Mladý slovenský brankár baví Nemecko, dal gól cez celé klzisko

To sa u brankára nevidí každý deň.

To veru nie. Aj ja som zostal prekvapený, že sa mi to podarilo. Odkedy som to videl v NHL, bol to môj sen. Som šťastný, že moja strela prešla až do siete. Bolo to prvý, ale snáď nie posledný raz v kariére.

Ako sa vám to podarilo?

Súper si zobral oddychový čas a čakal som, že budú odvolávať brankára. Videl som, že je tridsať sekúnd do konca. Puk sa mi dostal priamo na hokejku, tak som to vyskúšal. Veľkú rolu zohralo šťastie.

Chalani prišli a začali sa so mnou radovať. Vraj môžem robiť aj útočníka. Tréner mi v kabíne povedal, že v živote nič podobné na vlastné oči nevidel.

Ako ste sa dostali k hokeju?

Priviedol ma k nemu otec, začínal som na jazere v Ilave. Chodili sme tam korčuľovať už ako malé deti, približne od dvoch rokov.

Ocino hokej nehrával, ale viedol nás k športu. Aj brata, ktorý aktuálne pôsobí v Nových Zámkoch. Sme taká hokejová rodina.

Ťahalo vás to od začiatku do bránky?

Začínal som ako hráč v Dubnici. Pokazilo sa tam však veľa vecí, nebola konkurencia a upadalo to. Preto som odišiel do Púchova, kde som začal chytávať.

Tréneri mi povedali, že nemôžem hrať a chytať naraz. Vraj mám robiť jedno a poriadne. Vždy ma to lákalo do bránky, upútalo ma, keď som videl brankárov v televízii. Tie ich zákroky. Preto som sa rozhodol robiť brankára.

Nebáli ste sa striel?

Nie, vôbec som to vtedy tak nevnímal. Len som sa bavil hokejom a ostatné veci dookola som neriešil.

Ako prišlo k vášmu prestupu do fínskeho klubu Tappara Tampere?

Potrebovali brankára. Išiel som tam na týždňovú skúšku a nechali si ma. Strávil som tam skvelú polovicu sezóny, získali sme bronzové medaily, boli sme tretím najlepším juniorským tímom Fínska.

Aký bol život vo Fínsku?

Iný. Hlavne ľudia sú iní. Každý vám chce pomôcť, všetci sú na seba milí. Majú iné zmýšľanie ako Slováci, inú mentalitu. Tréneri aj spoluhráči boli ohľaduplní.

A čo sa týka hokeja?

Čo sme potrebovali, to nám dali. Vybavenie tam majú na vysokej úrovni. So Slovenskom sa to nedá porovnať. Hokej je pre nich národný šport. V Tampere je osem štadiónov, a teda osem ľadových plôch, ktoré sú nonstop k dispozícii. A to je približne také mesto ako Košice.

Každý štvrtý človek tam hrá hokej, konkurencia je obrovská. Aj kvalita a úroveň líg. Čo sa týka fanúšikovského zázemia, tiež je to niečo úplne iné.

Prečo ste teda odišli do Nemecka?

Tappara Tampere je vo Fínsku klub s obrovským menom. Hokej tam je ako náboženstvo, presadzujú tam svojich hráčov. Keď do mojej kategórie prišiel domáci reprezentant, vedel som, že by som nechytal.

Keď prišla ponuka zo Schwenningeru, povedal som si - prečo nie? Možno to nie je až na takej úrovni ako vo Fínsku, ale hokej v Nemecku má tiež svoju kvalitu. Nemecká liga je v porovnaní s našou tiež o krok popredu. Všetko je tu rovnako ako vo Fínsku profesionálnejšie.

Na Slovensku hrá veľa zahraničných hráčov a mladí nedostávajú toľko príležitostí, čo je vo Fínsku a Nemecku úplne naopak. Tu preferujú hlavne svojich hráčov. Je ťažké sa presadiť, keď človek nedostane ani šancu. Preto by mali mladí na Slovensku dostávať oveľa viac priestoru, mnohí majú svoju kvalitu.

Aký najkrajší moment ste v zahraničí zažili?

Asi to bude séria o bronz za Tampere. Hralo sa na dve víťazstvá a stav na zápasy bol 1:1. Rozhodujúci duel mi vyšiel, podarilo sa mi vychytať ťažké strely a mužstvo podržať. Ten pocit bol potom krásny.

Máte 17 rokov, no hráte v kategórii aj s o tri roky staršími hráčmi. Nerobí vám to problém?

Nie, vôbec. Nevnímam to tak, sú tu aj mladší brankári. Starí ťahajú svorku a my ideme za nimi. Tak to chodí všade. Mladší majú viac povinností, napríklad s nosením pomôcok. Ja som však našťastie brankár, preto nemusím zbierať puky, s čím je najviac roboty.

Aké sú vaše hokejové ambície?

Radi by sme sa tento rok stali majstrami Nemecka. A čo sa týka dlhodobých, hrať hokej, pretože ma to baví. Tvrdo na sebe pracujem, aby som sa ním mohol živiť. Chcem hrať na profesionálnej úrovni.

Odmenou je, že od pätnástich rokov sa pravidelne dostávam do výberov Slovenska. Preto mojím cieľom je, aby som tam figuroval aj ako brankár A-tímu.

Máte vysnívaný klub, za ktorý by ste chceli hrať?

Taký nemám. Páči sa mi Los Angeles Kings, zaujal ma hlavne brankár Jonathan Quick. To je môj hokejový vzor.

Komu ďakujete za svoju hokejovú kariéru?

Rodičom. Za neskutočnú podporu a trpezlivosť v mojich začiatkoch. Hokej je po finančnej aj časovej stránke náročný šport. Treba kúpiť výstroj a chodiť pravidelne na tréningy. Ocino vždy robil všetko preto, aby zabezpečil, čo sme s bratom potrebovali. Vozil nás na tréningy a zápasy, čo si nesmierne vážim.

Aj preto dúfam, že ma budú obchádzať zranenia a hokej mi všetok obetovaný čas vráti. Ideálne vo forme profesionálnej zmluvy. Niektoré veci sa v živote nedajú ovplyvniť, ale budem robiť všetko preto, aby mi to v hokeji vyšlo.