Kým o postup na majstrovstvá sveta vo futbale 2026 v Severnej Amerike súperilo na celom svete viac než 200 krajín, na premiérový šampionát v najpopulárnejšej hre prišiel každý, kto chcel.
Viacero účastníkov zdobila skôr odvaha podstúpiť nové dobrodružstvo. Prvé MS vo futbale sa uskutočnili v roku 1930 v juhoamerickom Uruguaji a ponúkli viacero bizarných momentov.
Hoci šampionátu spočiatku hrozilo fiasko, zrodil sa z neho fenomén, z ktorého je dnes najsledovanejšia športová akcia.
Hoci sa za otca majstrovstiev sveta vo futbale považuje Francúz Jules Rimet, dôležitú úlohu pri vzniku šampionátu zohral Carl Anton Wilhelm Hirschmann.
Holandský bankár a jeden z prvých činovníkov Medzinárodnej futbalovej federácie FIFA založenej v roku 1904 bol skutočný vizionár.
Už niekoľko mesiacov po vzniku futbalového spolku prišiel s myšlienkou usporiadať turnaj najlepších európskych tímov, ktorý by vyvrcholil vo Švajčiarsku.
Do uzávierky v auguste 1905 sa však nikto neprihlásil. Z anglickej Football Association mu odkázali, že najskôr je nutné docieliť, aby v každej krajine existoval jen jeden futbalový zväz a aby prihlásené mužstvá vyznávali rovnaké pravidlá hry.
Hirschmann sa však nevzdával. Presadil, aby FIFA prevzala zodpovednosť za futbalové turnaje na olympijských hrách. Práve úspech týchto turnajov neskôr presvedčil vedenie FIFA, že majstrovstvá sveta môžu byť životaschopné.
Zopár týždňov pred OH 1928 v Amsterdame delegáti FIFA v hlavnom meste Holandska na podnet vtedajšieho šéfa federácie Julesa Rimeta rozhodli o usporiadaní šampionátu nezávislého na olympijských turnajoch.
Záujem organizovať MS 1930 prejavili Španielsko, Holandsko, Švédsko či Maďarsko, ale prednosť dostal - Uruguaj. Prečo?
Vďaka vďaka exportu hovädzieho mäsa a vlny patril Uruguaj na začiatku 20. storočia k najbohatším štátom sveta. Investoval do bezplatného vzdelania a voľnočasových aktivít, čím sprístupnil futbal všetkým vrstvám obyvateľstva.
Uruguajskí futbalisti patrili v tom čase k najlepším na svete. Na olympijských hrách 1924 aj 1928 vyhrali futbalový turnaj.
Svetový šampionát mal byť súčasťou osláv 100. výročia vyhlásenia nezávislosti tejto juhoamerickej krajiny. Uruguajská vláda prisľúbila, že všetkým účastníkom preplatí náklady na dopravu, stravu a ubytovanie.
V Montevideu sa okamžite po pridelení šampionátu pustili do výstavby gigantického štadióna Estadio Centenario. Dokončili ho v rekordnom čase, hoci sa na ňom začalo hrať až niekoľko dní po začiatku šampionátu pre silné dažde.
Všetci do Uruguaja! Alebo aj nie
FIFA vyzvala všetky členské krajiny, aby sa zapojili do súboja o miestenky na turnaj. Lenže Európa spočiatku tento projekt úplne odignorovala.
Dôvodom boli vysoké náklady na cestu, obavy hráčov, že počas niekoľkotýždňového dobrodružstva prídu doma o zamestnanie, aj neochota viacerých klubov pustiť svoje hviezdy na náročný zájazd.
Dánom a Nemcom prekážalo, že na šampionáte môžu hrať na rozdiel od olympiády aj profesionáli a Angličania tvrdili, že takéto podujatie je pod ich úroveň.
Hrozilo, že turnaj bude čisto americká záležitosť. Okrem domáceho výberu sa naň chystali z Južnej Ameriky Brazília, Argentína, Paraguaj, Čile, Bolívia a Peru a zo severu kontinentu USA a Mexiko.
Fiasko odvrátil šéf FIFA Rimet, ktorý zabezpečil účasť Francúzov a jeho zástupca Rodolphe Seeldrayers z Belgicka zasa presvedčil svojich krajanov. O ďalších dvoch účastníkov sa postaral rumunský kráľ Karol II., ktorý práve nastúpil na trón.
Veľký futbalový nadšenec nariadil kráľovským dekrétom zamestnávateľom, aby členom futbalovej reprezentácie uhradili počas trvania majstrovstiev sveta platenú dovolenku a poskytol aj finančné prostriedky na cestu tímu.
Navyše využil svoj diplomatický vplyv a úspešne loboval za účasť Juhoslávie na turnaji.
Francúzi, Belgičania a Rumuni aj s troma európskymi rozhodcami sa nalodili na luxusný parník Conte Verde, ktorý viezol do Uruguaja aj trofej pre budúceho šampióna neskôr pomenovanú na počesť Julesa Rimeta.
Juhoslovania sa na Conte Verde už nevošli, takže sa vybrali do Južnej Ameriky po vlastnej osi. Najskôr vlakom do Marseille a odtiaľ poštovým parníkom Florida cez Atlantik.
Smolu mali Egypťania, ktorí pre búrku v Stredozemnom mori zmeškali nalodenie sa na loď Florida a nikam nešli. Počet účastníkov MS klesol na konečných trinásť.
Na šampionáte aj potomok Slovákov
Futbalová reprezentácia Československa na šampionát necestovala. Funkcionári dvoch elitných klubov Slavie a Sparty Praha svojich hráčov nepustili.
V Uruguaji bol však predsa futbalista, v žilách ktorého kolovala slovenská krv. V tíme USA figuroval aj postavou nevysoký, no výkonmi vyčnievajúci útočník Michael Bookie.
Jeho rodičia boli slovenskí prisťahovalci. Juraj Knižka pochádzal z rázovitej horskej obce Vernár a do Ameriky sa prvý raz vypravil v roku 1891.
O sedem rokov neskôr sa sťahovala za oceán už aj manželka Apolónia (rod. Rusnáková) s dvojročným synom Jankom. Už v Amerike pribudlo do rodiny ďalších päť detí - Frank, Michael, Steve, George a Emma.
Americkí futbalisti počas plavby loďou na MS 1930, Michael Bookie, celkom vpravo. (Autor: ARCHÍV JAMESA BROWNA)
Michael J. Kniska prišiel na svet 12. septembra 1904. V mladosti inklinoval skôr k bejzbalu, no neskôr si ho získal soccer, čiže futbal.
Nevedno kedy a z akých dôvodov si zmenil meno z Kniska na Bookie (book znamená po slovensky kniha).
Najskôr hral za rôzne amatérske tímy, no v roku 1924 už pôsobil v klube Boston Wonder Workers v Americkej futbalovej lige. V roku 1927 sa presťahoval do Clevelandu.
V žiadnom inom meste na svete nežilo krátko po prvej svetovej vojne viac Slovákov (odhadom 35-tisíc).
Bookie hral najskôr za tím Magyar American F.C. V decembri 1929 ho angažoval klub Cleveland Slavia, kde sa združovali hráči českého (československého) pôvodu.
Práve počas pôsobenia v Slavii vybrali Bookieho do americkej reprezentácie na majstrovstvá sveta 1930.
Potomok Slovákov napokon do turnaja nezasiahol. Po ňom odohrali Američania ešte tri exhibičné zápasy a proti Brazílii si Michael Bookie pripísal svoj jediný reprezentačný štart.
Rozhodcov bolo málo, pískali i tréneri
Trinásť tímov rozdelili na premiérových MS do štyroch skupín. V prvej hrali štyri mužstvá, v ostatných po tri. Historickú premiéru obstarali 13. júla 1930 Francúzsko a Mexiko.
Európsky tím vyhral jasne 4:1. Kým súboje Uruguaja alebo Argentíny sledovali desaťtisíce priaznivcov, na zápas medzi Rumunskom a Peru bolo zvedavých len niekoľko stoviek (oficiálne 2 549), čo je dodnes negatívny rekord.
Celková návštevnosť zápasov šampionátu však presiahla 400-tisíc divákov.
Na turnaji bol nedostatok rozhodcov, takže niektoré zápasy pískali tréneri.
Rozruch spôsobil brazílsky rozhodca Gilberto de Almeida Rêgo, ktorý odpískal koniec zápasu Argentína - Francúzsko už v 84. minúte za stavu 1:0 pre Juhoameričanov práve v momente, keď sa francúzsky útočník Marcel Langiller dostával do gólovej príležitosti.
Po búrlivých protestoch Francúzov a zásahu usporiadateľov sa museli oslavujúci Argentínčania vrátiť zo šatne na ihrisko. Zápas sa dohral, Francúzi už nevyrovnali.
Zaplnený štadión Estadio Centenario v Montevideu. (Autor: estadiocentenario.com)
Do finále sa prebojovali dvaja veľkí juhoamerickí súperi. Argentínčania zdolali v skupine Francúzov, Mexičanov aj Čiľanov a v semifinále Američanov 6:1.
Domáci Uruguaj vyhral v skupine nad Peru aj Rumunskom a v semifinále porazil Juhosláviu tiež vysoko 6:1.
Uruguaj a Argentína odohrali v roku 1902 prvý medzinárodný zápas mimo britských ostrovov a z ich vzájomných súbojov sa zrodila veľká rivalita nazývaná Río de la Plata Derby.
Doteraz sa uskutočnilo vyše 200 duelov týchto tímov, súboj o zlato na MS 1930 patrí medzi ikonické.
Posledný gól dal Jednoruký boh
Finále sa hralo 30. júla 1930. Z Argentíny sa naň vydali tisíce fanúšikov, ktorí sa plavili cez ústie Rio de la Plata (Strieborná rieka) do Montevidea.
Uruguajčan Héctor Castro strieľa gól v zápase Uruguaj - Argentína vo finále MS vo futbale 1930. (Autor: WIKIPEDIA)
Podľa dobových správ však v hustej hmle niekoľko plavidiel stratilo orientáciu a muselo sa vrátiť.
Jedna loď s takmer dvetisíc priaznivcami na palube dorazila do hlavného mesta Uruguaja až deň po zápase.
Mnoho Argentínčanov prišlo ozbrojených strelnými zbraňami či mačetami, ktoré im po príchode zabavili.
VIDEO: Dokument o MS 1930 vo futbale
O napätí, ktoré finále sprevádzalo, svedčí aj prípad argentínskeho stredopoliara Luisa Montiho.
Pred finále dostal list, v ktorom sa jemu a najbližším vyhrážali smrťou, ak Argentína vyhrá. Podľa výpovedí spoluhráčov ho psychicky zlomilo.
Monti je jediný hráč v histórii, ktorý nastúpil vo finále MS za dve rôzne krajiny. O štyri roky neskôr si už obliekal taliansky dres.
Zápas o titul rozhodoval Belgičan John Langenus. Od organizátorov žiadal bezpečnostné záruky a miesto na prvej lodi, ktorá odpláva z Montevidea do Európy. Najväčšiu šlamastiku musel riešiť už pred zápasom.
„Neobyčajná neznášanlivosť sa ukázala vo chvíli, keď sa mala vybrať lopta,“ spomínal v pamätiach Belgičan.
Každý chcel hrať s tou svojou a ani jedna strana nechcela ustúpiť. Belgický arbiter niesol preto pri nástupe na štadión dve lopty.
Argentínčania vyhrali žreb, takže sa začalo hrať s ich loptou a po prestávke sa podľa mnohých prameňov pokračovalo s loptou Uruguajčanov.
„Z času na čas som začul prasknutie, ktoré pripomínalo výstrel z revolveru, ale boli to len petardy,“ spomínal neskôr Langenus. Argentínčania vyhrali prvý polčas 2:1, ale v druhom dejstve strelili domáci tri góly a vyhrali 4:2.
„Keď som videl, ako Uruguajci bozkávajú svoje dresy, trpel som a plakal,“ priznal po rokoch argentínsky útočník Francisco Varallo.
Prvý aj posledný gól majstrov sveta na turnaji strelil Héctor Castro Rodríguez. Keď mal trinásť rokov, pri práci s elektrickou pílou prišiel o pravé predlaktie.
Získal prezývku El Divino Manco, čiže „Jednoruký boh“. Tento hendikep ho na ihrisku vôbec nelimitoval. S Uruguajom okrem majstrovstiev sveta vyhral dvakrát turnaj Copa America a stal sa olympijským víťazom.
Obhajca bojkotoval nasledujúce MS
Kuriózna historka sa viaže k návratu rumunskej reprezentácie zo šampionátu.
Jeden z hráčov tímu Alfred Eisenbeisser cestou domov ochorel na zápal pľúc, takže ho po príchode do talianskeho Janova museli vo vážnom stave hospitalizovať v nemocnici.
Keď sa výprava vrátila do Bukurešti bez neho, rozšírila sa fáma, že zomrel. Rozšírená historka hovorí o tom, že mama futbalistu už chystala pohreb, keď sa Eisenbeisser zjavil doma a spôsobil šok.
Neskôr pokračoval v športovej kariére, okrem futbalu sa venoval krasokorčuľovaniu, v ktorom reprezentoval Rumunsko na ZOH 1936.
Premiérové majstrovstvá sveta vzbudili vo futbalovom svete značný ohlas.
O štyri roky neskôr už bolo viac záujemcov ako voľných miest na finálovom turnaji (16), takže sa hrali kvalifikačné zápasy.
Obhajca titulu však chýbal. Uruguaj do Talianska necestoval z pomsty za bojkot MS 1930 zo strany viacerých európskych krajín.
