Pred dvadsiatimi rokmi ste boli pri prvej slovenskej medaile ako kapitán bronzového tímu na šampionáte hráčov do dvadsať rokov vo Winnipegu. Ako si na to spomínate?
„Spôsobili sme malú senzáciu. Bolo tam asi desať hráčov, ktorí hrali kanadskú juniorskú ligu a vyhovovali nám užšie zámorské klziská. Zišla sa dobrá partia, držali sme spolu a hrali sme parádne. Bol to pre mňa krásny zážitok.“
Bez prehry ste vyhrali skupinu v konkurencii Kanady, USA, Česka a Fínska, ale v semifinále vás zastavili Rusi.
„V šatni sme si aj poplakali. Verili sme, že pôjdeme do finále, hoci sme prehrávali po prvej tretine 1:3. Znížili sme na 2:3 a stále sme dúfali, že to dokážeme otočiť. Prvých desať minút poslednej tretiny sme však hrali stále v oslabení. Bolo to vtedy pre nás veľké sklamanie.“
Čo pre vás znamenalo, že ste boli vtedy kapitánom tímu?
„Bolo pekné, že ma vybrali. Keď sa konal žúr, tak v našej izbe. Bolo to super. Bývali sme na najvyššom poschodí, v izbe som bol s Peťom Smrekom. V tom čase medzi mladými chalanmi letelo play station, najmä futbal. Hrali by sme ho aj do rána. Keď som si chcel pospať, musel som ostatných vyhnať z izby preč.“
V hokejovej Sieni slávy v Toronte bol medzi exponátmi aj váš dres z tohto šampionátu s kapitánskym céčkom, ale pod ním bol nápis – kapitán slovenského tímu István Nagy. Takto ste prišli k prezývke Maďar?
„To nie. Ľuboš Bartečko ma začal takto volať ešte v St. Louis a postupne mi to prischlo.“
Máte maďarské korene?
„Mám z otcovej strany, ale po maďarsky neviem. V Kanade to zrejme poplietli, keď ma premenovali na Istvána.“
Hrali ste na siedmich majstrovstvách sveta vrátane zlatého turnaja vo Švédsku v roku 2002. Čo vám z neho utkvelo v pamäti?
„Prišli sme do Švédska s Mišom Handzušom až počas turnaja, lebo sme so St. Louis vypadli v play off NHL. Bolo to ako nasadnúť do rozbehnutého vlaku. V tíme boli hráči ako Pálffy, Stümpel, Bondra alebo Višňovský. Ja som mal dvadsaťdva a bolo úžasným zážitkom s nimi hrať.“
Čo si pamätáte z osláv titulu?
„Niektorí sme chceli oslavovať už po zápase, ale takmer každý hráč mal v dejisku majstrovstiev rodinu. Manželky, priateľky, deti. A tak viacerí zostali po finále v hotelovej izbe. Aj my mladší hráči sme tam mali rodiny, ale s Rasťom Pavlikovským a Vladom Országhom sme aspoň na chvíľu vyrazili do mesta. Poriadne sme to oslávili až potom v lietadle. Prílet na Slovensko bol neuveriteľný. Nedá sa opísať, aké to bolo silné. Nádhera.“
Čím to bolo, že aj keď sa v mužstve zišlo vtedy toľko hviezd, tak to skvelo fungovalo?
„Každý z hráčov prijal svoju úlohu v tíme. Napríklad Mišo Handzuš hral najskôr aj presilovky aj oslabenia. Potom sa dohodlo, že bude hrať len v oslabeniach. Fungovalo to ako v tímoch NHL. Každý sa sústredil na to, na čo mal.“
O rok neskôr v Helsinkách sa turnaj vyvíjal podobne a napokon ste získali bronz.
„So Švédmi sme v semifinále prehrali 1:4. Švédsky tréner vedel, čo robí, lebo proti nášmu útoku nasadil Matsa Sundina. Hral som s Rasťom Pavlikovským a Vladom Országhom. Sundin bol vtedy elitným hráčom v NHL, mal dva metre. Dal nám dva góly a v podstate rozhodol zápas. Neustrážili sme ho. Možno keby sme hrali proti inej päťke, dopadlo by to inak. Tréneri na to asi nezareagovali.“
Spomenieme ešte jeden kuriózny moment z majstrovstiev sveta. V roku 2009 ste sa v prvom zápase proti Maďarsku tešili z gólu, ktorý nepadol. Českí komentátori nazvali tento moment záhadná radosť Ladislava Nagya. Ako to bolo?
„Na to si pamätám veľmi dobre. Natlačil som sa na hráča pred bránkou a padal som na ľad. Puk som nevidel, ale zasúval som ho za brankára. Potom som skončil na ľade a ako som sa z neho dvíhal, zbadal som Branka Radivojeviča, ktorý sa tešil. Tak som myslel, že som strelil gól. Hoci som ho nevidel. Zmiatol ma Branko, ktorý už dvíhal ruky hore. Tak som sa tešil aj ja. Potom si ma chalani doťahovali ešte ďalšie tri roky.“
V roku 2011 sa prvýkrát konali majstrovstvá sveta na Slovensku. Očakávania boli obrovské, ale mužstvo neuspelo. O dôvodoch sa dodnes špekuluje. Čo za tým bolo?
dnes 06:58
so 20:00
