Cesta z Doboja? Dolámaného Rusa viezli do Prešova na zadnom sedadle autobusu

DOBOJ. Hádzanári Tatrana Prešov obsadil na 52. ročníku Medzinárodného TV turnaja v Doboji tretie miesto za PPD Záhreb a Vojvodinou Nový Sad.

K finálovej účasti mali síce blízko, no získaný bronz má pre nich nakoniec obrovskú cenu.

Najmä preto, že prešovský tím vycestoval do Bosny a Hercegoviny vo výrazne okyptenom zložení.

Romana Carapkina skolila zlomenina, opuch kolena a vysoké horúčky.

Doma musel ostať po zranení nedoliečený kapitán Tatrana Oliver Rábek.

Pre reprezentačné povinnosti nemohol tréner Slavko Goluža rátať s talentovanou, vekom ešte dorasteneckou spojkou Jakubom Kravčákom.

Nuž a do Prešova sa stále nevrátila tuniská spojka Ben Abdallah.

Na vybavenie prestupu do Tatrana navyše čaká aj bieloruská spojka Valentin Kuran.

S mužstvom síce na turnaj vycestovali Brazílčan Pedro Pacheco či Dominik Krok, avšak ako rekonvalescenti do hry vôbec nezasiahli.

Z postele vstal po troch dňoch

Hneď v úvode turnaja pre zranenia navyše predčasne dohrali ruský univerzál Carapkin či Brazílčan Linhares a Kubánec Hernández.

Najhoršie zo všetkých však obstál zastupujúci kapitán Tatrana Prešov Roman Carapkin.

Slovenský tím cestou do Doboja odohral v Bosne a Hercegovine prípravný zápas s Boracom v Banja Luke.

Ten ruský legionár dohral, no na druhý deň naň doľahli k štyridsiatke sa blížiace teploty.

Nakoniec vysvitlo, že tie súvisia s problémom ľavej ruky a pravého kolena.

„Po zápase v Banja Luke som nijaké problémy ani len v náznakoch nepociťoval. Až na druhý deň prišli problémy. Vysoká horúčka a stupňujúce sa bolesti lakťa a kolena mi nedovolili vstať z postele.

V nemocnici zistili trieštivú zlomeninu lakťa, no pre veľký opuch kolena mi jeho presnú diagnózu nezistili. Takže som musel do postele, z ktorej som ako-tak vstal po troch dňoch, keď už horúčky opadli.

Spoluhráči ma ale samého nenechali a obetovali svoj voľný čas pre mňa. Ja som im zato držal palce v zápasoch aspoň na diaľku,“ vykreslil nám v dejisku turnaja peripetie Carapkin.

Zvládol to s veľkým sebazaprením

V posteli, či v akom-takom pohybe po hoteli, to vraj postupne šlo.

Zjavne vytrápený ruský legionár ale svoje myšlienky upieral na zhruba osemsto kilometrovú cestu autobusom do Prešova.

Riešenie, aby ju zvládol so zasadrovanou rukou až po rameno a stále opuchnutým kolenom čo najprijateľnejšie, sa napokon našlo.

„Posledné sedadlo v autobuse mi upravili tak, aby sa to dalo s poriadne veľkým sebazaprením zvládnuť.“

Kým výprava musela pri prechode hraníc vystúpiť z autobusu, generálny manažér klubu Miroslav Benický promptne zasiahol.

S Romanovými dokladmi v rukách vysvetľoval colníkom akého ťažkého maróda autobus prepravuje v prvom rade k čo najrýchlejšej návšteve lekárov v Prešove.

„Keď sme doma zastali, to som si už vydýchol. Nikomu však cestovanie v takejto póze veru neprajem. Teraz musím na komplexnejšie lekárske vyšetrenia ako v Doboji a počkať si, čo ma čaká,“ uviedol Carapkin.

Radčenko bol najstarší na najstaršom turnaji

Roman Carapkin bol dolámaný po ceste z Bosny a Hercegoviny na Slovensko.

Najstarší hráč na najstaršom európskom turnaji v Doboji bol ale taký po každom zápase.

Alexander Radčenko sa ukázal nielen ako uznávaná hádzanárska osobnosť, ale aj ako hráč, ktorý má svojmu klubu stále čo dať.

Situácia sa chorvátskemu trénerovi slovenského majstra vyhrotila do takej miery, že okrem dvojice brankárov mal na striedanie jediného hráča.

A za daných okolností ukázal svoj charakter 48-ročný Radčenko. Nielenže v zápasoch mal značnú minutáž, spoluhráčov zásoboval svojimi obdivuhodnými a nápaditými prihrávkami.

Dokonca sa presadil aj gólovo. Zároveň zvládol byť aj predĺženou rukou trénera. Menej skúseným spoluhráčom radil, či dokonca ich rovno usmerňoval.

Aj on mal veľkú zásluhu na stmelení tímu a jeho obrovskému nasadeniu, akým chýbajúcich spoluhráčov nahradili.

„Áno, výsledok je v prvom rade dielom tímovej roboty. Čo sa mňa týka, som hlavne rád, že som to na ihrisku prežil,“ už aj s so zaslúženou plechovkou pivka vyriekol Saša Radčenko.