Slováci nikdy tak vysoko neboli. Ale cítili sa, akoby boli poslední

VANCOUVER, BRATISLAVA. Tešil sa, že aspoň na pár dní z Edmontonu vypadne. Nikdy tam nechcel ísť. Keď ho tam však Los Angeles vymenilo, nemal na výber.

Ľubomír Višňovský sa musel sťahovať na jednu z najmenej obľúbených adries v NHL. Nekonečná zima a k tomu tím, ktorý stále prehrával.

Keď hral vo februári 2010 Edmonton doma proti Anaheimu, nevedel sa dočkať konca zápasu.

„Všetko som si naplánoval tak, aby nebolo predĺženie. O ôsmej sa skončil zápas a o desiatej som už letel. Bolo to natesno, ale podarilo sa,“ uškŕňal sa Višňovský, keď vystúpil z lietadla na letisku vo Vancouvri.

Stretnutia so Selännem

V tom zápase dal dva góly. „Jeden normálny a druhý do vlastnej bránky. Ale bolo to jedno, prehrali sme 3:7, hrali sme úplne zle. Klasika pre Edmonton. Ale nehovorme o Edmontone, bavme sa o niečom príjemnejšom,“ mávol rukou.

O čom? Predsa o olympiáde. Slovenskú reprezentáciu čakal už o pár hodín prvý zápas na hviezdne obsadenom olympijskom turnaji.

Višňovský letel do Vancouvru spolu s ďalšími hokejistami Edmontonu a Anaheimu, ktorí mali hrať na olympiáde. V lietadle sedel vedľa fínskeho útočníka Teemu Selänneho, hviezdy Anaheimu.

„Máme pár spoločných koníčkov. Rozprávali sme sa hlavne o autách – on ich má asi tridsať, vo Fínsku jazdí aj rely,“ opisoval slovenský obranca.

To ešte netušil, že na Selänneho narazí vo Vancouvri ešte raz. V poslednom zápase Slovákov na turnaji. Netušil, že to bude jedna z najhorších chvíľ, aké mu kedy hokej priniesol.

A netušil ani to, že dva dni po olympiáde ho Edmonton vymení práve do Anaheimu a Selänne mu v kabíne bude ukazovať bronzovú medailu.

Medailu, ktorú tak veľmi chcel získať on. Medailu, ku ktorej bol tak blízko, že ju už videl na svojom krku.

„Je to najväčšie sklamanie v mojej kariére. Nikdy to neprebolí,“ hovorí Višňovský aj po rokoch.

Môžu ešte mať šancu?

Vo Vancouvri odohrali slovenskí hokejisti jeden z najpamätnejších turnajov v ére samostatnosti.

Takto pred desiatimi rokmi si ľudia na Slovensku pre prenosy z Kanady nastavovali ráno budíky, školáci namiesto prvých vyučovacích hodín sledovali v telocvičniach hokej a cez deň potom všetci rozprávali o kúskoch Demitru, Hossu či Gáboríka.

Popravde, pred turnajom málokto veril, že by veteráni zlatej generácie mohli vo Vancouvri bojovať o medailu.

Skvelú šancu premárnili v Turíne 2006. Tam nastúpili prvý raz na olympiáde v najsilnejšom zložení. Hráči zlatej generácie boli v najlepších rokoch, na vrchole síl.

Zbierali úspechy na majstrovstvách sveta a chceli sa predviesť aj na olympiáde. Turín mal byť ich turnajom. V základnej skupine vyhrali všetky zápasy, zdolali Rusov, Američanov aj Švédov. Vo štvrťfinále ich však zastavili Česi.

Zdalo sa, že sen o olympijskej medaile je pre nich už nedosiahnuteľný. Že takú šancu už nedostanú. Vo Vancouvri mali o štyri roky viac, viacerí sa už z najvyššej kategórie hokeja vytrácali, iných trápili zranenia.

Môžu vôbec ešte myslieť na niečo také, ako je olympijská medaila? Majú ešte na to?