Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
Vo štvrtkovom zápase NHL medzi Montrealom a Coloradom (7:3) sa na prvý pohľad mohlo zdať, že Canadiens nastúpili na zápas proti Quebecu Nordiques.
Hosťujúci klub totiž zmenil dresy.
Chvíľu to vyzeralo, akoby sa stará rivalita obnovila a mnohým priaznivcom sa vynorili spomienky na časy, keď si rovnaké dresy obliekali aj bratia Šťastní.
Lenže Quebec naozaj nehral. V retro dresoch Nordiques nastúpilo Colorado Avalanche, súčasný pokračovateľ organizácie, ktorá sa po odchode z Quebec City pred 30 rokmi presťahovala do Denveru.
V 80. rokoch rivalita medzi klubmi Nordiques a Canadiens prerástla hranice bežného hokejového súperenia a vyvrcholila pamätnou hromadnou bitkou v play-off, ktorá vošla do histórie ako „Masaker na Veľký piatok“.
Práve v tomto období sa naplno ukázalo, že tzv. „Bataille du Québec“ (Bitka o Quebec) nebola len súťažou dvoch tímov z tej istej provincie, ale výnimočným súbojom s hlbokým spoločenským a kultúrnym pozadím.
Hokej rozdeľoval (aj) rodiny
„Hokejoví priaznivci v provincii Quebec boli v 80. rokoch rozdelení na dva tábory. Buď ste boli fanúšik Canadiens alebo Nordiques," hovorí Kanaďan Sebastien Gervais.
Má čosi po päťdesiatke. Vyrastal v meste Trois-Rivières, na pol ceste medzi Montrealom a Quebecom a odmalička bol fanúšikom Nordiques. Plagát bratov Šťastných visel v jeho detskej izbe nad posteľou.
Gervais je fotograf, pre Sportnet občas fotí zápasy Montrealu Canadiens, za ktorých hrá v NHL Juraj Slafkovský.
Zďaleka nie je jediný, koho pozornosť sa po odchode Nordiques z Quebecu v roku 1995 presunula na Montreal Canadiens.
Podobný scenár sa zopakoval aj v životnom príbehu Roberta Laflamma. Ako novinár zažil posledné sezóny Nordiques v NHL aj nástup Juraja Slafkovského v Montreale.
„Tá rivalita bola výnimočná a často brutálna, na ľade aj mimo neho. Počas Vianoc sa tradične hrali dva zápasy – jeden v Montreale, druhý v Quebecu. Rodiny sedeli spolu pri stole, sledovali hokej a hašterili sa. Niekedy to prekračovalo všetky hranice."
Nenávisť medzi Canadiens a Nordiques rozdeľovala provinciu viac ako 15 rokov. Vznikla o nej kniha aj televízny dokument.
Podľa dobovej tlače to boli nepokojné časy. Na ľade aj v spoločnosti.
Quebec prežíval obdobie, keď sa otvorene hovorilo o vlastnej identite a budúcnosti. Po rokoch tzv. tichej revolúcie sa v roku 1980 uskutočnilo referendum o osamostatnení provincie od Kanady.
Ľudia si uvedomili, že patria do rôznych táborov a hokej im dal jednoduchý, zrozumiteľný jazyk, ako to vyjadriť. Na tribúnach, v baroch aj doma pri televízii.
Nordiques sa stali tímom Quebec City, menšieho, výrazne frankofónneho mesta. Pre mnohých symbolizovali hrdosť a vzdor. Väčšina francúzsky hovoriacich ľudí v nich videla symbol vlastnej kultúry a potenciálnej nezávislosti.
Hráči Nordiques nastupovali v modrých dresoch s ľaliami, ktoré obrazne odkazovali na vlajku provincie Quebec.
Canadiens, naopak, predstavovali tradíciu a veľkosť. Montreal bol svetovejší, bohatší, sebavedomejší. Aj červená farba na dresoch pripomínala vlajku Kanady. A presne tak ho vnímala aj časť fanúšikov provincie Quebec.
Tím Nordiques sa stal v referende stelesnením hnutia „Oui“ (áno, osamostatnenie sa od Kanady) a Canadiens reprezentovali „Non“ (nie).
Návrh v referende neprešiel (40,44 % verzus 59,56%), no spoločnosť sa rozdelila. Rovnako aj hokejové tábory.
Za všetkým hľadaj ženu pivo
Keby ste sa v druhej polovici 20. storočia prechádzali po uliciach kanadských miest a zadívali sa do každého výčapu, pravdepodobne by ste našli dve dominantné značky piva - O’Keefe a Molson.
Možno by ste medzi pivami Molson a O'Keefe necítili žiadny rozdiel, ale na značkách záležalo.
Spoločnosť O'Keefe vlastnila klub Quebec Nordiques, zatiaľ čo Montreal Canadiens patrili rodine Molsonovcov.
V roku 1979 sa rozhodovalo o vstupe klubov z krachujúcej WHA do NHL. Quebec Nordiques boli ideálnym kandidátom - na základe športových výsledkov, návštevnosti aj podpory fanúšikov.
Manažment Canadiens však hlasoval proti prijatiu Nordiques. Oficiálne z ekonomických dôvodov, v skutočnosti však išlo aj o vplyv, trh a moc.
V celej provincii to vyvolalo odpor. Hovorilo sa o bojkote piva Molson, téma presiahla športové stránky novín. Canadiens nakoniec ustúpili, aj s jednou bizarnou požiadavkou. Zápasy Nordiques sa päť rokov nemali vysielať v televízii, s výnimkou bezprostrednej oblasti mesta Quebec City.
Nordiques do NHL vstúpili (spoločne s nimi aj Hartford, Edmonton a Winnipeg). Nie ako vítaný hosť, ale ako klub, ktorý si musel miesto vybojovať ešte skôr, než odohral prvý zápas.
Aj preto bola rivalita taká osobná. Keď sa Montreal a Quebec stretli na ľade, nešlo len body do tabuľky či boj o postup.
Ľudia v Quebecu si pamätali referendum, hlasovania v NHL aj pocit, že niekto zhora rozhoduje o ich meste. Hokej to všetko zjednodušil. Dal emóciám tvar, farby a mená na dresoch.
Keď v roku 2011 istý Steve Lasorsa publikoval vedeckú prácu s názvom „Medzi športom a vášňou", ktorá sa zaoberala rivalitou Nordiques a Canadiens, hokej v provincii Québec nazval „ópiom ľudu, náboženstvom".
Bitka o Quebec vo svojom vrchole prekračovala mantinely štadiónov a odohrávala sa na mnohých frontoch: v médiách, politike, v krčmách pri pive, a dokonca aj v spálňach.
Podľa vtedajšieho trénera Michela Bergerona profitovali Nordiques aj z rastúceho quebeckého feminizmu. Klubu sa totiž podarilo osloviť nové fanúšičky, ktoré sa chceli vymaniť z tieňa svojich manželov – verných, no konzervatívnych priaznivcov Montrealu, ktorí zápasy sledovali len z pohodlia gauča.
Viac než 30 rokov po konci Nordiques mladšie ročníky - aj priamo v Quebec City - fandia Montrealu.
V historickom centre mesta visí na stene miestneho pubu plagát Lanea Hutsona, vychádzajúcej hviezdy Canadiens.
Dnes realita, v 80. rokoch niečo nepredstaviteľné.
Šťastnému zlomili nos, bili sa aj bratia
„Dnes večer ti, Tremblay, odtneme hlavu," zvykol pokrikovať tréner Nordiques Michel Bergeron na hráčov Montrealu pred vzájomnými zápasmi.
Nemiestne urážky adresoval aj na lavičku Canadiens. Bergeron a Jacques Lemaire, tréner Montrealu, sa nenávideli. Roky sa dokonca nerozprávali.
Bergeronova nevraživosť voči Canadiens bola taká úprimná, že sa dobrovoľne zapájal do predaja permanentiek Nordiques, len aby mal istotu, že sa k nim nedostane žiadny fanúšik Montrealu.
Canadiens mali ostré rivality aj s Bostonom či Philadelphiou, no ako neskôr priznal Mario Tremblay, iba zápasy proti Nordiques mu nedovolili pokojne spať už dva dni vopred.
„To boli najbrutálnejšie zápasy, aké som kedy hral,“ povedal Tremblay. „Po niektorých z nich som mal pocit, že potrebujem invalidný vozík.“
Od roku 1981 sa oba tímy ocitli v rovnakej divízii a v základnej časti NHL sa stretli najmenej osemkrát.
„Táto rivalita nás nútila robiť veci, ktoré by sme inak možno neurobili,“ hovoril v televíznom dokumente Anton Šťastný.
20. apríla 1984 bol Veľký piatok a v starej montrealskej aréne Forum sa tiesnilo 18-tisíc ľudí.
Canadiens viedli v druhom kole play-off (finále Adamsovej divízie) 3:2 na zápasy práve proti Nordiques.
Kluby si už roky niesli vzájomnú nevraživosť, osobné krivdy aj pocit, že proti sebe stále stoja dva rozdielne svety. Z hry ubehlo len 23 sekúnd a predzápasová rivalita sa zosobnila v prvej bitke.
Skóre duelu otvoril v prvej tretine Peter Šťastný, eso Quebecu, po prihrávke brata Antona. „V zápase budeme bojovať za milióny ľudí,“ vyhlásil Peter Šťastný týždeň pred stretnutím.
Priebeh zápasu bol nervózny, len v úvodnej tretine rozhodcovia udelili deväť menších trestov.
Na konci druhej časti hry sa súbežne s klaksónom strhla hromadná bitka. Hráči sa v priebehu niekoľkých sekúnd mlátili hlava-nehlava. „Toto je zlé," hlásil komentátor duelu.
VIDEO: Zostrih zápasu Quebec - Montreal (hromadná bitka od 1:13:37 hod)
Útočník Nordiques Louis Sleigher tvrdo zasiahol Jeana Hamela. Ten stratil vedomie a pri páde si udrel hlavu o ľad, čo spôsobil, že sa na klzisku rozliala krv.
Reportérka Josie Lemieux mala v tom čase 16 rokov, bitku sledovala s rozdelenou a rozhádanou rodinou pri televízii. „Bola som si istá, že niekto zomrie," spomínala.
Hamel utrpel vážne poškodenie oka. Vinou tohto zranenia musel predčasne ukončiť kariéru vo veku 32 rokov.
Medzi štrnástimi bitkami bol aj súboj Maria Tremblaya z Canadiens, ktorý Petrovi Šťastnému zlomil nos.
"Doplatil som na svoju neskúsenosť. Dostali sme sa do fyzického kontaktu a hoci som videl, že spočiatku nevinná ťahanica prerastá do vážnejšieho konfliktu, zabudol som na najdôležitejšie pravidlo pri bitkách na ľade: drž soka za ruky!
Ja som Tremblaya miesto toho držal pod krkom. On to, prirodzene, využil, bleskurýchlo sa mi vytrhol a prásk, natiahol mi bombu rovno do nosa. Zatmelo sa mi pred očami, zapotácal som sa, ale nespadol som. Nepochybne mi v tom pomohla aj nesmierna zlosť, ktorá ma opantala.
Nedbajúc na to, že sa mi z nosa rinula krv ako z vodovodu, vrhol som sa naňho pripravený vari ho aj zabiť. Nepamätám sa, že by som bol niekedy taký zúrivý. Tremblay si to okamžite všimol, a pretože cítil, že sa mu dostávam pod kožu a potom ho bez milosti prihluším, začal volať na rozhodcu: John, John, pomôž mi, lebo ma zabije!" líčil moment Peter Šťastný v autobiografii Hokej na dvoch kontinentoch.
Rozhodca Bruce Hood poslal tímy z ľadu ešte pred oficiálnym ukončením druhej tretiny a hráči zamierili do šatní s vedomím, že ich čakajú vysoké tresty. Na ľade bolo vidieť len hokejky, rukavice, prilby, dresy a krv.
Lenže arbitri presne nevysvetlili, kto a za čo bude nakoniec vylúčený.
Keď sa po prestávke vrátili na ľad všetci hráči a počas rozcvičky pred treťou tretinou začal hlásateľ čítať súhrn vylúčení, napätie opäť vyvrelo.
V momente, keď zaznelo potvrdenie, že niektorí budú aj tak vylúčení z hry, sa strhla druhá hromadná bitka. Tentoraz s pocitom, že už niet čo stratiť.
Mark Hunter z Canadiens sa vrhol na svojho brata Dalea z Nordiques a opakovane ho udieral.
To, čo legendárny komentátor CBC Bob Cole označil za „bitku, ktorá ukončila všetky bitky“, sa skončilo 252 trestnými minútami. Jedenásť hráčov bolo vylúčených do konca zápasu, medzi nimi aj Peter Šťastný.
Rozhodca Hood dostal za svoj výkon ostrú kritiku a po sezóne už v NHL nikdy nepískal.
Keď sa všetky tie bitky a zápasenie po viac ako hodine skončili, samotný zápas sa stal fraškou. Nordiques viedli 2:0, ale došli im sily, pretože najlepší hráči boli vylúčení a ich striedačka bola vyčerpaná.
Montreal strelil päť gólov za osem minút a vyhral 5:3, čím si zabezpečil víťazstvo v sérii.
Útočník Montrealu Steve Shutt po zápase vyhlásil: „Teraz, keď sú tí idioti preč, môžeme ísť konečne hrať hokej."
