Škrtel si naň nezvykol. Trojobrancový systém nie je nový a moderný, vraví expert

Kam smeruje slovenská futbalová reprezentácia?

Peter Pekarík stále nemá nástupcu a na ľavej strane už roky alternujú stopéri. Problém s kvalitatívnym obsadením na krajoch defenzívy je už dlho citeľný.

Niektorí fanúšikovia i odborníci navrhujú ako riešenie prechod na systém s troma strednými obrancami.

Argumentom nahráva fakt, že vo finále Ligy majstrov sa stretli dva tímy, ktoré hrajú práve v takomto základnom rozostavení - Manchester City a Inter Miláno.

Je to však cesta? Dá sa to považovať za riešenie? Alebo ide len o príliš zjednodušený úsudok?

Na odborný pohľad sme sa spýtali BORISA KITKU, v minulosti hlavného trénera Slovana Bratislava či slovenskej reprezentácie do 21 rokov, momentálne dlhoročnú súčasť trénerského tímu Vladimíra Weissa staršieho.

Slovenský majster sa počas uplynulej úspešnej sezóny neraz rozhodol pre rozostavenie na troch obrancov. Hoci na to má hráčov, nikdy sa nestal jeho primárnym taktickým variantom.

Ako vnímate debaty ohľadom výhod trojobrancového systému?

Je to veľmi široká, špecifická a aj náročná debata. Ale treba si najprv povedať, že ide len o základné rozostavenie, ktoré sa počas rôznych herných fáz mení.

Mnohí ho vnímajú ako nový a moderný systém, ale v skutočnosti sa vo futbale využíva už veľmi dlho. Je to len o jeho aplikácii a o flexibilnom využívaní herných prvkov v závislosti od hráčskeho materiálu či súpera.

Niekto môže považovať trojobrancový systém za výhodný, lebo pri bránení často spadáte až do päťčlenného zoskupenia, čo je veľmi ťažké prekonať. To bolo vidieť aj vo finále Ligy majstrov, kde Inter fantasticky bránil a City malo veľký problém presadiť sa.

Ale?

Ale tak, ako má trojobrancový systém svoje výhody, tak má aj svoje úskalia.