Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život...

Hokejový útočník PETER SEJNA (44) bol súčasťou partie, ktorá vybojovala pre Slovensko prvú medailu v ére samostatnosti. Na juniorskom šampionáte 1999 získal bronz. 

Rodák z Liptovského Mikuláša odišiel v mladom veku do zámoria, kde sa popri hokeji rozhodol aj študovať. V univerzitnej lige NCAA mu doteraz patrí ocenenie, na ktoré po ňom nesiahol už žiaden európsky hokejista. 

Vyskúšal si NHL a posledných osem rokov v kariére odohral vo Švajčiarsku. Zaujali ho reality a keď skončil s hokejom, investoval do nehnuteľností. Spoločne s rodinou žije v štáte Colorado a prostredníctvom syna sa opäť dostal k hokeju.  

Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

Narodili ste sa v Liptovskom Mikuláši, kde ste aj hokejovo vyrastali. Do zámoria ste odišli v osemnástich a hrali ste dve sezóny v americkej juniorke. Aké to vtedy bolo? Doba bola úplne odlišná, ako je dnes. 

Mal som tesne pred devätnástimi narodeninami. Bral som to ako šancu, pretože som sa nedostal do kanadskej juniorky, kde sa dostali iní chalani s pomocou agentov. V roku 1998 som sa nedostal do nominácie na juniorský šampionát. 

Tréneri vtedy zložili tím devätnástky a šli sme na mesiac do Kanady. Hrali sme zápasy a absolvovali turnaj Viking Cup. Viacero z hráčov, ktorí sme tam boli, hralo aj o rok na bronzovom šampionáte. Za ten čas sme sa skamarátili. 

Po mesačnom pôsobení v Kanade som dostal šancu ísť do americkej juniorky. Ktokoľvek mohol ísť vtedy do zámoria, neodmietol. Nevedel som o zámorskom hokeji takmer nič. Nakoniec sa mi to podarilo a mal som šťastie, že šiel so mnou aj iný Slovák, Peter Smrek. 

Bolo dobré, že sme tam boli dvaja. Vydržali sme spolu rok. Mali sme dobré zázemie, žil som v dobrej rodine. Spoluhráči boli takisto veľmi dobrí. Bol to výborný zážitok. Ostal som tam ešte jeden ďalší rok a potom som šiel na vysokú školu a univerzitnú súťaž NCAA. 

Ako ste ovládali anglický jazyk po príchode do USA? 

Učil som sa už na základnej a strednej škole. Je však iné učiť sa pre známky a rozprávať v skutočnom živote. Viac-menej som sa musel učiť odznova. Vedel som dobre gramatiku, ale slovnú zásobu som nemal na požadovanej úrovni. 

To, čo som sa učil v škole na testy, som takmer zabudol. Mal som základy z angličtiny, ale minimálne. Za tri mesiace som sa výrazne zlepšil a vedel som sa dohovoriť s hocikým. Rodina mi veľmi pomohla. Dávali mi na rôzne veci nálepky, aj tak som sa učil. 

Myslím, že za tri alebo štyri mesiace som už robil skúšky na vysokú školu. Chcel som si to vyskúšať, pretože som ich mohol robiť koľkokrát som chcel, až pokiaľ som ich nespravil. Mne sa to podarilo na prvýkrát. Prijímacie testy pozostávali z dvoch skúšok. Angličtina nebola síce tak veľmi dobrá, ale zvládol som matematickú časť. 

Bola to všeobecná skúška, za ktorú som dostal skóre a to som poslal na vysoké školy, do ktorých som chcel ísť. Mohli ma prijať alebo nie. Mne však skúška stačila na to, aby som šiel na Colorado College. 

Na Slovensku ste však hrali aj mužský hokej za Liptovský Mikuláš. V súčasnosti to pravidlá nepovoľujú a do NCAA môže ísť iba hráč, ktorý hrával v juniorke. Ako to boli vtedy? 

Posunuli ma vtedy z juniorského klubu a zaplatili mi päťsto korún za to, aby som si neskôr mohol vyplatiť poistenie. Nebol som žiadny profesionál. Ak by som na Slovensku zostal, tak by mi ponúkli normálny kontrakt. 

Teraz sú zmluvy nastavené inak. Za mojich čias to bolo inak. Vtedy na univerzitu veľa Európanov nechodilo. Bol som v inej situácii. 

Nevnímali ste to ako krok späť, keď ste prešli z mužského hokeja do juniorského? 

V tom čase to bolo iné. Ak bola šanca ísť do USA, tak sa to ťažko odmietalo. Možno liga USHL nemala vtedy taký rešpekt, pretože o nej nikto nevedel. Veľa mladých hráčov šlo zo slovenskej extraligy do zámorskej juniorky. Potom sa niekam prepracovali alebo sa vrátili späť na Slovensko. 

Prečo ste sa rozhodli ísť v zámorí univerzitnou cestou? 

Bol som dobrý žiak, ale priznám sa, že som sa až tak veľmi nenaháňal. Do americkej juniorky som šiel s tým, že som neskôr chcel hrať profesionálny hokej. Videl som, ako to tam funguje. V prvom roku môjho pôsobenia šla polovica klubu na vysokú školu vďaka štipendiu. 

Nešiel som do USA s cieľom študovať, no postupne som zmenil názor. Keď som prišiel, tak som sa aj vzdelával, čo bolo pre mňa dobre. Začal som si všímať, že aj vysoké školy majú dobrý hokej a ich hráči hrajú neskôr na profesionálnej úrovni. 

Bola to šanca, aby som dostal niekoľko rokov navyše, počas ktorých sa môžem ukázať. Nemusel som ísť do mužského hokeja rovno z juniorky. Nebolo to všetko alebo nič. Takto som si kúpil ďalšie tri či štyri roky. Nezatvoril som si žiadne dvere. Hral som kvalitný hokej a zaplatili mi školu. Po troch rokoch nakoniec prišla šanca hrať v NHL. 

Prišiel som na to, že toto je veľmi lukratívna cesta. Aj teraz sa to veľa hráčov naučilo. 

Špičkoví hráči z prvého alebo druhého kola draftu NHL môžu ísť do najvyššej ligy hneď, ale je veľa hráčov, ktorí, ak pôjdu moc rýchlo, ostanú v nižších ligách a už sa z nich ďalej neposunú. 

Viete o tom, že stále ako jediný Slovák a Európan držíte ocenenie Hobey Baker Award pre najužitočnejšieho hráča amerických univerzitných líg NCAA? Získali ste ho v roku 2003. 

Priznám sa, že to nesledujem. Ak by toto ocenenie však získal iný Slovak, dali by mi vedieť (úsmev). 

Nie je ľahké toto ocenenie dostať a veľa slovenských hokejistov v lige nehrá. Určite ich je však viac ako za mojich čias. 

Podarilo sa vám školu vyštudovať? 

Nakoniec som nedoštudoval. Odišiel som v treťom ročníku a už som sa nevrátil. Mal som síce výborné výsledky, ale nepodarilo sa mi dostať späť do školy. Je možné, že sa k štúdiu ešte vrátim. Teraz však mám rodinu a aj času je menej. 

Zo školy ste odišli preto, že ste podpísali zmluvu s klubom St. Louis Blues?