Súboj o titul pripomínal finále Stanley Cupu, tvrdým mužom stekali po lícach slzy

PRAHA. Lámanie ľadovej priepasti.

Takýto priaznivý signál rezonoval v hokejovom svete v roku 1972. Lámanie súviselo s detronizáciou dovtedy suverénnej reprezentácie ZSSR zo zlatého stolca majstrovstiev sveta.

Po deviatich rokoch musela v Prahe uvoľniť miesto oduševnenému domácemu mužstvu. Urputnosť súboja o titul nedala dýchať do poslednej sekundy. Zverenci trénerov Jaroslava Pitnera a docenta Vladimíra Kostku v závere obetavo vzdorovali drvivému súperovmu tlaku - a po 23 rokoch Praha opäť pozlátila hokejových majstrov!

Najšťastnejšia chvíľa športového života

Takto priblížila hektické vyvrcholenie drámy publikácia Hokej 72 (autori Vladimír Malec, Igor Mráz): „Chlapci sa vrhajú do striel, Nedomanský strieľa, Paleček ide sám na Treťjaka, Martinec má šancu, Farda v 55. minúte láka brankára do strany, už ho obchádza, puk letí, diváci sa chytajú za hlavu - trafil iba žŕdku.

Machač je vylúčený, Holeček vychádza z bránky, idú mu prasknúť nervy...Ubránili sme sa... Diváci sú na špičkách, súperovi tréneri odvolávajú brankára, ešte 27 sekúnd! Vydržali sme. Siréna je vyslobodenie z múk...

Hokejky a rukavice lietali vo vzduchu, víťazi sa objímajú, pre všetkých to bola najšťastnejšia chvíľa športového života Zazneli tóny hymny, tvrdým mužom stekali po lícach slzy. Aj najtvrdším: Dzurillovi, Tajcnárovi, Jaroslavovi Holíkovi.“

„Veru aj mne,” nadväzuje Milan Kužela.

„Už nás nik nemohol predstihnúť, čakal nás ešte posledný zápas proti Fínom. Keď sme na nich dýchli, tušili, že prvé oslavy už máme za sebou. Aj tak sme im naložili osem,“ zasmeje sa nekompromisný obranca. Približne tak vyzeral rozprávkový koniec. Pripomeňme si, čo triumfu predchádzalo.

Kapitán František Pospíšil

Praha hostila svetový šampionát po piaty raz, prvýkrát v športovej hale v Holešoviciach, štafetu prevzala po kultovej Štvanici. Tam sa čs. reprezentácia vždy tešila z medailí: trikrát z bronzu (1933, 1938, 1959 - vtedy bola jedným z ôsmich dejísk aj Bratislava), raz zo zlata (1947).

Tradícia sa patrila dodržať, tretie miesto na februárovej zimnej olympiáde v Sappore za ZSSR a USA signalizovalo ostražitosť. Vyústila do niekoľkých zmien v nominácii, kapitána Josefa Černého - po ZOH sa skúsený krídelník vzdal reprezentácie - vystriedal s céčkom na hrudi obranca Kladna František Pospíšil.

„Tvrdil som, že by to mal byť niekto skúsenejší: Jirka Holík alebo Vašek Nedomanský. Voľba padla na Jirku, ale povedal, že sa na to nehodí, a tak to ostalo na mne. V Prahe sme prežili dva nezabudnuteľné týždne,“ podotkol novopečený kapitán. Jaroslav Holík, jedna z opôr tímu, v spomienke potvrdil, že sa scelila výborná partia.

Jihlavský útok mal fazónu

„Na minulosť veľmi nespomínam, ale k Prahe 1972 sa občas vraciam rád. Viete prečo? Otec nám s bratom vravel, že nie sme hokejisti, keď sme ešte nevyhrali majstrovstvá sveta. V Prahe sme to tímovo zvládli a otec bol nevýslovne šťastný. Za hokejistov nás už považoval,“ uviedol elitný center v minulosti pre médiá.

Zápas ČSSR - ZSSR 3:2 na MS 1972

V druhom zápase proti Sovietom strelil mimoriadne dôležitý víťazný gól: „Mám ho stále pred očami, akoby to bolo včera. Treťjak v bránke asi predpokladal, že budem prihrávať. Neviem, čo mi to napadlo, ale vystrelil som. Bola to taká žabička, ale gólová!” opísal rozhodujúci moment.