BRATISLAVA. Hokejoví fanúšikovia si pamätajú najmä jeho hviezdny moment na olympijskom turnaji vo Vancouvri 2010.

Tréner Ján Filc vtedy pred štvrťfinálovým zápasom proti Švédsku vytiahol útočníka Tomáša Kopeckého zo štvrtého útoku do prvého k Pavlovi Demitrovi a Mariánovi Hossovi. Ten sa za dôveru odvďačil dôležitým gólom na 4:2.

„Je to neuveriteľné, hokejový orgazmus. Keď som dal ten gól, videl som celé Slovensko, svoju rodinu, všetkých fanúšikov. Hrať s Demitrom a Hossom? Chlapci si ma doberali, že to bolo pre mňa ako modré z neba,“ vravel šťastný Kopecký po postupe do semifinále.

Pamätný gól venoval deťom, Jakubovi a Tobiasovi. Vtedy ešte nemohol tušiť, že z Jakuba raz vyrastie šikovný hokejista.

„Všetci hovoria, že syn zdedil korčuľovanie po mne. Neviem, či je to dobré alebo zlé,“ smeje sa štyridsaťjedenročný bývalý slovenský reprezentant. Jakub Kopecký je rovnako ako Tomáš hokejový útočník. 

Devätnásťročný hráč sa narodil v USA, keď jeho otec pôsobil na farme Detroitu Red Wings. Prvýkrát sa však postavil na korčule v Chicagu, keď mal päť rokov. 

„Často som chodil s ocinom na zimný štadión. Bol som každý deň s hráčmi a videl som, ako na sebe pracujú. Bolo neskutočné tráviť čas v kabíne. To všetko ma priviedlo k hokeju. 

Najviac si spomínam na Chicago a Floridu. Pamätám si, ako som na Floride šiel každý deň zo školy rovno na štadión. Bol som tam pomaly dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni,“ zaspomínal Jakub Kopecký. 

„Bolo na ňom vidieť nadšenie pre šport. Nemusel som ho do hokeja nútiť. Bral som ho so sebou na ranné rozkorčuľovanie. Mohli sme priniesť so sebou deti a pred tréningom si mohli s nami zakorčuľovať. Nesmierne ho to bavilo. Ak nebol na našich tréningoch, tak bol na svojom,“ doplnil otec. 

Skúška v bránke

Skúsený útočník vyhral dvakrát najcennejšiu hokejovú trofej – Stanleyho pohár. V roku 2008 s Detroitom a o dva roky neskôr s Chicagom. Prvýkrát síce do vyraďovacej časti nezasiahol, druhýkrát už patril k stabilným hráčom na ľade. 

Chicago zdolalo vo finále Philadelphiu 4:2 na zápasy. 

„Bolo to super. Pamätám si, že som bol na zápase vo Philadelphii. Oslavy boli neskutočné. Dúfam, že aj ja to niekedy zažijem. Aj to ma motivovalo ďalej,“ prezradil mladík. 

Otec bol jeho vzor, ale v mladom veku rozmýšľal nad inou hokejovou pozíciou. „Chcel som byť spočiatku brankár, ale otec na mňa vyskúšal strelu s príklepom a povedal som si, že ostanem radšej útočník,“ zasmial sa Jakub. 

Na vtipnú historku si spomenul aj otec. 

„Zopárkrát som na neho trocha tvrdšie vystrelil loptičku, aby vedel, na čo sa má pripraviť. Nakoniec si to rozmyslel a brankár nechcel byť,“ doplnil s úsmevom. 

Problémy s korčuľovaním

Kopecký starší nepotreboval syna špeciálne motivovať. Hokej sa stal jeho vášňou. „Pri niektorých ranných tréningoch sa mu veľmi nechcelo ráno vstávať. Zvlášť, keď ako dieťa chcel večer predtým dlhšie pozerať televízor. Stalo sa to však výnimočne,“ povedal. 

Skúsený reprezentant priznal, že na syna bol v mladom veku prísnejší. „Možno som mohol byť trošku benevolentnejší, ale možno by nedokázal tak veľa, ak by na seba nemal tlak. Jasné, že som to nemohol preháňať.“

„Bol prísny. Myslel to však všetko v dobrom, ale v tej mladej hlave som si to ešte nevedel spracovať. Čím som bol starší, tak som si čoraz viac uvedomoval, že mi chcel iba dobre. Neskôr som mu sám začal klásť otázky. 

Otec mi veľa poradil. Problém mi trochu robilo korčuľovanie. Postupne sa to však zlepšovalo. Mal som aj individuálne tréningy, ktoré mi veľmi pomohli,“ doplnil syn. 

„Počas puberty rýchlo vyrástol a mal problémy s koordináciou. Telo sa rýchlo neprispôsobilo a nemal správnu techniku korčuľovania. Čím bol starší, tak sa muskulatúra tela zlepšila a nabral svalovú hmotu,“ dodal otec. 

Angličtina ako prvý jazyk

Jakub Kopecký žil s rodičmi a s mladším bratom v zámorí do trinástich rokov. Aký bol rozdiel v príprave mladých hokejistov v USA a na Slovensku? 

„V USA je veľmi veľa ľadových plôch. Na Slovensku je tento počet obmedzený. Veľa rodičov mladších detí musí vstávať skoro ráno, aby sa dostali na klzisko. Bolo to aspoň v tom čase, keď som ja vyrastal. V zámorí nemusia rodičia vstávať tak zavčasu, pretože klzísk je veľa,“ vysvetlil bývalý reprezentant. 

Prechod na Slovensko bol najťažší pre vtedy trinásťročného Jakuba. Problém mu robila aj slovenčina. V rodine síce komunikovali v rodnom jazyku, ale angličtina bola pre neho prvá voľba. 

„Nevedel som veľmi po slovensky. Ledva som rozprával,“ priznal mladík.