BRATISLAVA. „Keď som po kariére sedel doma, mal som pocit, že už nikdy nebudem normálny.
Až kým som nešiel do Mexika. Tam som sa zmenil,“ povedal v talkshow MVP s moderátorom Stanislavom Benčatom bývalý hokejový talent z Pardubíc a niekdajšia hviezda NHL Aleš Hemský.
Muž, ktorý očaril zámorskú ligu svojou technikou a eleganciou, no po sérii otrasov mozgu sa ocitol na pokraji síl.
V relácii otvorene hovorí o temných rokoch po skončení kariéry, o tom, ako mu psychedelická terapia zachránila život, aj o tom, prečo dnes nepije a cíti sa ako osemnásťročný.
Spomína na Edmonton, rivalitu s Calgary, titul s Pardubicami a majstrovstvá sveta, ale aj chvíle, keď sa bál vyjsť z domu.
Rozpráva s pokojom človeka, ktorý prežil všetko – slávu, bolesť, prázdno aj znovuzrodenie.
VIDEO: Aleš Hemský v podcaste MVP Talkshow
Rivalita v detskej izbe
Hemský vyrastal v Pardubiciach, v hokejovom meste, kde mal hokej doslova v krvi.
„Bol som veľmi hravé dieťa. Mám o štrnásť mesiacov staršieho brata. Hrali sme proti sebe všetko – futbal, tenis aj hokej s tenisákom v obývačke. A kým niekto nevyhral, neprestalo sa. Bolo to dokola, dokola, dokola,“ smeje sa.
Ich byt v malom pardubickom paneláku bol plný rachotu puku, smiechu a drobnej súrodeneckej rivality. „Tá rivalita nás posúvala. A pritom ma to stále bavilo, bol som hravé dieťa.“
Z tribún sledoval hokejové zápasy Pardubíc, kde hral a neskôr trénoval jeho otec. „Pamätám si, ako sme s bratom sedávali úplne hore, medzi divákmi. To boli moje prvé veľké hokejové zážitky.“
Šok v Quebecu
Ciele boli postupné – najprv dorast, potom preplnená juniorka, do ktorej nebolo ľahké sa dostať. V šestnástich už párkrát naskočil do áčka, no krátko nato odišiel do Kanady.
Sám, bez rodiny, bez skúseností, bez jazyka. „Úprimne, ani som nevedel, že v Quebecu hovoria po francúzsky,“ spomína so smiechom a priznáva, že francúzsky jazyk sa nikdy nenaučil.
„Prišiel som tam a zistil som, že deti nevedia ani po anglicky. Bol to šok, ale hokej ma držal nad vodou. Keď som vstúpil na ľad, bol som sám sebou a mohol som byť kreatívny, ako som chcel.“
Naučil sa žiť sám, zocelil sa. „Bez rodičov vyrastieš rýchlejšie. A keď vstúpiš na ľad, môžeš byť zasa len sám sebou. Hokej bol môj druhý život.“
Bitka o Albertu
Po dvoch sezónach v juniorskej súťaži si ho tím Edmonton Oilers vytiahli do hlavného mužstva.
„Keď som nastúpil v NHL, mal som osemnásť a všetci okolo mňa boli dvojmetrové monštrá,“ hovorí s úsmevom.
Prvé zápasy proti Calgary si pamätá dodnes.
„Tam boli krutí chlapi. Ale mne bolo jedno, proti komu hrám. Bolo to však veľmi náročné – ja som bol totiž modernejší typ hráča. Hral som štýlom, aký sa hrá teraz. Zvykol som si, ale trvalo mi to dlhšie.
Myslím, že my, Česi, dozrievame mentálne trochu pomalšie. Američania a Kanaďania sú vyspelejší a do NHL naskočia viac pripravení.“
Hemský spomína, že rivalita medzi Edmontonom a Calgary bola vždy výnimočná – v Kanade ju volajú Battle of Alberta a v týchto zápasoch lietali iskry od prvej minúty.
„Bolo to veľmi vypäté. Spomínam si, že na striedačke sedeli iba štyria ľudia a ja už som nechcel ísť na ľad,“ smeje sa.
V Edmontone chránil mladých útočníkov obor Georges Laraque, známy bitkár. „Bol ako štvoročné dieťa – milý, usmievavý, ale keď vošiel na ľad, stalo sa z neho zviera. Nikto si na mňa nedovolil, lebo vedeli, že by šiel po nich.“
Napriek tomu, že na ľade pôsobili títo bitkári ako blázni, v skutočnosti mnohí trpeli.
„Keď som s nimi hovoril po kariére, priznali, že žili v strese každý deň. Vedeli, že zajtra sa musia biť s niekým iným. Rozmýšľali nad tým dva dni a mali z toho traumu.“
Edmonton, mesto Gretzkého
Hrať v Edmontone znamená byť pod drobnohľadom. „Nie je jednoduché hrať v Kanade. Edmonton je hokejové mesto, každý ťa pozná. Keď sa darí, je to raj. Keď nie, dajú ti to pocítiť. Tlak je obrovský. Nie každý to znesie,“ opisuje.
Stretával sa s legendami ako Mark Messier či Kevin Lowe.
„Je to rodina. Keď za nich hráš, zoberú ťa medzi seba. Ten klub ťa má navždy.“
Dodnes tam jazdí často: „Mám tam kamarátov, s Messierom sa normálne bavíme. V Edmontone máš pocit, že patríš k dynastii.“
Finále Stanley Cupu a prázdno
Najbližšie k zisku Stanley Cupu bol v roku 2006, keď Oilers prehrali v siedmom zápase finále s Carolinou Hurricanes.
„Bolo to pre nás veľmi ťažké pripraviť sa na ďalšiu sezónu. Keď vyhráš, príprava je krátka, ale si v eufórii. Mentálne je to zložité. Bola to obrovská skúsenosť. Videl som, čo znamená sa tam dostať a koľko šťastia človek potrebuje.“
V zápase strelil gól v drese súpera jeho reprezentačný kolega František Kaberle, ktorý po stretnutí povedal: „Nevadí, Aleši, ty to ešte vyhráš veľakrát.“
Hemský sa len usmeje: „Už som sa tam nikdy nedostal. Keď prehráš, je to prázdno. Chodíš ako duch. Prídeš domov a všetko sa rozplynie. Až neskôr si uvedomíš, aká to bola šanca.“
Veľkolepý návrat domov
Počas výluky NHL v roku 2004 sa vrátil na sezónu do Pardubíc.
„Sníval som o tom, že budem hrať za Pardubice. Všetci hráči sa vrátili domov a liga bola riadne našliapaná. Hralo tam aj veľa Slovákov. Mali sme dobrý tím a dobrý štart.“
Český útočník pomohol klubu k zisku titulu.
„Bola to nádhera. Jeden z najkrajších momentov môjho hokejového života. Nebolo to len o pohári. Boli sme partia chalanov, čo žili spolu – dobré aj zlé. Janko Lašák bol duša kabíny. Brankári sú zvláštna sorta, ale on bol vždy pokojný, vtipný, nikdy na nikoho nekričal. Taký brankár je poklad.“
Titul s domácim klubom, bronz na olympiáde v Turíne 2006 a potom finále Stanley Cupu – všetko v jednom roku. „Vtedy som si myslel, že to pôjde samo. Ale nie, potom prišli zranenia.“
Jágr a česká reprezentácia
Hneď po zisku titulu v domácej extralige odišiel na majstrovstvá sveta, kde zažil mix legiend z Nagana aj nových hviezd. Český národný tím sa tešil v roku 2005 z majstrovského titulu.
„Hral som s Jaromírom Jágrom – to je niečo, na čo nezabudneš. Máš rešpekt, nechceš nič pokaziť, aby Jarda nebol nahnevaný. Hrali sme spolu vo formácii a veľmi mi pomohol. Nikdy mi nepovedal: ‚Hraj to na mňa,‘“ spomína.
Aké boli Jágrove kvality?
„Sila. Keď má puk, nik mu ho nevezme. Je obrovský – dlhé ruky, váha, rovnováha. Nedá sa odtlačiť od puku. A inak je to ako dieťa. Robí si srandu zo všetkého. So mnou si ju robil a aj ja z neho. Proste chalan, s ktorým je sranda.“
Tma po otrasoch mozgu
Hemský počas kariéry utrpel množstvo otrasov mozgu.
„Ani neviem, koľko ich bolo. Tie malé, keď ťa len bolí hlava, aj tie veľké, po ktorých sa ti točí svet. Najhoršie je, že nevieš, kedy sa to skončí. Radšej by si mal zlomenú ruku – tam vieš, že sa to zahojí. Ale hlava? Tam nevieš nič. Si bezradný.
Je to mozog, o ktorom nikto nič nevie. Keď tomu nedáš čas, dobehne ťa to a nikto si na teba nespomenie. Žiadny tím – sám sa budeš trápiť. Ovplyvní to tvoj život a tvoju rodinu.“
Hovorí otvorene o temnote, do ktorej sa človek po takom zranení dostane.
„Si ako v čiernej diere. Nechceš nikoho vidieť, nechceš, aby na teba niekto hovoril. Vyzeráš normálne, ale vo vnútri nie si v poriadku. Pre rodinu je to najťažšie. Nechcel som vychádzať z izby, z domu. Oni to nechápu – ako by aj mohli?“
Depresie a cesta späť
Po konci kariéry sa jeho stav zhoršil.
„Prvé dva roky po skončení som bol v hroznom stave. Myslel som aj na to najhoršie,“ priznáva otvorene. Zachránila ho manželka. „Zavolala pomoc, dostal som sa na terapiu. Ale až v Mexiku sa to zlomilo.“
Tam podstúpil psychedelickú liečbu – ibogain, používanú aj u veteránov americkej armády.
„Je to ako posledný výdych života. Počítaš do desať, vyfúkneš a ideš na druhú stranu. Bolo to mentálne najťažšie, čo som zažil, ale keď som sa vrátil, všetko sa zmenilo. Nepijem, nemám strach, cítim sa ako nový človek. Terapia mi zmenila celý život.“
Odvtedy pomáha aj iným. „Zistil som, že keď sa človek nepostará sám o seba, nemôže pomáhať ostatným. Teraz sa sústredím na rodinu, deti, pokoj. Užívam si každý deň.“
Tréner, otec, človek
Dnes trénuje svojich synov. „Jazdia na korčuliach lepšie ako ja,“ smeje sa. „Ale hlavne – chcem, aby ich to bavilo. Nechcem opakovať chyby svojich rodičov. Chcem, aby mali radosť.“
Je pokojný, vyrovnaný a vďačný. S rodinou žije v USA.
„Teraz si užívam život. Hrávam golf, cestujem, dýcham. A keď raz príde ťažšie obdobie, viem, kam ísť. Mám svoju cestu.“
Na záver priznáva, že s hokejom sa vlastne nikdy oficiálne nerozlúčil. „Nemal som žiadny rozlúčkový zápas, žiadne lúčenie s fanúšikmi,“ hovorí bez emócií, ale s istou nostalgiou.
„Proste som prestal hrať. Vtedy som na to nemal silu – ani fyzicky, ani psychicky. Ale dnes už viem, že to tak malo byť. Hokej pre mňa neskončil, len sa uzavrela jedna kapitola.“
