Považská Bystrica 19. septembra (TASR) - Jubilejný 80. ročník Šesťdňovej, motocyklovej olympiády terénnych motocyklov enduro, len ťažko mohol pre slovenských jazdcov dopadnúť lepšie. Šiesta priečka seniorského trophy tímu, piata juniorského, navyše 4. miesto klubového výberu SMF predstavuje momentálne absolútny strop úspešnosti. Pri skloňovaní úspešnosti si treba pripomenúť, že podmienky na zveľaďovanie endura sú na Slovensku neporovnateľné so svetom, vo financiách, továrenskej podpore, v počte jazdcov, v priazni sponzorov, aj keď práve nim sa podarilo Šesťdňovú na Považí zvládnuť v plnej paráde.
Z tábora slovenskej reprezentácie sa ozýval jednotný hlas spokojnosti, a to nielen preto, že v Považskej Bystrici tvorila jednoliaty kolektív vo vzťahoch i výsledkoch. Každý z trophy tímu vedel, čo si mohol na trati dovoliť, kam až vo výsledkoch mohla stúpať slovenská príslušnosť a čo ho čaká do budúcnosti. Šieste miesto v Považskej Bystric, v histórii už tretíkrát na Šesťdňovej po Hämeenlinneď96 a Jablonciď2002, je pre zahraničné veľmoci možno aj nepochopiteľné, pretože z tak mála prostriedkov ukuť výsledok, ktorým sa dýcha obrom v enduro športe na chrbát, možno považovať za malý, alebo skôr veľký zázrak.
Domnievať sa, že bude lepšie, by bolo naivné. Vo fínskej Hämeenlinneď96 po skončení Šesťdňovej taktiež rástla eufória zo 6. miesta a získanej Watlingovej trofeje za najlepší výkon nováčika. Potrvala ešte do talianskeho Lumezzana o rok neskôr, keď vyznela popri úmornom zháňaní financií do 7. miesta, no potom v austrálskom Traralgoneď98 a v portugalskej Coimbreď99 slovenská reprezentácia chýbala. Nasledovala organizačne rozporuplná španielska Granadaď2000 a v trophy tímoch seniorov 8. mieste, potom po ročnej prestávke Jablonec nad Nisou so 6. miestom v národných tímoch. V ďalších dvoch rokoch kulminovala ďalšia kríza s absenciami v Brazílii i susednom Poľsku a vzkriesenie nastalo až teraz v Považskej Bystrici. Krivka účasti s neobvyklou amplitúdou presne kopírovala stav na bankovom účte slovenského endura a ochotu postaviť národný tím. Manažér tímu Jozef Posluch prognózuje: "Výsledok z Považskej Bystrice neurobí pre Slovensko veľa, pretože je to tu dosť na mŕtvom bode. Nový Zéland na budúci rok asi neobsadíme, pretože je to všetko o peniazoch."
Šieste miesto na Považí si žiada používať superlatívy a jeden z najskúsenejších v tíme Jaroslav Katriňák ich aj používa. "Je to naše maximálne maximum, keď si uvedomíme, že sme mali štvoricu veteránov amatérov, dvoch mladých chlapcov a dokázali sme jazdiť rovnocenne s takými, čo majú perfektné profesionálne zabezpečenie."
Jaroslav Katriňák, nestor slovenského endura, ktorý svoje skúsenosti pomýšľa použiť aj na nadchádzajúcej rely Paríž - Dakar, si dokáže presne ohodnotiť svoje možnosti i telo. "Keby som mal lepšiu fyzičku, určite som mohol ukázať aj viac, no popri tom, čo robím, sa viac vyžmýkať z organizmu nedalo. Na dané možnosti sa mi jazdilo dobre. Keby som celú sezónu iba jazdil a nerobil vo firme, mohlo to byť iné, no neľutujem. Viem, koľko driny treba vynaložiť, aby ste mohli byť na popredných miestach, zažil som to v minulosti. Nie je to jednoduché, mám svoje roky, aj nejaké zranenia za sebou a v životnom pochode prichádzajú do popredia iné priority a nie iba jazdenie a výsledky. Teraz už enduro beriem ako koníčka, momentálne veľmi veľa ťažím z toho, čo som v minulosti natrénoval a získal."
Jaroslav Katriňák bol samozrejme pri všetkých troch 6. miestach a môže porovnávať. "Najkrajšie spomienky mám z fínskej Hämeenlinny pred deviatimi rokmi, prvýkrát sme štartovali za Slovensko, eufóriu bolo cítiť. V Jablonci pred tromi rokmi taktiež hrialo, aj keď som si zranil koleno a posledný deň nedošiel. Tu v Považskej som sa na Šesťdňovú veľmi tešil, príťažlivá bola hlavne kvôli divákom. A asi sme im robili aj radosť, keď sme neustále postupovali dopredu a neboli niekde na chvoste."
Ján Hrehor s ročníkom narodenia 1964 svoje jazdecké umenie podriaďuje aj funkcionárčeniu a veku, no napriek tomu sa ukázal najmä v teréne ako pán jazdec s optimistickejším pohľadom na budúcnosť slovenského endura. "V sobotu som v daždi jazdil akoby som šiel na pivo a konkurencie nikde, tak jej dával terén zabrať. Nehovorím o úplnej špičke, ale o tej spoločnosti, kam by sme sa mohli zaradiť. Kapajčík, Svitko jazdia celoročne Európu s dobrými výsledkami a aj u nás doma enduro naberá obrátky, viac je jazdcov, divákov, zvyšuje sa úroveň a čo je dôležité, neustále prichádzajú mladí. Aj tu bolo pár jazdcov 16, 17, 18-ročných, ktorí si Šesťdňovú prišli vyskúšať, a to je dôležité. Tri štyri roky dozadu sa myslelo, že končím ja, že končíme všetci, teraz to vidím tak, že záujem vzrastá. Najpodstatnejší sú diváci, vo štvrtok cez sviatok to bolo úžasné, v Hatnej sa šla vložka, boli tam tisíce ľudí, a to je pre nás podstatné. Nie je to žiaden štadión, idú do lesa, prírody a baví ich to."
Šieste miesto aj Jána Hrehora hrialo pri srdci. Možno najviac zo všetkých túžil po daždi a bahne, pretože vedel, kde drieme jeho sila a otvára sa šanca pre celý tím. "Keby bolo počasie iné, výsledok sme mohli urobiť ešte lepší. Určite, všetci chalani sú spokojní, pretože keď sme jazdili prvý deň so snahou ísť na doraz a vo výsledkoch sme boli na 11-tom, tak to vyvolávalo nervozitu. V rámci našich možností je šieste miesto úplne super. Ak by ešte dva dni pršalo, výsledky by boli úplne iné. Šance na poruchy, pády sú oveľa vyššie ako v jasnom počasí a my si v bahne veríme. A ako ďalej? Chalani už vedia, na budúci rok zo štyria piati budú jazdiť seriál majstrovstiev Európy, možno aj s Jaroslavom Katriňákom. Nie je to síce svet, no Európa je vždy viac ako Slovensko. Navyše sa na budúci rok pôjdu jedny preteky majstrovstiev sveta v Krompachoch, častejšie sa budú môcť merať sily so špičkou ako teraz. V tejto sezóne to však v porovnaní s rokom dva predtým bolo lepšie, vtedy to bola úplná bieda. Pred Šestdňovou doma sme boli radi, že vďaka sponzorom i ministerstvu školstva sme dali nejaké peniaze dokopy, zároveň sa každému vysvetlilo, za čo ideme, čo si môžeme dovoliť. Budúci rok na Nový Zéland? Nevidím to reálne, no uvidíme, ako náš výsledok zhodnotia sponzori, ministerstvo školstva a iné inštitúcie. Čo sa mňa týka, ja už na takéto veľké podujatie asi nepôjdem, na rýchlosť nemám. V teréne, blate, kde môžem využiť skúsenosti, to áno, z toho mám radosť, keď sa ostatní trápia, ja ich obídem a poviem chlapci - ahoj. Ideálne by bolo, keby zo dvaja traja mladí výkonnostne na seniorský trophy tím dorástli, pretože stavať seniorské aj juniorské družstvo je príliš náročné."
Ďalší z trophy tímu Radek Matoška musel na Šesťdňovej presedlať svojho obvyklého tátoša z pretekov v Nemecku, kde celoročne jazdí, a sadnúť si na ťažší stroj. "Celú sezónu som jazdil na dvaapolke dvojtakt a keďže sa nedal zohnať, všetko bolo vypredané, tak som si zvolil štvortakt 450, čo nebola príliš dobrá voľba, pretože je to ťažká motoroka a so zraneným ramenom bolo veľmi náročné si zvyknúť. Do konca Šesťdňovej som si na to ani nezvykol."
V Považskej Bystrici sa často vyzdvihoval slovenský kolektív ako dobre zladený stroj. Radek Matoška: "Myslím si, že sme mali výborný tím. Zišli sme sa s tým, že sme vedeli, do akej výšky výsledkovej listiny môžeme pomýšľať. Na domáce prostredie som neveril, pretože sme v ničom výhodu nemali. Tí najlepší, akými boli Merriman alebo Aro, tí tu jazdili asi viac pretekov ako ja, ktorý som doma. Všetky vložky poznali, len jednu podporu mali inú, a to divácku, To bola naša výhoda, fandili nám na trati i na erzetách a napriek nepriazni počasia v sobotu bolo podpory na trati strašne veľa. A ktorý deň bol pre mňa najdôležitejší? Nedeľa, pretože bol koniec. Ale vážne, rozhodujúci bol podľa mňa sobotňajší okruh, darilo sa nám ako tímu, v časovkách i na testoch sme išli dopredu a tam sa rozhodlo. V motokrose sa už nejaké posuny nemohli čakať."
Ivan Jakeš vlani na Šesťdňovej v Poľsku pomáhal Čechom. "A teraz som dal prednosť Slovákom. Keby ma Česi oslovili skôr, možno by som uvažoval. O tom však nechcem premýšľať, bol som rád, že som mohol ísť za Slovákov, keďže som Slovák. Na Nový Zéland budúci rok na 99 percent môžeme zabudnúť, asi tak skoro na ňu nepôjdeme a je to škoda, že sa nedajú, alebo nechcú zohnať peniaze na tento šport. Čo sa týka obmeňovania kádra, musia vyrásť lepší a než vyrastú, starší ich budú ešte chvíľu trápiť."
Ivan Jakeš pred tromi rokmi v Jablonci musel stískať zuby od bolesti, aby došiel do cieľa. "Teraz to bola pre mňa takmer bezbolestná Šesťdňová, mal som len dva dni malé problémy s hrudníkom, ale to ma prešlo. Sobota bola z pohľadu nášho postupu na 6. priečku najdôležitejšia, zapršalo, dobré od zlého sa oddelilo."
Štefan Svitko zastupoval spolu s Róbertom Kapajčíkom mladú nastupujúcu generáciu v seniorskom trophy tíme s tým poznaním, že svetoví jazdci kmitajú ďaleko vpredu. "Sú oveľa rýchlejší, skúsenejší. Môžeme byť radi, že sme šiesti, pretože z nás nikto nejazdí svet, nemáme sa s kým porovnávať, jedine na Európe, no to je oproti svetu veľký rozdiel."
