Potľapkávanie je cesta do pekla. Kam sa vyberie slovenský futbal? (komentár)

Futbaloví fanúšikovia si počas kvalifikačného zápasu o postup na majstrovstvá sveta medzi Slovenskom a Ruskom museli viackrát pretierať oči.

Tentoraz nie zo sklamania, frustrácie a bezradnosti slovenských futbalistov. Skôr naopak.

Výber trénera Štefana Tarkoviča hral futbal, ktorý po dlhšej dobe pohladil dušu fanúšika.

Nie, nebola to žiadna ofenzívna extáza. Bol to však bojovný a oduševnený výkon, v ktorom takmer všetci hrali na hranici svojich schopností.

Bol to futbal, ktorý mal hlavu a pätu. Slováci napokon vyhrali 2:1. Po posledných fraškách s Cyprom a Maltou to bolo nečakané, až šokujúce.

Futbalisti ukázali typickú slovenskú náturu. Keď sú pod najväčším tlakom, valí sa na nich kritika zo všetkých strán, nikto im neverí, oni sa vzoprú osudu a zdvihnú hlavy.

Prečo takýto výkon nepodali proti outsiderom? Odpovedí môže byť viac. Zlé mentálne nastavenie hráčov, nesprávna zostava či taktika.

Tréner Tarkovič chcel prvých dvoch súperov prekvapiť, skúšal zmeniť systém, rozostavenie či hráčske funkcie. Prvé dva zápasy však prekoučoval.

Proti Rusom vrátil Juraja Kucku tam, kam patrí, a v strede poľa to bolo jeho galapredstavenie. Do základnej zostavy dal hráčov, ktorí chcú hrať poctivý a behavý futbal.

Jakub Hromada, Martin Koscelník či Ivan Schranz ukázali, že zápasová prax a fyzická kondícia sú v súčasnom futbale rozhodujúce.

Urobili reklamu aj českej lige, ktorá je na míle vzdialená od slovenskej a jej tempo je dostačujúce na medzinárodnú úroveň.

Svoju futbalovosť ukázal aj Ondrej Duda a po zápase už konečne nemal nikto na jazyku otázku: kde bol Marek Hamšík?

Za výkon proti Rusom si hráči i tréneri zaslúžia pochvalu.

Nie je však dôvod na oslavy. Bol to jeden dobrý výstrel za dlhé obdobie. Takýto výkon Slováci nepodali už tri či štyri roky.

Predošlé zápasy ich viackrát vyzliekli donaha. Ani postup na EURO 2020 by nemal byť argumentom, že to funguje.

Zaspali sme dobu. Moderný futbal sa posunul dopredu a Slováci ostali stáť na mieste. Priamočiarosť nahrádzali zdĺhavou rozohrávkou, odvahu pri individuálnych prienikoch zahadzovali alibistickými pomocnými prihrávkami a hru v šprinte vymenili za peší futbal.

Zápas s Ruskom môže otvoriť mnohým oči. Netreba sa spoliehať len na mená, ale treba prihliadať na reálnu výkonnosť a zápasovú prax.

Hráči s menším renomé, ktorí sú ochotní behať, drieť a podriadiť sa kolektívu sú v konečnom dôsledku prospešnejší ako tí, ktorí sa vedia krajšie poláskať s loptou.

Slovenská reprezentácia je na rázcestí. A záleží len na kompetentných, ktorou cestou sa vyberú. Buď sa budú potľapkávať po ramenách, že všetko je dobré – čo je cesta do pekla.

Alebo naštartujú zmenu, ktorá je nevyhnutná. Možno aj za cenu neúspešnej kvalifikácie či tohtoročných majstrovstiev Európy.

Kam sa teda vyberieme?