Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
Po stopách bratov Šťastných
Reportéri Sportnetu sa vydali do kanadského Quebec City po stopách bratov Mariána, Petra a Antona Šťastných, ktorí sa po úteku z komunistami ovládaného Československa stali hviezdami zámorskej NHL.
Príbeh slávneho hokejového tria ožíva v spomienkach ľudí, ktorí s nimi intenzívne prežívali víťazstvá aj prehry. Sportnet vyspovedal fanúšikov niekdajšieho tímu Quebec Nordiques, novinárov, trénera, či prezidenta klubu a navštívil aj unikátne súkromné múzeum venované tomuto klubu.
Vo štvrtkovom zápase NHL medzi Montrealom a Coloradom (7:3) sa na prvý pohľad mohlo zdať, že Canadiens nastúpili na zápas proti Quebecu Nordiques.
Hosťujúci klub totiž zmenil dresy.
Chvíľu to vyzeralo, akoby sa stará rivalita obnovila a mnohým priaznivcom sa vynorili spomienky na časy, keď si rovnaké dresy obliekali aj bratia Šťastní.
Lenže Quebec naozaj nehral. V retro dresoch Nordiques nastúpilo Colorado Avalanche, súčasný pokračovateľ organizácie, ktorá sa po odchode z Quebec City pred 30 rokmi presťahovala do Denveru.
V 80. rokoch rivalita medzi klubmi Nordiques a Canadiens prerástla hranice bežného hokejového súperenia a vyvrcholila pamätnou hromadnou bitkou v play-off, ktorá vošla do histórie ako „Masaker na Veľký piatok“.
Práve v tomto období sa naplno ukázalo, že tzv. „Bataille du Québec“ (Bitka o Quebec) nebola len súťažou dvoch tímov z tej istej provincie, ale výnimočným súbojom s hlbokým spoločenským a kultúrnym pozadím.
Hokej rozdeľoval (aj) rodiny
„Hokejoví priaznivci v provincii Quebec boli v 80. rokoch rozdelení na dva tábory. Buď ste boli fanúšik Canadiens alebo Nordiques," hovorí Kanaďan Sebastien Gervais.
Má čosi po päťdesiatke. Vyrastal v meste Trois-Rivières, na pol ceste medzi Montrealom a Quebecom a odmalička bol fanúšikom Nordiques. Plagát bratov Šťastných visel v jeho detskej izbe nad posteľou.
Gervais je fotograf, pre Sportnet občas fotí zápasy Montrealu Canadiens, za ktorých hrá v NHL Juraj Slafkovský.
Zďaleka nie je jediný, koho pozornosť sa po odchode Nordiques z Quebecu v roku 1995 presunula na Montreal Canadiens.
Podobný scenár sa zopakoval aj v životnom príbehu Roberta Laflamma. Ako novinár zažil posledné sezóny Nordiques v NHL aj nástup Juraja Slafkovského v Montreale.
„Tá rivalita bola výnimočná a často brutálna, na ľade aj mimo neho. Počas Vianoc sa tradične hrali dva zápasy – jeden v Montreale, druhý v Quebecu. Rodiny sedeli spolu pri stole, sledovali hokej a hašterili sa. Niekedy to prekračovalo všetky hranice."
Nenávisť medzi Canadiens a Nordiques rozdeľovala provinciu viac ako 15 rokov. Vznikla o nej kniha aj televízny dokument.
Podľa dobovej tlače to boli nepokojné časy. Na ľade aj v spoločnosti.
Quebec prežíval obdobie, keď sa otvorene hovorilo o vlastnej identite a budúcnosti. Po rokoch tzv. tichej revolúcie sa v roku 1980 uskutočnilo referendum o osamostatnení provincie od Kanady.
Ľudia si uvedomili, že patria do rôznych táborov a hokej im dal jednoduchý, zrozumiteľný jazyk, ako to vyjadriť. Na tribúnach, v baroch aj doma pri televízii.
Nordiques sa stali tímom Quebec City, menšieho, výrazne frankofónneho mesta. Pre mnohých symbolizovali hrdosť a vzdor. Väčšina francúzsky hovoriacich ľudí v nich videla symbol vlastnej kultúry a potenciálnej nezávislosti.
Hráči Nordiques nastupovali v modrých dresoch s ľaliami, ktoré obrazne odkazovali na vlajku provincie Quebec.
Canadiens, naopak, predstavovali tradíciu a veľkosť. Montreal bol svetovejší, bohatší, sebavedomejší. Aj červená farba na dresoch pripomínala vlajku Kanady. A presne tak ho vnímala aj časť fanúšikov provincie Quebec.
Tím Nordiques sa stal v referende stelesnením hnutia „Oui“ (áno, osamostatnenie sa od Kanady) a Canadiens reprezentovali „Non“ (nie).
Návrh v referende neprešiel (40,44 % verzus 59,56%), no spoločnosť sa rozdelila. Rovnako aj hokejové tábory.
V sérii si prečítate
- 28. 1. Reportáž z Quebec City
- 29. 1. Rozhovor s Robertom Laflammom (autor knihy o bratoch Šťastných)
- 30. 1. Rivalita Quebec Nordiques vs. Montreal Canadiens
- 31. 1. Rozhovor s Michelom Bergeronom (bývalý tréner Nordiques)
- 1. 2. Príbeh klubu Quebec Nordiques
- 2. 2. Reportáž zo unikátneho súkromného múzea Nordiques
- 3. 2. Rozhovor s Marcelom Aubutom (bývalý prezident a majiteľ Nordiques)
Za všetkým hľadaj ženu pivo
Keby ste sa v druhej polovici 20. storočia prechádzali po uliciach kanadských miest a zadívali sa do každého výčapu, pravdepodobne by ste našli dve dominantné značky piva - O’Keefe a Molson.
Možno by ste medzi pivami Molson a O'Keefe necítili žiadny rozdiel, ale na značkách záležalo.
Spoločnosť O'Keefe vlastnila klub Quebec Nordiques, zatiaľ čo Montreal Canadiens patrili rodine Molsonovcov.
V roku 1979 sa rozhodovalo o vstupe klubov z krachujúcej WHA do NHL. Quebec Nordiques boli ideálnym kandidátom - na základe športových výsledkov, návštevnosti aj podpory fanúšikov.

Manažment Canadiens však hlasoval proti prijatiu Nordiques. Oficiálne z ekonomických dôvodov, v skutočnosti však išlo aj o vplyv, trh a moc.
V celej provincii to vyvolalo odpor. Hovorilo sa o bojkote piva Molson, téma presiahla športové stránky novín. Canadiens nakoniec ustúpili, aj s jednou bizarnou požiadavkou. Zápasy Nordiques sa päť rokov nemali vysielať v televízii, s výnimkou bezprostrednej oblasti mesta Quebec City.
Nordiques do NHL vstúpili (spoločne s nimi aj Hartford, Edmonton a Winnipeg). Nie ako vítaný hosť, ale ako klub, ktorý si musel miesto vybojovať ešte skôr, než odohral prvý zápas.
Aj preto bola rivalita taká osobná. Keď sa Montreal a Quebec stretli na ľade, nešlo len body do tabuľky či boj o postup.
Ľudia v Quebecu si pamätali referendum, hlasovania v NHL aj pocit, že niekto zhora rozhoduje o ich meste. Hokej to všetko zjednodušil. Dal emóciám tvar, farby a mená na dresoch.
Keď v roku 2011 istý Steve Lasorsa publikoval vedeckú prácu s názvom „Medzi športom a vášňou", ktorá sa zaoberala rivalitou Nordiques a Canadiens, hokej v provincii Québec nazval „ópiom ľudu, náboženstvom".
Bitka o Quebec vo svojom vrchole prekračovala mantinely štadiónov a odohrávala sa na mnohých frontoch: v médiách, politike, v krčmách pri pive, a dokonca aj v spálňach.
Podľa vtedajšieho trénera Michela Bergerona profitovali Nordiques aj z rastúceho quebeckého feminizmu. Klubu sa totiž podarilo osloviť nové fanúšičky, ktoré sa chceli vymaniť z tieňa svojich manželov – verných, no konzervatívnych priaznivcov Montrealu, ktorí zápasy sledovali len z pohodlia gauča.
Viac než 30 rokov po konci Nordiques mladšie ročníky - aj priamo v Quebec City - fandia Montrealu.
V historickom centre mesta visí na stene miestneho pubu plagát Lanea Hutsona, vychádzajúcej hviezdy Canadiens.
Dnes realita, v 80. rokoch niečo nepredstaviteľné.
Šťastnému zlomili nos, bili sa aj bratia
„Dnes večer ti, Tremblay, odtneme hlavu," zvykol pokrikovať tréner Nordiques Michel Bergeron na hráčov Montrealu pred vzájomnými zápasmi.
Nemiestne urážky adresoval aj na lavičku Canadiens. Bergeron a Jacques Lemaire, tréner Montrealu, sa nenávideli. Roky sa dokonca nerozprávali.
Bergeronova nevraživosť voči Canadiens bola taká úprimná, že sa dobrovoľne zapájal do predaja permanentiek Nordiques, len aby mal istotu, že sa k nim nedostane žiadny fanúšik Montrealu.

Canadiens mali ostré rivality aj s Bostonom či Philadelphiou, no ako neskôr priznal Mario Tremblay, iba zápasy proti Nordiques mu nedovolili pokojne spať už dva dni vopred.
„To boli najbrutálnejšie zápasy, aké som kedy hral,“ povedal Tremblay. „Po niektorých z nich som mal pocit, že potrebujem invalidný vozík.“
Od roku 1981 sa oba tímy ocitli v rovnakej divízii a v základnej časti NHL sa stretli najmenej osemkrát.
„Táto rivalita nás nútila robiť veci, ktoré by sme inak možno neurobili,“ hovoril v televíznom dokumente Anton Šťastný.
20. apríla 1984 bol Veľký piatok a v starej montrealskej aréne Forum sa tiesnilo 18-tisíc ľudí.
Canadiens viedli v druhom kole play-off (finále Adamsovej divízie) 3:2 na zápasy práve proti Nordiques.
Kluby si už roky niesli vzájomnú nevraživosť, osobné krivdy aj pocit, že proti sebe stále stoja dva rozdielne svety. Z hry ubehlo len 23 sekúnd a predzápasová rivalita sa zosobnila v prvej bitke.
Skóre duelu otvoril v prvej tretine Peter Šťastný, eso Quebecu, po prihrávke brata Antona. „V zápase budeme bojovať za milióny ľudí,“ vyhlásil Peter Šťastný týždeň pred stretnutím.
Priebeh zápasu bol nervózny, len v úvodnej tretine rozhodcovia udelili deväť menších trestov.
Na konci druhej časti hry sa súbežne s klaksónom strhla hromadná bitka. Hráči sa v priebehu niekoľkých sekúnd mlátili hlava-nehlava. „Toto je zlé," hlásil komentátor duelu.
VIDEO: Zostrih zápasu Quebec - Montreal (hromadná bitka od 1:13:37 hod)
Útočník Nordiques Louis Sleigher tvrdo zasiahol Jeana Hamela. Ten stratil vedomie a pri páde si udrel hlavu o ľad, čo spôsobil, že sa na klzisku rozliala krv.
Reportérka Josie Lemieux mala v tom čase 16 rokov, bitku sledovala s rozdelenou a rozhádanou rodinou pri televízii. „Bola som si istá, že niekto zomrie," spomínala.
Hamel utrpel vážne poškodenie oka. Vinou tohto zranenia musel predčasne ukončiť kariéru vo veku 32 rokov.
Medzi štrnástimi bitkami bol aj súboj Maria Tremblaya z Canadiens, ktorý Petrovi Šťastnému zlomil nos.
"Doplatil som na svoju neskúsenosť. Dostali sme sa do fyzického kontaktu a hoci som videl, že spočiatku nevinná ťahanica prerastá do vážnejšieho konfliktu, zabudol som na najdôležitejšie pravidlo pri bitkách na ľade: drž soka za ruky!
Ja som Tremblaya miesto toho držal pod krkom. On to, prirodzene, využil, bleskurýchlo sa mi vytrhol a prásk, natiahol mi bombu rovno do nosa. Zatmelo sa mi pred očami, zapotácal som sa, ale nespadol som. Nepochybne mi v tom pomohla aj nesmierna zlosť, ktorá ma opantala.
Nedbajúc na to, že sa mi z nosa rinula krv ako z vodovodu, vrhol som sa naňho pripravený vari ho aj zabiť. Nepamätám sa, že by som bol niekedy taký zúrivý. Tremblay si to okamžite všimol, a pretože cítil, že sa mu dostávam pod kožu a potom ho bez milosti prihluším, začal volať na rozhodcu: John, John, pomôž mi, lebo ma zabije!" líčil moment Peter Šťastný v autobiografii Hokej na dvoch kontinentoch.
Rozhodca Bruce Hood poslal tímy z ľadu ešte pred oficiálnym ukončením druhej tretiny a hráči zamierili do šatní s vedomím, že ich čakajú vysoké tresty. Na ľade bolo vidieť len hokejky, rukavice, prilby, dresy a krv.
Lenže arbitri presne nevysvetlili, kto a za čo bude nakoniec vylúčený.
Keď sa po prestávke vrátili na ľad všetci hráči a počas rozcvičky pred treťou tretinou začal hlásateľ čítať súhrn vylúčení, napätie opäť vyvrelo.
V momente, keď zaznelo potvrdenie, že niektorí budú aj tak vylúčení z hry, sa strhla druhá hromadná bitka. Tentoraz s pocitom, že už niet čo stratiť.
Mark Hunter z Canadiens sa vrhol na svojho brata Dalea z Nordiques a opakovane ho udieral.
To, čo legendárny komentátor CBC Bob Cole označil za „bitku, ktorá ukončila všetky bitky“, sa skončilo 252 trestnými minútami. Jedenásť hráčov bolo vylúčených do konca zápasu, medzi nimi aj Peter Šťastný.
Rozhodca Hood dostal za svoj výkon ostrú kritiku a po sezóne už v NHL nikdy nepískal.
Keď sa všetky tie bitky a zápasenie po viac ako hodine skončili, samotný zápas sa stal fraškou. Nordiques viedli 2:0, ale došli im sily, pretože najlepší hráči boli vylúčení a ich striedačka bola vyčerpaná.
Montreal strelil päť gólov za osem minút a vyhral 5:3, čím si zabezpečil víťazstvo v sérii.
Útočník Montrealu Steve Shutt po zápase vyhlásil: „Teraz, keď sú tí idioti preč, môžeme ísť konečne hrať hokej."
Kto sú bratia Šťastní
Pochádzali zo šiestich súrodencov (päť chlapcov a jedno dievča). Narodili sa v Bratislave, ale každé prázdniny trávili na vidieku u starých rodičov v Pružine neďaleko Považskej Bystrice. Hokeju sa venoval aj starší brat Vladimír. Pred aktívnou kariérou uprednostnil štúdium, neskôr sa stal trénerom. Bol asistent trénera, pôsobil v realizačnom tíme na ZOH 1994, aj na MS 2000, 2002 i 2003, keď Slovensko získalo kompletnú medailovú zbierku.
Marián Šťastný
(8. januára 1953)
Do zostavy Slovana Bratislava prenikol už v sezóne 1970/71 pod vedením trénera Jána Staršieho. Postupne sa stal lídrom a najlepším strelcom tímu. V majstrovskej sezóne 1978/79 sa stal najproduktívnejším hráčom najvyššej československej súťaže so 74 bodmi (39 gólov a 35 asistencií). Od roku 1974 si obliekal aj dres reprezentácie ČSSR. Získal s ňou titul majstra sveta v roku 1976 aj 1977, zahral si aj na premiérovom Kanadskom pohári 1976 (druhé miesto) a na ZOH 1980 v Lake Placid. Po úteku bratov Petra a Antona ho vyradili z tímu, bol pod dohľadom komunistickej štátnej bezpečnosti. O necelý rok neskôr aj emigroval do Kanady a pripojil sa k bratom v tíme Quebec Nordiques. Po štyroch sezónach podpísal ako voľný hráč ročný kontrakt s
Torontom Maple Leafs. V NHL odohral dovedna 322 zápasov a nazbieral 294 bodov. Hráčsku kariéru dohral vo Švajčiarsku, kde potom aj trénoval. Vrátil sa do Quebecu, kde sa usadil, vybudoval tu golfový areál. V roku 1988 sa stal v Kanade predsedom Svetového kongresu Slovákov, bol jeden z iniciátorov Sviečkovej manifestácie na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Žije neďaleko v Quebecu, bojuje s Parkinsonovou chorobou.
Peter Šťastný
(18. septembra 1956)
V sedemnástich si odkrútil premiéru v Slovane a skôr, než dovŕšil dvadsať, už korčuľoval v reprezentačnom drese. Získal tituly majstra sveta (1976, 1977), zahral si na Kanadskom pohári aj na ZOH 1980. S bratmi potiahol Slovan za historickým titulom federálneho majstra (1979). Po úteku do Kanady sa rýchlo stal ofenzívnym ťahúňom Quebecu Nordiques. Vyššiu produktivitu mal v prvej polovici 80. rokov v NHL iba Wayne Gretzky. Po necelých desiatich sezónach ho klub, v ktorom nosil na drese aj kapitánske céčko, vytrejdoval do New Jersey Devils. Zámorskú kariéru zavŕšil v tíme St. Louis Blues. Peter Šťastný je jediný hokejista na svete, ktorý reprezentoval tri krajiny. V roku 1984 nastúpil vo hviezdnom výbere Kanady na Kanadskom pohári a skóroval v zápase proti Československu. Na sklonku kariéry po rozdelení spoločného štátu s Čechmi sa stal lídrom a kapitánom slovenskej hokejovej reprezentácie. Na ZOH 1994 v Lillehammeri bol vlajkonosič slovenskej výpravy, o rok neskôr vytiahol Slovensko medzi hokejovú elitu na turnaji B-kategórie MS v Bratislave. Neskôr bol pri medailových úspechoch slovenskej reprezentácie na MS 2002 a 2003 vo funkcii generálneho manažéra tímu.
Politicky sa angažoval v SDKÚ, zvolili ho za poslanca Európskeho parlamentu. Žije striedavo v St. Louis a v Bratislave.
Anton Šťastný
(5. augusta 1959)
Najmladší z hokejového tria. Spoluhráči a kamaráti ho neoslovovali inak ako „Stenly“. Aj preto, že bol krstený ako Stanislav Anton. Už v šestnástich nazrel do prvého tímu Slovana. Jeho talent neunikol ani trénerom mládežníckych reprezentácií, takže si zahral na dvoch MS do 20 rokov a v roku 1979 už aj na seniorskom šampionáte a o rok neskôr na ZOH 1980. V majstrovskej sezóne 1978/79 nastrieľalo výnimočné bratské trio Šťastných v československej lige dovedna 103 gólov (Marián 39, Peter a Anton po 32). Po úteku do Kanady s Petrom sa v drese Quebec Nordiques rýchlo adaptoval na NHL. Už v nováčikovskej sezóne dosiahol 85 bodov za 39 gólov a 46 prihrávok. Počas deviatich sezón v NHL odohral v základnej časti 650 zápasov, v ktorých nazbieral 636 bodov (252 gólov + 384 prihrávok). V kariére pokračoval vo Švajčiarsku, kde neskôr aj trénoval. Po vzniku samostatného Slovenska si na popud brata Petra znovu obul korčule. Šťastní pomohli v lete 1993 slovenskému tímu k víťazstvu v olympijskej kvalifikácii v Sheffielde. V Lillehammeri si však Anton na rozdiel od Petra nezahral, dostal dištanc pre inzultáciu rozhodcu v prípravnom zápase a ukončil kariéru. Žije vo Švajčiarsku, kde úspešne podnikal v nábytkárskom priemysle.


















