ĽUBOŠ HLAVENA (27 rokov) sa zapísal do pamäti fanúšikov bozkávaním rukavíc brankára Jána Muchu po víťazstve v Poľsku. V Afrike bude jedným z troch komentátorov STV.
Na stránke sme.sk je podsekcia s názvom Niňajov svet, kde sú aj vtipné výroky komentátorov. Aj vy ich tam máte niekoľko. Všimli ste si tú stránku?
„Registrujem ju už dlhšie. Keď som bol mladší a ešte som len dúfal, že raz budem robiť v tejto brandži, len som sa na tej stránke zabával. Sú ľudia, ktorých tam baví písať. Sú aj neprajníci, ktorí čakajú na náš nepodarený výrok, aby zámerne urobili zle. Máme slobodu slova a každý si môže napísať, čo chce."
Ako to vníma váš kolega Ivan Niňaj, po ktorom je pomenovaná?
„Ivan sa na tom smeje, ale nemyslím si, že by ju čítal pravidelne. Raz o nej s hrdosťou povedal, že má svoju stránku."
Úspech českej rýchlokorčuliarky Martiny Sáblikovej na olympiáde ste prirovnali k titulu majstrov sveta v plážovom futbale pre eskimákov. Pamätáte si to?
„Samozrejme. Musím sa priznať, že tento výrok sme pripravovali. Šiel som komentovať rýchlokorčuľovanie a s kameramanom sme sa o nej rozprávali. Je najúspešnejšou českou olympioničkou na zimných hrách, vysvetľoval som mu, aké má podmienky na tréning a že by sme mali niečo vymyslieť. Napadlo mi toto a myslím, že je to dobré prirovnanie."
Do povedomia futbalových fanúšikov ste sa dostali vďaka pobozkaniu rukavíc brankára Jána Muchu. Veľa sa o tom diskutovalo, vraj ste to robiť nemali.
„Tí, čo tam boli, videli, aká bola eufória. Bolo to stonásobne lepšie ako pri televízoroch. Cez zápas som sedel vedľa Marcela Merčiaka, mal som ruženec v ruke. Záverečné sekundy som už strávil vedľa lavičky, sledoval som trénerov Hippa a Weissa, všetci dúfali, že už bude koniec. Začali sme sa tam stískať, spadol do snehu... Vtedy človek urobí veci, čo by inokedy ani nepovedal. Mal som aj pozitívne, aj negatívne reakcie. Český komentátor Bosák napísal, že to bolo neprofesionálne a nazval ma slovenským kašpárkom. Vraj ďalší zápas mám ísť na tribúnu a dať si šál ako fanúšik. Spýtal som sa ho, či to nie je závisť, a on že nie, má manželku Slovenku."
Načrtli ste rozdiel medzi slovenskými a českými komentátormi. Mnohí Slováci radšej prepnú na české televízie. U nás je to vraj nudné a strojené, ale viac emotívne.
„Český jazyk je pre Slovákov atraktívnejší na počúvanie a platí to aj naopak. Karola Poláka milovali práve Česi. Robert Záruba je profesionál, od ktorého sa každý môže učiť, práve preto, že to robí veľmi dlho. My sme mladšia generácia a budeme vždy v tieni Karola Poláka. Slováci sú už raz takí, že si nevážime to vlastné. Česi majú aj lepšie finančné možnosti, po jednom z ich televíznych trikov môže komentátor povedať aj štyri hlúposti a vždy bude celkový dojem lepší ako z nás."
Kladiete dôraz aj na spisovnosť jazyka?
„Samozrejme, pozeráme sa aj do slovníkov, keď treba. Vždy je to na diskusiu. Viackrát mi už napísal divák, čo sa ani nepodpísal, že vyslyšať je nespisovné. Je to archaizmus, nepovie tak deťom v škole učiteľka, skôr sa to používa v kostole, ale je to spisovné."
Podľa čoho vyberáte hostí do štúdia počas priamych prenosov?
„V prvom rade to musí byť televízny typ, mal by vedieť pútavo hovoriť. Musí to byť odborník, hovoriť by mal o klube alebo krajine, kde pôsobil. Napríklad Vraťo Greško vie o Interi Miláno snáď všetko, pozná aj hráčov, má s nimi skúsenosti. Máme zoznam asi dvadsiatich, necháme ho počas šampionátu aj chalanom v Bratislave."
Dostávajú spolukomentátori honorár?
„Dostanú honorár, ale nie je to tak, že by si z toho utvorili zárobkovú činnosť. Je to skôr na pokrytie nákladov na cestu, najmä ak sú zďaleka. Vedia však, že televízia predáva. Ak sú bez práce, objavia sa v televízii a je vyššia šanca získať nový ponuku."
Sleduje vaše komentáre manželka?
„Nesleduje, veď máme dve malé deti. Keď sa mi niečo nepodarí, priznám sa a snaží sa ma utešiť alebo sa len zasmejeme. Keď sa nám podarí vážnejšia nepresnosť, Marcel Merčiak nás hneď upozorní."
S našimi futbalistami si tykáte?
„So všetkými si tykáme, ale rešpektujeme sa. Málokto si tyká s trénerom Weissom. Keď som videl českých novinárov, napríklad Rosickému vykali. Asi je to iná kultúra. Aj si s hráčmi zavtipkujeme, vedia, že ich nepodrazíš a nepustíš do vysielania nič nevhodné."
Hrávate futbal alebo o ňom len rozprávate?
„Hrával som ho, ale zlomil som si členok. Teraz si chodievame zahrať aj s kolegami z iných televízií."
Tešíte sa do Afriky?
„Odlietame už ôsmeho, presne ako naši futbalisti, my však ideme cez Káhiru. Ideme traja komentátori, dvaja redaktori a kameramani spolu s podporným tímom. Budeme v Johannesburgu a pôjdeme na zápas našich aj do Bloemfontein. Na zápasy v Kapskom Meste a Durbane nepôjdeme, ale budeme ich komentovať z takzvaného off-tube v televíznom centre. Vieme, že ideme do nebezpečnej krajiny, nikto nebude robiť žiadne výlety do večerného Johannesburgu ani do safari."
