Pred pár mesiacmi ho na Slovensku poznal málokto. Možno len Marek Hamšík a pár odborníkov.
Taliansky tréner Francesco Calzona si vydobyl renomé v Neapole, jednom z najúspešnejších tímov Serie A. Pôsobil ako asistent Maurizia Sarriho, Eusebia Di Francesca či súčasného neapolského kouča Luciana Spallettiho.
S pozíciou hlavného trénera skúsenosti nemal. Až kým neprijal ponuku viesť slovenskú reprezentáciu. Priznal, že rozhodnutý bol prakticky okamžite.
Calzona prichádzal na svoj prvý reprezentačný zraz s odhodlaním vdýchnuť tímu nový život a energiu. Taktiež s nádejou zabojovať o postup do B-divízie Ligy národov. Tá sa rozplynula ešte predtým, než sa prvýkrát na lavičke započúval do tónov slovenskej hymny.
V hokeji začal systém fungovať
(Ne)postup už ovplyvniť nemohol, mal však pred sebou úvodné dva zápasy. V nich slovenský tím letargiu z predošlého obdobia ešte zvýraznil.
Prišli ďalšie výsledky, ktoré kreditu slovenského futbalu nepomohli. Práve naopak. Prehra s Azerbajdžanom a remíza s Bieloruskom. Oba na domácej pôde, hoci v druhom prípade len na papieri.
Pripomína to príchod kanadského kouča Craiga Ramsayho k hokejovej reprezentácii. Aj v čase jeho angažovania sa slovenský tím zmietal v kríze.
Fanúšikovia po príchode Ramsayho často počúvali od hráčov o tom, že sa učia hrať systém, ktorý vyžaduje. Neraz to už vyzeralo ako klišé.
S príchodom Calzonu, odborníka na taktickú pripravenosť, navyše z prostredia talianskeho futbalu, ktorý v tomto smere patrí k absolútnej svetovej špičke, sa očakáva zlepšenie herného systému.
V prípade hokejistov to začalo fungovať.
Na tohtoročnej olympiáde v Pekingu šokovali ziskom bronzových medailí a na majstrovstvách sveta začali znova postupovať do štvrťfinále.
Aj Calzonu čaká množstvo práce. Na rozdiel od Ramsayho, ktorý svoje pôsobenie pri slovenskej reprezentácii odštartoval výhrou nad Českom, nemá Talian úspešný začiatok.
