorit ich aj rozplakal. Slováci v Štokholme spomínajú na výnimočné zápasy proti Kanade

Na fotkách z letiska po prílete do Švédska sme si všimli, že máte malé náušnice. Posúvate sa aj imidžovo?

Veľa chalanov to odsudzuje, ale ja som iný a mne sa to páči. Je mi úplne jedno, že tu sa to nenosí. Nie je to však imidž z Ameriky, to vôbec. Jedného dňa som si to jednoducho zmyslel a išiel som si prepichnúť uši.

V rodnom Hažíne s tým budú okej?

Aj keby nie, je mi to úplne jedno.

Po úspechu na zimnej olympiáde v Pekingu, kde ste boli súčasťou bronzového tímu, vám pribudli aj skúsenosti s médiami. Od zábavnejších rozhovorov v regionálnych zemplínskych médiách až po tie celoštátne. Ako vnímate túto časť hokeja?

Neprekáža mi hovoriť pred kamerami, no keby som mal vystupovať pred 50 ľuďmi, bol by som „vyklepaný“, pretože s tým nemám skúsenosti. S médiami je to iné, tam nemám problém. Urobili sme totiž za tie roky iks-ypsilon rozhovorov a to sa na človeka nalepí.

Novinári vás majú radi, pretože viete pozápasové rozhovory aj odľahčiť. Všetci videli napríklad váš výrok po zápase proti Francúzom v Štokholme: „Polievočku by som si dal.“ Hráči sú počas majstrovstiev sveta pod veľkým tlakom. Je humor váš spôsob, ako trochu uvoľniť atmosféru, nech sa to neberie až tak vážne?

Áno. Ľudia vidia, že keď rozprávame do médií, všetci sme vážni a omieľame tie isté veci. Každý je rád, keď počuje aj niečo iné. Ľudia si možno myslia, že podobné veci ani nepoznáme, no nie je to tak. Sledujeme to, čo ostatní. Prvé roky som sa v rozhovoroch snažil byť najmä slušný, no čoraz viac som aj pred médiami sám sebou. Povedal som to presne tak, ako by som to povedal kamarátom.

Keď si človek napíše do Googlu „Pavol Regenda“ vyskočí mu, že ide o verejne známu osobu. Keď prídete do Hažína či Michaloviec, cítite sa ako verejne známe osoba?

Vôbec, takto to nevnímam. Som chalan ako každý iný, nie som vôbec na hruške ani nič. Občas sa stane, keď idem okolo, že si niekto šušká: „Aha, to je Regenda.“ Ja som však skromný a pokorný ku každej jednej osobe, ktorá ku mne príde. Ak sa chce odfotiť či porozprávať, neprekáža mi to. Nemyslím si, že by som bol nejaká hviezda.

Ako vašu kariéru vnímajú vaši blízki? Vieme, že napríklad váš starý otec číta o vás články.

Môj otec pozerá každý jeden zápas. Takisto otcov brat, môj krstný.

Aj na farme? Cez internetové streamy?

Každý deň. Moja babka a dedo mi posielajú fotky, ako bol u nich bratranec a štyria pozerali o tretej ráno. Pozerajú naozaj každý zápas. Neviem, ako potom otec zvláda robotu, možno si podrieme v nej.

Sleduje to aj môj brat, ktorý chodí skoro ráno do roboty, takže väčšinou ešte stihne poslednú tretinu môjho zápasu v Amerike. Podporujú ma všetci a tešia sa aj z toho, že som na majstrovstvách sveta. To je najdôležitejšie, že sa vďaka tomu majú aj oni o čosi lepšie.

Čo hovoríte na hokej ako fenomén na Slovensku? V máji sa už rok čo rok stáva témou číslo jeden.

Som rád, že aspoň počas majstrovstiev je okolo hokeja veľký boom. Mohlo by to tak byť počas celého roka… Som však rád, že majstrovstvá spoja ľudí dohromady.

Tak by to malo byť, šport je o tom, aby sme robili ľuďom radosť. Občas majú za telkami aj nervy, lebo asi nechápu, že na ľade robíme všetko pre úspech. Niekedy to vyzerá zle, ale tiež sme len ľudia. Fakt sa snažíme rozveseľovať ľudí a sme radi, keď ich môžeme večer v krčme zabaviť.