Nemecké dresy pobúrili politikov. Milióny nešlo odmietnuť, fajka strieda tri prúžky

BRATISLAVA. Ako keby Ferrari opustilo formulu 1. Alebo wimbledonské kurty zasypali antukou.

Nemecký futbalový zväz minulý týždeň oznámil, že od roku 2027 bude jeho výhradným dodávateľom firma Nike. Skončí sa tak spolupráca s Adidasom trvajúca cez 70 rokov.

Bolo to jedno z najpevnejších pút, aké športový svet poznal. Aj načasovanie bolo nečakané. Prišlo necelé tri mesiace pred štartom EURO 2024, ktoré usporiada práve Nemecko a týždeň po ostro sledovanom predstavení nových reprezentačných dresov.

Fanúšikovia vo veľkom riešili, či ružovo-fialová farba už nie je príliš. Lenže v debate ostali ticho, vystriedal ju úžas nad zväzovou novinkou.

Najviac sa ozývali politici, od postkomunistickej ľavice po konzervatívnu CSU a bola to jedna z mála vecí, na ktorej sa za posledné roky dokázali zhodnúť.

Pripravovanú zmenu odsúdili. Padali slová o komercii, ktorá zabila tradíciu, o pošliapaní histórie a o nedostatku lokálneho patriotizmu.

Vyjadril sa aj minister zdravotníctva

Politici majú evidentne dar vyjadrovať sa k veciam, ktorým nerozumejú. Pretože príbeh Adidas a Nike je omnoho zložitejší a rolu v ňom hrá niekoľko okolností.

Od peňazí (v čom sa politici ani komentátori nemýlia) cez trendy globálnej ekonomiky až po jedného prihlúpleho rappera.

Keď sa po druhej svetovej vojne bavorská obuvnícka spoločnosť Gebrüder Dassler Schuhfabrik rozdelila medzi bratov Adolfa (Adidas) a Rudolfa (Puma), v prvom rade obaja skúšali nájsť cestu k západonemeckej reprezentácii.

Rudolf Dassler však zle vyhodnotil, kto má v domácom futbale hlavné slovo a snažil sa obísť trénera národného tímu Seppa Herbergera. Neuspel a ten mu to navyše nezabudol.

Šancu dostal Adolf prezývaný Adi

Príbeh, ako jeho kopačky s vymeniteľnými kolíkmi pomohli reprezentácii k historickému titulu, ktorý národu spätého s dedičstvom nacistickej éry vrátil sebavedomie, patrí k základom nemeckej športovej mytológie.

Čo na tom, že to bol vynález jedného malého šiča z Brém. Dôležitejšie je, že na MS 1954 vzniklo výnimočné spojenie Adidasu a národného mužstva. Firma nielen dodávala tímu kopačky, ale Adi Dassler s ním jazdil na všetky veľké akcie, aby bol vždy k dispozícii.

Keďže vtedy neexistovali zmluvy upravujúce vzťah futbalistov so zväzom, nebolo možné, aby si niekto zvolil inú obuv. A ak to skúsil, trest bol jasný. Vyhadzov.

Presvedčil sa o tom napríklad Wolfgang Solz. V roku 1964 nastúpil na zápas s Československom v Pumách a keď si ho tréner Sepp Herberger všimol, okamžite ho stiahol z ihriska.

Frankfurtský útočník síce za svoje rebelstvo dostal od Rudolfa Dasslera odmenu 1500 mariek, za reprezentáciu si však už nezahral.

Kopačky, to bol svätý grál vtedajšieho futbalového biznisu. Ony firmám vyrábali peniaze, pretože tričká, repliky dresov, bundy, lopty a ďalší merch, sa začali vo veľkom predávať až v osemdesiatych rokoch.

Reklama v magazíne Kicker

V športových časopisoch by ste iné inzeráty ani nenašli. Každá firma v nich nielen podrobne vysvetľovala, prečo sú ich kopačky najlepšie, ale občas i hrdo oznamovala, kde a na akom televíznom programe bude zobrazená ich reklama.

Ostatné vybavenie nikoho nezaujímalo. Preto, keď teraz znie, že po viac ako sedemdesiatich rokoch nemecká reprezentácia zmení dodávateľa dresov, nie je to pravda.