Štvorité skoky patria v súčasnosti k povinnej výbave krasokorčuliarov, ktorí si chcú pomýšľať na umiestnenie v širšej špičke. Pred štyrmi dekádami však aj trojitý axel skákalo iba zopár pretekárov.

Medzi nimi aj reprezentant Československa, JOZEF SABOVČÍK, ktorý na tréningu skúšal aj štvoritý tulup. Na majstrovstvách Európy 1986 v Kodani, kde nastúpil ako obhajca titulu, ho zaradil aj do voľnej jazdy.

Keď ho skočil, fanúšikovia i znalci boli vo vytržení, bol to historický okamih. Hoci Medzinárodná korčuliarska únia neskôr tento skok neuznal za čistý, Sabovčíka celý krasokorčuliarsky svet považuje za prvého, kto skočil štvoritý skok v súťaži.

O tomto skoku, ale aj o ďalších vrcholoch a úskaliach svojej kariéry porozprával 62-ročný bývalý pretekár v podcaste Nostalgia.

Pred štyridsiatimi rokmi na majstrovstvách Európy v Kodani ste prvýkrát v histórii krasokorčuľovania skočili štvoritý skok. Ako si na to spomínate?

Veľmi pekne. Na zvyšok voľnej jazdy nie až natoľko, pretože po tom, čo som skočil ten štvoritý tulup, zabudol som celú jazdu. Nevedel som, čo mám robiť. Až potom ku koncu som sa trošičku začal chytať.

Ako sa to mohlo stať? Trénovali ste štvoritý skok aj v jazde, alebo stále osobitne a možno preto vám vypadla choreografia?

Po prvýkrát som začal skúšať štvoritý tulup už v roku 1981, ale vtedy sme to robili len tak, keď sa mi chcelo alebo keď som sa dobre cítil.

Nikto z nás to vtedy nepotreboval, robili sme to len preto, či sme schopní to vôbec spraviť.

Ale v roku 1986 som ho už trénoval s tým, že ho dáme do jazdy. Plán s pani trénerkou Agnesou Búřilovou bol taký, že keď skočím prvé dva skoky, tak pôjdem aj na ten štvorák, a keď nie, tak musím ísť na čistotu, pretože išlo o obhajobu titulu majstra Európy.

Mal som šťastie v tom, že som vyhral povinné cviky aj krátky program, takže som mal určitú rezervu zariskovať.

Keď som skočil štvoritý skok, emócia bola taká, že som zabudol na všetko. Skákal som ho síce aj na tréningu v jazde, no skočiť ho na takých veľkých pretekoch je úplne niečo iné.

VIDEO: Jozef Sabovčík bol hosťom podcastu Nostalgia

Na internete je video z tej jazdy, kde je spolukomentátor Scott Hamilton, váš bývalý súper a kamarát. Bol úplne vo vytržení a kričal, že je to historický okamih.

Scott bol vždy môj fanúšik a kamarát. Vždy obhajoval, že som bol ten prvý, kto to skočil. Aj dodnes to ešte stále robí.

Po pretekoch sa objavili pochybnosti, či bol ten skok čistý, či ste sa pri dopade nedotkli ľadu aj druhou nohou. Oficiálne teda nie ste prvý krasokorčuliar so štvoritý skokom, ale vo svete krasokorčuľovania vás uznávajú ako prvého.

Áno, po celom svete ma berú za prvého. Kamera, ktorá bola použitá na posúdenie skoku z Medzinárodnej krasokorčuliarskej únie, neukázala dopad dobre, pretože som dopadol veľmi dopredu na zúbok. Sneh, ktorý vyletel, to zakamufloval, takže nebolo to presne vidieť.

Díval som sa však na to z druhej kamery a tam to vyzerá úplne normálne. To bola práve tá kamera, ktorú chcel Scott ponúknuť Medzinárodnej krasokorčuliarskej únii, aby to preverili znova. Oni sa však už medzitým rozhodli.

Potom to preverovali znova a povedali, že sa nedá úplne určiť, či to bolo na dve nohy. No z toho druhého uhla bolo jasne vidieť, že to bolo na jednu nohu. A ja viem, že to bolo na jednu nohu, pretože som to skočil.

Ako ste vtedy prežívali tieto pochybnosti?

Mal som dvadsaťdva rokov a nebral som to vážne. Vedel som, že ho viem skákať, a hovoril som si, že ho skočím na ďalších pretekoch.

Bohužiaľ, tie ďalšie boli moje posledné, no to som vtedy nevedel. Boli to majstrovstvá sveta a mal som v pláne ho tam skočiť tiež. Lenže počas tréningu pred voľnou jazdou mi vypovedalo koleno. Potom už bolo jasné, že štvorák nebude a išlo skôr o to, či vôbec dojazdím.

Po tých majstrovstvách sveta v roku 1986 ste ukončili amatérsku kariéru. Skákali ste štvorák aj medzi profesionálmi?

Áno, ale musel som sa najprv zotaviť z operácií. Mal som tri operácie a rok a pol som bol úplne mimo ľadu. Najprv som sa musel znovu naučiť jazdiť, bolo to ako učiť sa znova chodiť.

Keď som začal opäť skákať, postupne som skúšal štvoritý tulup. Keď mi to išlo dobre, tak som ho zaradil do rôznych programov. Skočil som ho v exhibíciách aj v profesionálnych pretekoch.

Neskôr som začal skúšal aj štvoritý salchow, ten som tiež skočil na tréningu. A v 37 rokoch som skočil štvoritý lutz. To som robil len tak pre seba, či sa to dá. Scott aj iní kamaráti mi hovorili, že ako tridsiatnik som skákal lepšie než keď som bol amatér.

Čím to bolo?

Možno tým, že som nemal nad sebou taký tlak. Robil som to preto, že som ja chcel robiť, jazdil som na hudbu, na ktorý som ja chcel jazdiť, alebo som bol v lepšej fyzickej forme.

Bývali ste pred pretekmi nervózny?

Bol som nervózny vtedy, keď som vedel, že nie som veľmi dobre pripravený. Bolo to najmä pre zranenia. Posledné dva roky počas mojej amatérskej kariéry bolo trénovanie sporadické.

Aj pred olympiádou v Sarajeve to bolo také. Štyri-päť dní som vôbec neskákal, lebo koleno nespolupracovalo. Dva týždne na olympiáde som nemohol trénovať, ale za celý rok som mal natrénované a vedel som, že to mám najazdené. Každý deň som jazdil dva krátke programy a dve voľné jazdy. Išlo len o to, aby koleno poslúchalo.

Potom však tie zranenia pokračovali, čo som mal natrénované, mi odišlo. A neskôr sa to už len lepilo.

Vaši súperi na olympiáde sa vraj čudovali, že beháte okolo haly, či je to nová tréningová metóda.

Keby oni vedeli, čo za tým bolo!

Ako ste prežívali olympiádu?

Nádherne. Nikto mi to nebude veriť, ale na olympiáde som nebol vôbec nervózny. Súťažíte s rovnakými súpermi ako na majstrovstvách Európy alebo sveta, ale na týchto šampionátoch, aspoň ja som to tak vnímal, je to stále len o korčuľovaní. Je to veľký tlak.

Lenže na olympiáde boli aj ostatní športovci, hokejisti, lyžiari, nebolo to len o mne, ale o všetkých našich športovcoch.

Lyžiari mali problém, pretože nebol sneh. Každé ráno odišli na svahy a večer sa vrátili a nesúťažili. Sledovali sme, čo sa deje, takisto aj hokejistov a až potom som si spomenul, že idem trénovať alebo súťažiť. Nebol to taký nápor.

Boli ste aj na nejakých iných športoch?

Bol som na hokeji, na skokoch na lyžiach, išli sme na rýchlokorčuľovanie, vtedy sa ešte mohlo pretekať na otvorenom ovále. Krásne zážitky.

Všetci športovci bývali v jednej dedine a odtiaľ sa jazdilo na jednotlivé športoviská. Samozrejme, vtedy bola to ešte menšia olympiáda, ale bolo to také rodinné.

Dúfali ste v kútiku duše, že môžete získať medailu?

Nie, vôbec sme nad tým nerozmýšľali. O rok skôr som bol šiesty na majstrovstvách sveta a všetci piati, ktorí tam skončili predo mnou, tiež súťažili na olympiáde. Ťažko povedať, či sa dá posunúť o tri miesta dopredu.

Dúfal som, že skončím tretí v povinných cvikoch, lebo na majstrovstvách sveta či Európy sa za to dávala malá medaila. Skončil som štvrtý. Hovoril som si, to je taká škoda, mohol som mať aspoň malú medailu z olympiády. Niekto mi však hovoril: Tu sa malá medaila nedáva, tu musíš vyhrať normálnu veľkú!

Keď som skončil voľnú jazdu, išiel som do šatne. Vtedy ešte neboli také počítače, že by hneď vyskočili výsledky, všetko sa muselo spočítať. Už som sa vyzúval, bol som spokojný s jazdou, a zrazu všetci začali z mnou utekať: Čo sa vyzúvaš, si tretí!

Vaši kamaráti Scott Hamilton a Brian Orser vám to však predpovedali…

Je to známa historka, o rok skôr sme sedeli spolu traja a lúčili sme sa po turné. Bavili sme sa o tom, kto pôjde na ktoré preteky, kde sa znova uvidíme. Vravel som, že v každom prípade sa uvidíme na olympiáde. Práve Scott Hamilton sa vtedy ozval: „Nie, my traja sa uvidíme na stupňoch víťazov.“

Vraj si stále píšete na výročie olympiády.

Áno, sme stále v kontakte a 16. februára si píšeme. Ale aj na narodeniny, na Vianoce, na Nový rok… S Brianom komunikujem veľmi často, lebo niektorí moji zverenci chodia za ním robiť choreografiu a pomáha im aj so skokmi. Často spolupracujeme.

V jednom rozhovore ste povedali, že olympijská medaila vám zmenila život. V čom?

Bez olympijskej medaily by som asi neurobil kariéru v Spojených štátoch, alebo vôbec vo svete. Olympijská medaila znamená niečo iné. Môžete byť trikrát majster sveta, ale keď sa povie olympijský medailista, ľudia majú o to úplne iný záujem.

Nikdy som nemal medailu z majstrovstiev sveta. Veľmi si vážim dva tituly majstra Európy, pretože je to náš kontinent, ale olympijská medaila sa nedá s ničím porovnať.

Je olympijská medaila vstupenkou sveta profesionálneho krasokorčuľovania?

Do určitej miery áno, ale bolo aj veľa olympijských medailistov aj víťazov, ktorí tú kariéru neurobili. Medaila otvorí dvere, ale potom musíte priniesť niečo, čo nikto iný nemá.

VIDEO: Jozef Sabovčík na profesionálnych majstrovstvách Kanady v roku 1996

Medzi profesionálmi ste už neboli limitovaný výberom hudby. Až vtedy ste mohli naplno ukázať vašu osobnosť?

To bola sloboda. Mohol som si vyberať, čo som chcel. Potom naozaj môžete ukázať, kto ste na ľade.

Medzi amatérmi vtedy asi ešte nebola šanca jazdiť na nejaký rock, alebo tvrdšiu hudbu...

Bola taká doba. Stále sme sa však snažili trošku to posunúť. Jazdil som na Alan Parsons Project, čo je progresívny rock. Bola to však inštrumentálna skladba, lebo na vokálnu sa nedalo jazdiť. V mojej olympijskej voľnej jazde bola posledná časť od skupiny Queen. Stále som tam skúšal niečo vtlačiť.

Ktorá bola vaša najobľúbenejšia hudba, na ktorú ste jazdili?

Olympijská voľná jazda sa mi veľmi páčila. Ale aj Američan v Paríži. Z profesionálneho sveta mi je ťažko vybrať, lebo som si robil archív a mám viac ako sto rôznych programov. Jazdil som veľa na Brucea Springsteena, toho mám strašne rád.

Každý program má niečo v sebe. To ako keď nejaký rockový spevák povie, že všetky jeho pesničky sú jeho deti. Nedá sa vybrať, ktorý je lepší.

Robili ste si sami aj choreografie?

Pomáhali mi ľudia, ale už som vedel, aký mám štýl, tak to bolo relatívne jednoduché urobiť to. Vedel som, čo odo mňa diváci očakávajú. Nedá sa povedať, že by som kopíroval programy, ale niektoré veci tam boli štandardné.

Okrem štvoritého skoku mali ste aj ďalší typický skok, ktorý ste často predvádzali práve počas profesionálnej kariéry – salto. Ako k tomu prišlo?

Salto som videl prvýkrát, keď v roku 1976 ho skočil Terry Kubicka. Akonáhle doskočil, vedel som, že toto musím niekedy urobiť. Keď som to však povedal trénerkám, hneď to zatrhli. Navyše po tom Kubickovom skoku to vyhlásili za nelegálny prvok. Tým pádom mi to zakázali robiť, aj kvôli riziku zranenia.

Chodievali sme trénovať s gymnastami na prostné a tam sme sa naučili saltá na trampolíne. Oni ma naučili dobrú techniku.

Keď už som bol profesionál, už to bolo jednoduché presunúť na ľad. Najprv ma z jednej aj z druhej strany držali takým pásom, skočil som to päťkrát, potom sme dali dole ten pás a skočil som to sám.

Nikdy ste sa nebáli?

Ja som z toho bol nadšený, že to konečne môžem robiť. To je jeden z pocitov, ktorý mi chýba. Nieže by som bol pri otvorenom salte dlhšie vo vzduchu ako pri ostatných skokoch, ale ten pocit je trošku dlhší, človek akoby visel, skoro ako keby lietal.

Ten pocit, ako aj pri tom otvorenom axli, mi niekedy chýba.

Kedy ste naposledy skočili salto?

Pred ôsmimi či deviatimi rokmi. Potom prišli dve operácie chrbtice. Teraz by som sa už asi bál.

V časoch aktívnej kariéry ste sa nebáli ani štvoritého skoku?

Nie, to bol skôr taký adrenalín, že som schopný to zarotovať. Pri takýchto veciach sa človek nemôže báť.

Trénujem deti a vidím to na nich, kto sa bojí, kto ide do toho akoby opatrne. To sa nedá. Je to menej ako jedna sekunda a na to sa nedá ísť opatrne.

Adam Haraga je druhý Slovák, ktorý skočil štvoritý skok. V jednom rozhovore povedal, že tajomstvom štvoráku je ísť do toho, aj keď viete, že sa možno zabijete.

Je to pravda, ale ja som nikdy taký pocit nemal. Ja som dosť optimista. Vždy, keď som išiel na nejaký skok, bol som presvedčený, že to skočím. Aj keď som to potom možno neskočil, ale vždy som do toho išiel s tým, že teraz sa mi to podarí.

To je jedna z najdôležitejších vecí, keď človek trénuje niečo nové. Bez toho sa to nedá.

Človek potrebuje mať trochu šťastie v tom, že všetko sa mu podarí, ideálny odskok, ideálna rotácia, ideálny dopad, ale musí tam byť to presvedčenie o tom, že tentokrát to spravím.

Dnešní pretekári si už môžu pozrieť videá, keď sa učia štvorité skoky. Vy ste taký návod nemali. Ako ste na to išli?

Či je skok jednoduchý, dvojitý, trojitý či štvoritý, tulup je stále tulup, axel je axel. Odskok je rovnaký, akurát to, čo nasleduje po ňom, musí byť oveľa rýchlejšie.

S pani Búřilovou sme boli v Colorado Springs, keď mi Carlo Fassi prvýkrát povedal: skús štvoritý tulup. Dovtedy mi to vôbec nenapadlo.

Tak som sa nad tým zamyslel, išiel som skočiť trojitý a cítil som, že tam mám nejakú rezervu. Tak som na to išiel. Síce som spadol, ale dorotoval som to. V tom momente som vedel: ja na to mám.

Ako na tom boli ostatní pretekári? Skúšali aj oni? Mali ste obavu, že niekto vás predbehne?

To mi ani vôbec neprišlo na myseľ. Nikto to ani neskúšal. Zopárkrát možno Alexander Fadejev, a robili sme to s Brianom Orserom… Existuje z toho aj video, z Kanadskej korčule z roku 1985. Ale robili sme to len tak pre zábavu.

VIDEO: Sabovčík a Orser skáču štvorité skoky

Ani jeden z nás to vtedy nepotreboval. Čo človek potreboval, bolo dobre zajazdiť povinné cviky, čistý krátky program a solídnu voľnú jazdu.

V roku 1982 na majstrovstvách sveta iba Brian Orser a ja sme robili trojitý axel. V celej súťaži len my dvaja! V roku 1983 sme boli možno štyria na majstrovstvách Európy a šiesti na majstrovstvách sveta.

Teraz samozrejme sa už bez trojitého axla nedá nikam ísť, ani bez štvoritého skoku. Dá sa povedať, že do prvej desiatky na svete musíte mať dva alebo tri štvorité skoky.

Čo hovoríte na Iliu Malinina, ktorý vo finále Grand Prix zajazdil voľnú jazdu so siedmimi štvoritými skokmi?

Je to neuveriteľné. Nikdy som si nemyslel, že vôbec niekto taký raz bude.

Je to mimozemšťan?

Dalo by sa povedať. Neviem, či si niekto pamätá jeho mamu, Tatianu Malininovú. Tiež bola vynikajúca skokanka. Mala nádherný trojitý lutz.

Ilia má tiež krásny lutz, štvoritý lutz je jeho najjednoduchší skok. Má dobrých trénerov a dobrú genetiku, dobré dispozície.

Unikátne na ňom je, že vie urobiť všetkých šesť skokov v štvoritom predvedení. Viem, že mu nesedí rittberger, ale je natoľko talentovaný, že ho vie skočiť.

Ja som takisto nemal rád rittberger, ale väčšinou som ho v jazde skočil, lebo som vedel, že sa na to musím sústrediť.

Malinin už skúša aj skok s piatimi rotáciami. Je reálne, že ho skočí?

Keď skočil štvoritý axel, tak som vedel, že asi na to má. Ja som bol v tej istej situácii, keď som po prvýkrát skočil trojitý axel, aj som povedal pani Búřilovej, že cítil som, že mám na štvoritý tulup.

Odraz je tam iný a je tam trochu viac rotácie, ale nie až o toľko. Takže si viem predstaviť, že by Malinin dokázal skočiť pätoritý tulup aj salchow.

Vaša trénerka, pani Búřilová, vás podporovala v tých pokusoch o štvoritý skok, alebo sa bála, že sa zraníte?

Podporovala ma, len pre to nešťastné koleno som mal obmedzený počet skokov, ktorý som mohol denne robiť. Takže sme to mali tak nastavené, že keď si všetko odrobím a ostanú mi nejaké pokusy, vtedy sme to trénovali. To bola naša tichá dohoda.

Pani Búřilová často spomína aj na ten váš štvorák v Kodani, ako tŕpla pri mantineli a myslela len na to: „Bože môj, len jazdi!“

Keď som to skočil, tak si pre seba vravela: „No a teraz už nič neskočí. Koniec.“

Ale niečo som ešte skočil, nebola to katastrofa, ale ja som si tú jazdu predstavoval trochu inak. Problém bol v tom, že som stratil koncentráciu a to sa nedá.

Práve to sa teraz snažím naučiť svojich zverencov, že s tým, čo sa stalo, sa už nedá nič urobiť. Záleží len na tom, aký bude ten ďalší skok.

Zvyknete si niekedy pozerať svoje staré jazdy?

Ani nie, ale robím si archív a digitalizujem všetky svoje videokazety. Takže pri tom sedím a dívam sa na to.

Aký je to pre vás pocit?

Podľa toho, aký to je program. Niekedy tie programy neboli až také dobré. Je zaujímavé, že niekedy mám na to úplne iné spomienky, ako to bolo naozaj.

Jedna z vašich najpamätnejších jázd bola na otváracom ceremoniáli na zimnej olympiáde v 2002 v Salt Lake City, kde ste stvárnili oheň.

Bola pre mňa ohromná česť, že vybrali Slováka v Amerike, aby stvárnil hlavnú postavu otváracieho ceremoniálu – neviem, či sa to ešte v histórii zopakuje.

Bolo to náročné, tri mesiace skúšok, nemohol som nikomu nič povedať. Bolo to tvrdé.

VIDEO: Otvárací ceremoniál zo Salt Lake City
(prvá časť so Sabovčíkom o 16:50, záverečné salto o 2:38:50)

Robili sme dve generálne skúšky, druhá bola už so všetkým. Fúkal strašne veľký vietor, tak boli rôzne technické problémy, dva veľké balóny uleteli. Bola neuveriteľná zima, všetci sme boli premrznutí. Bol som rád, že som to vôbec dojazdil.

Ale ten zážitok bol úžasný. V hľadisku bolo 80-tisíc ľudí. Kto mal možnosť jazdiť pred takým publikom?

Keď sa zapálili kruhy, ja som mal skákať salto a ukončiť to pred všetkými účastníkmi. Ten pocit sa nedá opísať.