Sme imigranti, smejú sa. Za Slovensko hrá rodený Kanaďan i Američan

Na žiadosť o spoločnú fotku sa spontánne chytia okolo pliec a jeden z nich vyriekne: „Sme imigranti.“ Obaja sa zasmejú.

Na prvý pohľad nič nenasvedčuje, že v kabíne slovenskej hokejovej reprezentácie do 18 rokov, ktorá má svoje zázemie na zimnom štadióne v Piešťanoch, sedia aj traja cudzinci. Ani ich tu tak neberú.

Podľa hráčskych menoviek na poličke s výstrojom, by ste ich sotva identifikovali. Až kolónka miesto narodenia v ich životopise prezradí trojicu Patryk Zubek, Michal Jozef Tkac a Lukas Novak.

Poliak a dvojica zo zámoria

Zubek je Poliak. Pochádza z Noweho Targu, kde ho viedol tréner Marcel Skokan.„Otec mi vždy vravel, že ak sa chcem v budúcnosti hokejom živiť, nemôžem hrať v Poľsku, pretože tam má slabšiu úroveň. Chcel som hrať v zahraničí,“ vysvetľoval pre Sportnet na jar tohto roka mladý obranca.

Ujali sa ho v Hokejovej škole Michala Handzuša v Banskej Bystrici, v apríli získal slovenský pas a o niekoľko dní už korčuľoval na majstrovstvách sveta vo Fínsku, kde sa mladí Slováci prebojovali do semifinále.

Príbeh Tkaca a Novaka je z iného súdka. Obaja mladíci sa narodili v Severnej Amerike, ale ich rodičia sú Slováci. Veria, že vo vlasti svojich predkov budú hokejovo napredovať.

Mená po dedoch sa mu páčia

Michal Jozef vyrastal v americkom štáte Michigan, neďaleko Detroitu. Ponuku na rozhovor v angličtine odmietne vetou: „Určite po slovensky, chcem sa potrápiť.“ Hovorí s prízvukom, no peknou slovenčinou.

„Do desiatich rokov som hovoril perfektne po slovensky. Mali sme aj jednu pani, ktorá nás učila slovenčinu. Keď som začal navštevovať americkú školu, veľa slov som pozabúdal, ale teraz si ich znovu postupne osvojujem,“ vysvetľuje. Rodičia mladého obrancu pochádzajú z východného Slovenska.

„Otec je z dediny Vechec, mama z Lipian pri Prešove. Otec hrával na Slovensku futbal, bol brankár. Keď pre zranenie skončil, odišiel do Ameriky zarobiť peniaze. Mamka pracovala v jednej rodine ako au pair. Zoznámili sa až v Amerike, stretli sa v slovenskom kostole Svätého Cyrila a Metoda,“ hovorí hokejista. Prezradí, že obe mená dostal po starých otcoch zo Slovenska. „Sú to pekné mená, páčia sa mi.“

Na Slovensku je druhý rok. „Otcovi zavolal nejaký tréner, či by som sa neprišiel ukázať, ako hrám. Tak som pricestoval a nastúpil som na turnaji v Chomutove za slovenskú sedemnástku. Hrali sme aj proti americkému výberu, kde som mal zopár kamarátov.

Skúška asi dopadla dobre, lebo ma zavolali na ďalšiu. Potom mi povedali, že by som si mohol zahrať na majstrovstvách sveta, ale musím prísť hrať na Slovensko. Tak som si povedal, že je to šanca a risknem to,“ hovorí hokejista. Uplynulú sezónu odohral v juniorských tímoch HC Košice, v aktuálnej už je súčasťou projektu reprezentačnej osemnástky.

„Keď som v Košiciach, bývam na fare u svojho krstného otca, ktorý je farár. Rodičia mi pravidelne volajú, otec aj štyrikrát denne, nevie bezo mňa žiť,“ smeje sa Michal Jozef.

Cieľ: univerzita a NHL

„Keď som prišiel na Slovensko prvý raz zvládal som to v pohode. Ale keď som po krátkej prestávke zasa vracal, bolo to ťažšie. Cnelo sa mi za rodinou, aj za našim psom,“ povzdychne si.

Po otázke, ako ho prijala kabína, však rýchlo pookreje.

„Výborne. Sme tu ako bratia. Trávime spolu veľa času a títo chlapci sú moja druhá rodina.“

V piešťanskej kabíne hokejovej osemnástky má každý hráč na stene nalepený farebný papier so svojimi silnými stránkami. Pri mene Michal Tkáč sú tieto tri: korčuľujem a hrám s pukom, prvá prihrávka a pohyb na modrej čiare.

„Môj cieľ je, že sa raz budem hokejom živiť, ale chcel by som sa dostať na univerzite a získať vzdelanie. V NCAA sa pohybuje veľa hokejových skautov. Ak by to vyšlo, potešilo by ma to. A ak nie, čo sa dá robiť.“

Za svoj hokejový vzor považuje Kanaďana Calea Makara. Rád spomína aj na Tomáša Tatara, na ktorého sa chodil dívať, keď si obliekal dres Detroit Red Wings.

V lete si zahral Tkac za Slovensko aj na Hlinka Gretzky Cupe v Kanade.

„Bola to skvelá skúsenosť. Tam som videl ako blízko a zároveň ďaleko som od NHL. Hral som na veľkom štadióne NHL a videl som, že iní sú odo mňa oveľa lepší a musím na sebe ešte tvrdo pracovať. Cesta do NHL je ešte veľmi dlhá a musím dať do toho celé srdce, aby sa to podarilo.“

Zápasy proti mužom sú zábava

Rodičia Lukasa Novaka pochádzajú z Prievidze. Jeho otec, Lukáš Novák senior, tu v 90. rokoch hral za miestny hokejový klub v druhej najvyššej slovenskej súťaži. Za lepším životom odišli do Kanady, usadili sa v Toronte.

„Keď som vyrastal, sledovali sme spolu v televízii majstrovstvá sveta a NHL. Hral som bejzbal, basketbal, aj futbal, ale zamiloval som si hokej. S otcom som chodil na zápasy Maple Leafs. Pamätám si aj prvý. Vyhrali sme po predĺžení nad Edmontonom,“ hovorí Lucas.

„Doma sme sa rozprávali len po slovensky. Aj keď prišli starí rodičia. Niektoré slová som však po príchode na Slovensko nepoznal,“ dodá.

Aj Lucasa Novaka si najskôr vyskúšali v Európe na dvoch mládežníckych turnajoch a potom zakotvil 15-ročný útočník, podobne ako poľský rodák Zubek, v hokejovej akadémii Barani v Banskej Bystrici.

V prvej sezóne sa v tíme do 18 rokov stal najproduktívnejším hráčom s bilanciou 25 gólov a 24 asistencií. V aktuálnej sezóne už pôsobí v projekte hokejovej osemnástky.

„Myslím, že mám dobrú strelu, korčuľovanie, viem podržať a rozhodiť puk,“ vymenúva svoje silné stránky mladík, ktorý tento týždeň dovŕši sedemnásť. On aj jeho rovesníci zbierajú v rámci projektu hokejovej osemnástky skúsenosti aj v druhej najvyššej súťaži. „Je dobré, že ich môžeme hrať ťažké zápasy proti mužom. Sú silnejší, ale hrať proti nim je celkom sranda,“ vraví.

Rodinné zázemie mu vytvárajú starí rodičia. „Chodia takmer na každý zápas a podporujú ma.“

Čo sa týka hokejových cieľov, Lucas má v tom jasno: „Chcel by som si zahrať na majstrovstvách sveta, do 18 aj do 20 rokov. A raz si obliecť dres Maple Leafs v NHL. Ale predtým by som sa mal zvládnuť univerzitu.“