Hokej mám v DNA. Som Ondrej Rusnák a toto je môj príbeh

Vyrastal som v športovej rodine. Otec je majster sveta v hokeji z roku 1985, mama bola reprezentantkou vo volejbale a starší brat tiež hrával hokej. 

Narodil som sa v revolučnom roku 1989. Útle detstvo som prežil vo Fínsku, kde otec začiatkom 90-tych rokov končil aktívnu kariéru. Odmalička som tak bol zvyknutý na ľad, štadión a puk. Navyše šport ma odjakživa bavil a nepamätám si tréning, či zápas, na ktorý by som šiel z donútenia.

Teraz už viem, že máloktoré dieťa malo lepšie podmienky a predpoklady na peknú športovú kariéru v dospelosti, než som mal ja. A predsa sú veci, ktoré neviete ovplyvniť. Slová ako osud, smola, či šťastie nerád používam, lebo cítiť z nich výhovorku. Skrátka, taký je život.

Popáleninu, ktorá mi zostala po nešťastnej príhode v detstve, som neriešil. Okrem vizuálnej stránky ma totiž nikdy neobmedzovala. Zranenie kolena už áno.

To ma zastavilo asi v najhoršom možnom čase. Mal som devätnásť rokov, „vo vrecku“ čerstvý titul so Slovanom popri hráčoch ako Marek Uram, Robo Döme a ďalší. 

V projekte SR 20 a následnej juniorskej reprezentácii sme vytvorili skvelú partiu. S chlapcami z tímu ako Tatar, Pánik, Ďaloga, Janus či Hrivík si doteraz mám čo povedať. 

Spolu s ďalšími sme na majstrovstvách sveta hráčov do 20 rokov v Kanade pred dvanástimi rokmi vyradili vo štvrťfinále favorizovaný tím USA. Zápas sledovalo v hľadisku takmer dvadsaťtisíc fanúšikov. Po desiatich rokoch sme postúpili do semifinále. Všetci sa radovali, len ja som 'kňučal' od bolesti u doktorov. Zblokoval som strelu, pričom o päť sekúnd neskôr sme dali rozdielový gól. Turnaj som dohral na tabletkách a injekciách. 

Zranil som sa aj pri otváraní džemu

Po šampionáte si spoluhráči začali budovať športové kariéry, no a ja som sa vybral s kolenom na operačnú sálu. Bohužiaľ, prvá operácia nevyšla a už sa to nabaľovalo. Pod skalpelom som sa ocitol následne ešte štyrikrát.

Počas obdobia operácií a rehabilitácií, som začal študovať geografiu na Univerzite Komenského. Pozerať sa na mapy, čo kde je a ako to vzniklo, je moja záľuba doteraz. V kútiku duše som sa však chcel vrátiť na ľad a vedieť, či v hokeji ešte niečo dokážem. Aby sa tak stalo, navštívil som asi tucet lekárov. 

„Máš koleno ako šesťdesiatnik a je vylúčené, aby si ešte niekedy hral profesionálne hokej,“ bola veta, ktorú mi v rôznych verziách vraveli ortopédi. Až na jedného, pre mňa PÁNA doktora Holibku. Koleno sa mi po vyše dvojročnej absencii dostalo do 'hrateľného' stavu.

Pravda je, že medzi mužmi som už nebol hokejista, ktorý by robil 40-50 bodov za sezónu. Patril som skôr k zodpovedným hráčom, ktorí vedeli ubrániť oslabenie, robiť spoluhráčov okolo seba o trošku lepšími, možno aj na úkor kanadských bodov. V preklade to znamenalo, že do lepších líg som bol nepredajný artikel. 

Ak som aj chytil obdobie, keď som pravidelne bodoval a hral v päťke s hráčmi ako Jano Pardavý, či Arne Kroták, do mesiaca som sa opäť zranil. 

V tomto smere som bol ako z porcelánu. Raz som si dokázal obnoviť zranenie zápästia aj pri otváraní džemu😊. 

Ako funguje slovenský hokej?

Po rokoch na Slovensku, kde som hral v Slovane, Trenčíne, Žiline a Poprade, som odišiel do maďarskej ligy, kde to bolo zo športovej stránky fajn. Najväčšie športové sny už, ale boli pasé. V 29 rokoch som po ďalšom vážnom zranení zavesil korčule na klinec. 

Po ukončení aktívnej kariéry som spoznal, aký je rozdiel byť na striedačke ako hráč a tréner. Keďže som chcel zostať pri hokeji, prijal som ponuku byť asistentom Jula Pénzeša v rumunskom Brašove, hrajúceho maďarskú ligu. 

Bola výzva viesť ako 30-ročný tréner o niekoľko rokov starších Kanaďanov, či Rusov. Práca kouča je oproti tej, ktorú máte ako hráč, diametrálne odlišná. Počas kariéry sa staráte len o seba, kým ako tréner o 25 ľudí vôkol seba. 

Každý zo zverencov je iný, má inak nastavenú hlavu, rôzny talent, pracovnú morálkou. Aby som to skrátil, 'v trénerine' máte väčšiu zodpovednosť, šedivšie vlasy a menej času. 

Prečo to všetko píšem? 

Ako dlhoročného hráča v našej extralige ma hnevalo, že mnohé média berú hokej povrchne a iba minimum z nich ide do hĺbky. Aj preto som začal s písaním prvých blogov na SME. 

Chcel som oboznámiť ľudí, ako slovenský hokej reálne funguje. Bez fráz a zbytočných floskúl. Tie dostávajú fanúšikovia každý večer v športových správach. 

V grafike zobraziť extraligové výsledky, ukázať z nej dva góly a na záver hokejovej rubriky spomenúť, že dnes zo Slovákov v NHL nastúpil len Andrej Sekera, ktorý si pripísal plusový bod. Hlavne nezabudnúť frajera na záver. 

Svojím spôsobom aj 'salámový' prístup médií zohral svoju rolu pri úpadku nášho hokeja za posledné dve dekády. Nepamätám si napríklad, že by za dva roky, čo som bol v projekte SR 20, vyšiel komplexnejší článok alebo reportáž a popísal, aký je život reprezentantov na tie časy v jedinečnom projekte.

Teraz ma čaká nová výzva. Budem sa snažiť čitateľom Sportnetu a denníka SME sprostredkovávať informácie z hokejovej kuchyne.

Som Ondrej Rusnák. Mám 32 rokov a hokej stále milujem. Aj preto vám v rubrike Príklepy Ondreja Rusnáka budem prinášať témy, ktorých obsah ponúkne viac, ako bežné športové spravodajstvo. 

Rozhovory so zaujímavými ľuďmi z prostredia hokeja budem viesť cez optiku človeka, ktorý sa mu celý život venuje. Námety na témy budem čerpať z aktuálnych udalostí, z vlastných skúsenosti a čohokoľvek čo môže fanúšikov hokeja zaujímať. 

Verím, že prekvapím, nesklamem a zaujmem čo najviac čitateľov.