Trhal siete a zopár gólov mu neuznali. Kráľ Václav rástol v Slovane, očaril aj Ameriku

Keď človek po niečom veľmi túži, dosiahne to aj napriek príkoriam. Možno práve aj kvôli nim. Strhujúci hokejový príbeh Václava Nedomanského, jubilujúceho osemdesiatnika, to príťažlivo potvrdzuje.

Obrazne: z ľadu rybníčka zamrznutej rieky Moravy dokorčuľoval až torontskej Siene slávy NHL. Prežil pestrú kariéru s dramatickou zápletkou: pred základnou vojenskou službou upredostnil emigráciu do zámoria. Dobrodružná cesta do neznáma vyústila do jedinečného finále.

Fanúšikovia mu za jeho gólové parády uznanlivo tlieskali doma i v Severnej Amerike, experti ocenili jeho hokejovú dlhovekosť aj uvedením do Siene slávy NHL. Ponúkame story pre pamätníkov s inšpirujúcim presahom do súčasnosti.

Šport mal v krvi po rodičoch

Jabĺčko padlo pod strom so športovými koreňmi. „Otec bol motocyklový pretekár, mama cvičila v Sokole, teta Draha sa venovala tenisu a jeden zo strýkov hral volejbal na najvyššej úrovni. V detstve som na pár dní chodieval k dedovi. Hrával futbal, na bicykli ma brával na zápasy,“ opísal športovú genézu v rodine.

Vašek sa od jari naháňal za „kopačákom“, v zime za pukom na zamrznutom rybníku. „Šiel mi aj basketbal a tenis,” podotkol. Hokeju sa upísal, keď v Hodoníne zastrešili zimný štadión - nesie jeho meno. V šestnástich hral druhú ligu, reprezentoval v dorasteneckom i juniorskom federálnom výbere.

Praha, Brno alebo Bratislava? - zvažoval absolvent hodonínskeho gymnázia možnosti vlastniť vysokoškolský index. Vltavu pustil dolu vodou, ukotvil sa pri Dunaji. Do Bratislavy to mal bližšie. „Lákalo ma hrať v kvalitnom mužstve,“ priblížil.

V mužstve sa rýchlo udomácnil

Vedenie Slovana si mädlilo ruky za skvelú kúpu s vysokou pridanou hodnotou. Lacno získalo budúci svetový klenot, obávaného kanoniera i kapitána mužstva v jednej osobe.

Premiéru v belasom absolvoval 5. decembra 1962 v Chomutove, ucháň hral v útoku s reprezentantmi Jánom Starším a Júliusom Černickým.

„Mal prednosti, ktoré ho predurčovali stať sa výraznou osobnosťou. Bol urastený, fyzicky odolný, mal silné ramená, široké rozpätie rúk a jedovatú strelu. Spočiatku slabšie korčuľovanie rýchlo dohnal, s Ivanom Grandtnerom a Štefanom Kordiakom utvorili produktívny útok. Postupne sa stal výraznou oporou, no pôsobil skromne – ako obyčajný chalan. Keď si našliapol, prerazil, čo mu stálo v ceste. Vedel hrať na krídle i centra. Akurát škoda, že odišiel skôr, než Slovan získal titul,“ spomína Černický.

„V mužstve sa rýchlo udomácnil, rástol popri nás starších a skúsenejších. Hoci pôsobil uzavretejšie, mal svoju víziu, šiel za svojím cieľom a dosiahol ho. Miesto v Sieni slávy NHL si za to, čo odohral v Československu i v zámorí, určite zaslúžil,“ pripomína Jozef Golonka, ďalšia nezabudnuteľná osobnosť Slovana.

Václav, neohrozený kráľ strelcov

Ľudia začali chodiť na hokej aj kvôli Nedomanskému. V krátkom čase sa stal jednou z kľúčových postáv v klube i v čs. reprezentácii.

„Venco, banán,“ hrmelo spravidla zaplnené bratislavské hľadisko tradičným pokrikom, keď Slovan potreboval dať gól - a strelec na pohľadanie často vypočul želanie publika. Švihol zápästím alebo napriahol - a puk sa trepotal v sieti. Triasli sa pred ním súperove obrany a najmä brankári - doma i v zahraničí. Dres s číslom štrnásť sa v bratislavskej zostave stal synonymom vysokej produktivity.

„V Slovane som zažil skvelú atmosféru, našiel som tam dobrých kamarátov. Vážil som si, že som bol aj ich kapitán. Tréner Ladislav Horský bol vynikajúci odborník, uňho som sa prvý raz stretol s dvojfázovým tréningom,“ zdôraznil Nedo.

Bývalo zvykom, že na konci letných sústredení hrávali slovanisti futbal. Hráči partie, ktorá dostala gól, museli urobiť desať zhybov.

„Máš desať? - pýtal sa mladíka Čapla. „Ja to nepočítam, robím to pre seba,“ odvetil Vašek. „Vtedy som si uvedomil, že je iný než ostatní bažanti a že to môže dotiahnuť ďaleko,“ odhadol jeho starší spoluhráč. Nemýlil sa.

Streľbu výdatne trénoval

Kde sa v Nedomanskom vzala zakončovateľská efektivita? Mal inštinkt na góly? Hokejista sa strelcom narodí alebo sa ním stáva?

„Skôr narodí, no musí si veriť. Nerozmýšľal som nad tým, či mám inštinkt alebo nie. To si uvedomí až starší a skúsenejší hráč. Vie analyzovať svoje zakončovateľské schopnosti a podľa toho sa zariadi. Ak úsilie podporí správnym tréningom, je ešte nebezpečnejší. Taký hráč na gól nepotrebuje veľa šancí a dá ho vtedy, keď to mužstvo potrebuje. Strelec musí byť pohotový, musí vedieť prekvapiť brankára. Niekto to vie lepšie, niekto na gól potrebuje viac šancí,“ charakterizoval svoj výnimočný potenciál.

Priznáva, že najmä v začiatkoch streľbu výdatne trénoval.

„Áno, najmä v lete som sa v nej zdokonaľoval. Mal som pätnásť, šestnásť, strieľal som na bránku z rôznych pozícií. Aj dnes hráči trávia veľa času na štadiónoch, ale neviem, či zmysluplne. Sotva sa niekto stane dobrým strelcom na želanie,“ zdôveril sa médiám.