Nevnímal bolesť, ubránil Cruyffa. Slávny gól pretláčal Patino do Guinnessovej knihy

V júni 1966 sa chystali futbalisti Spartaka Trnava na zájazd do Nórska. Tréner Anton Malatinský siahol do dorastu a káder doplnil o Karola Dobiaša, útleho mladíka samá ruka, samá noha.

Mal osemnásť, a keď prvý raz vstúpil do šatne áčka, starším hráčom úctivo vykal.

Na severe Európy sa ukázalo, že tento chlapčisko má na ihrisku iskru i odvahu. Mužstvo odohralo osem zápasov a on nastúpil vo všetkých. Začala sa hviezdna kariéra handlovského rodáka. Bol to raketový štart. Už o štyri roky neskôr ho korunovali za kráľa československého futbalu.

V ankete mu patrí hneď niekoľko rekordov. Bol prvý, kto ju vyhral dvakrát. Ako prvý dokázal titul obhájiť. A bol aj najmladším víťazom československej ankety v celej jej histórii. Keď triumfoval prvý raz, mal len 23 rokov a na prvé miesto ho dala jasná väčšina odborníkov. Pred druhým Václavom Migasom mal úctyhodný náskok - 161 bodov.

Prestup do Feyenoordu mu zatrhli

Čím očaril mladý trnavský obranca odborníkov nielen doma, ale aj v zahraničí?

Stal sa prototypom moderného krajného obrancu, rýchleho, dôrazného, neúnavne behajúceho po kraji ihriska od bránky k bránke. Vychýrený bojovník ostrý ako britva perfektne bránil, ale aj podporoval útok, centroval lopty do šestnástky i sám zakončoval útoky.

Prischla mu prezývka Patino, ktorú mu vymyslel trnavský staršina Stanislav Jarábek. Nový objav totiž pri behu vyhadzoval vysoko pätami, až to zavše pôsobilo komicky.

Obdivoval útočníka Manchestru Georgea Besta, v mnohom ho pripomínal na ihrisku a prebral aj jeho imidž s dlhými vlasmi a špeciálnym účesom.

Prvý raz sa ocitol v najlepšej desiatke najlepších futbalistov už v roku 1968 a čakal sa jeho atak na vyššie priečky. No v pamätnom roku 1969, keď reprezentácia úspešne bojovala o postup na majstrovstvá sveta do Mexika, mal smolu. V májovom kvalifikačnom zápase proti Maďarsku na Népstadione, ktorý sledovalo stotisíc divákov, sa zranil už v 5. minúte.

Podstúpil operáciu menisku a po nej absolvoval niekoľkomesačné liečenie. Chýbal v jesenných ligových zápasoch Spartaka a aj v decembrovom rozhodujúcom súboji na neutrálnej pôde v Marseille, v ktorom Československo zdolalo Maďarsko 4:1 a zabezpečilo si účasť na šampionáte.

Trnavčana však patálie s kolenom nezastavili. Hoci sa do reprezentácie vrátil až v apríli 1970 v príprave proti Rakúsku, odvtedy už bol neodmysliteľným pilierom obrany a na šampionáte v Mexiku ako jeden z mála odohral bez striedania všetky tri stretnutia.

Veľa nechýbalo a na majstrovstvá sveta už mohol cestovať ako hráč Feyenoordu Rotterdam. Holandský veľkoklub si všimol úspešné ťaženie Spartaka v Európskom pohári majstrov (EPM) i Dobiašove excelentné výkony. A, samozrejme, ocenil najmä statočný boj tímu z malého mesta proti jeho veľkému domácemu rivalovi Ajaxu Amsterdam v semifinále EPM.

Trnavčanom chýbal krôčik do finále, v domácej odvete zvierali favorita, ktorý sa len sporadicky dostal pred trnavskú bránku. Domáci vyhrali 2:0, ale už nedohnali zaváhanie v prvom stretnutí v Amsterdame, v ktorom podľahli 0:3...

Krátko po semifinále prišla na sekretariát trnavského klubu oficiálna ponuka: Feyenoord chcel vo svojom drese vidieť Dobiaša. Slovenské noviny už čoskoro brali jeho prestup takmer ako hotovú vec. Holanďania za trnavský klenot ponúkali 200-tisíc dolárov. Pricestovali na rokovanie do Trnavy. Schôdzka sa uskutočnila v júni 1969 v hoteli Karpaty, ktorý stál hneď vedľa štadióna.

„Stretol som sa s predstaviteľom holandského klubu pánom Brozom. Spýtal sa ma, či by som chcel hrať za Feyenoord a či mám nejaké podmienky. Odvetil som mu, že chcem a nijaké podmienky nemám. Za podpis dvojročnej zmluvy mi ponúkol 40-tisíc guldenov, mesačný plat 20-tisíc guldenov, prémie, zariadený byt a auto, hoci som si ho mohol bez problémov kúpiť už z prvého platu,“ približoval Dobiaš.

Mladému chlapcovi to vyrazilo dych. O niečom takom sa mu ešte pred niekoľkými týždňami nesnívalo ani v najkrajších snoch.

Trnavský klub síce spočiatku nechcel o prestupe ani počuť, ale dostal ponuku, ktorej nemohol odolať. Okrem prestupovej sumy a prísľubu, že po dvoch rokoch sa Dobiaš vráti do Trnavy, boli Holanďania pripravení nainštalovať na trnavskom štadióne špičkové umelé osvetlenie. Zdalo sa, že je ruka v rukáve.

Lenže v československom futbale platila zásada o uvoľňovaní hráčov do zahraničia až po dovŕšení 30 rokov. Futbalový zväz v Prahe nedal Dobiašovi výnimku a prestup zatrhol.

Mladík sa s tým chvíľu ťažko vyrovnával, ale čas a zlatá trnavská éra, v ktorej zbieral jeden úspech za druhým, toto sklamanie zahojili. „Bol som mladý a futbal som miloval, Trnave sa darilo, nemal som čas dlho sa trápiť. Až neskôr, keď sa blížil koniec kariéry, som si viac uvedomoval, čo všetko som mohol dosiahnuť,“ priznal.

Kariéru ozdobilo zlato z Belehradu

Spartak nabúral monopol pražských klubov a za šesť rokov získal senzačne päť titulov. Len v roku 1970 ho na tróne vystriedal bratislavský Slovan.

Trnavčania v lige dominovali a kráčali od víťazstva k víťazstvu. „Každý túži po víťazstvách a ja som mal veľké šťastie. Prežil som mimoriadnu éru trnavského futbalu. Za takmer sedem rokov sme si od prehier odvykli. Ak sa nejaká objavila, pekne od pľúc sme si povedali, čo sme mali na srdci. Padli aj tvrdšie slová. Na druhý deň sme však prišli na tréning a zasa sme išli ako elektrická píla. Hrávali sme v rytme nedeľa – streda – nedeľa, za rok aj deväťdesiat zápasov. Nad prehrou sme nemohli dlho lamentovať a ani sa urážať,“ opisoval Dobiaš.

Ibaže nič netrvá večne a veľká trnavská éra sa chýlila ku koncu. „Niektoré víťazstvá sme už brali ako samozrejmosť. Mnohí súperi prehrávali 0:2 ešte skôr, ako prekročili hranice mesta. Od prvých minút sme na nich vybehli a nedali sme im žiadnu šancu. Hrali sme spolu už naslepo, tréner nám nemusel hovoriť, čo máme robiť, kade behať, ako spracovať loptu a vystreliť. No prišlo obdobie, keď som odrazu zistil, že úspechy nepadajú z neba,“ uvedomoval si čoraz častejšie novú realitu v polovici sedemdesiatych rokov.

Dobiaš si udržiaval vysokú výkonnosť. Blížil sa síce k tridsiatke, ale reprezentácia ho stále potrebovala. Na kraji obrany už dostával viac šancí Ján Pivarník, ale po krátkej pauze sa do národného výberu vrátil a tréneri Václav Ježek a Jozef Vengloš mu hľadali optimálne miesto v zostave.

V roku 1976 zažil vrchol na medzinárodnej scéne. Na majstrovstvách Európy získalo Československo zlaté medaily, vo finále remizovalo aj po predĺžení s Nemeckom a napokon sa tešilo z titulu po penaltovom rozstrele. Dobiaš sa uplatnil v strede poľa ako pevný defenzívny štít. Nabehal množstvo kilometrov a vtedy sa zrodila legenda o hráčovi s dvoma pľúcami.

„Cítil som sa výborne, behal som ako na kľúčik. Bol som defenzívny záložník a robil som hrubú prácu, operoval som v priestore pred stopérmi, Tondo Panenka viac útočil. Skúsení tréneri Ježek a Vengloš budovali tím zopár rokov. Už pred európskym šampionátom sme ťahali úspešnú šnúru bez prehry. V prvom zápase proti Holandsku, aktuálnemu finalistovi z majstrovstiev sveta, sme neboli favoritmi, ale mali sme silné mužstvo a verili sme si. Mojou úlohou bolo osobne brániť Johana Cruyffa. Asi som bol úspešný, lebo gól nám nedal,“ približoval.

Stodvadsaťminútové semifinále sa odvíjalo v hustom lejaku. Dobiaš mal úplne premočený dres, ktorý mu celý čas odieral kožu pod pazuchou, až do krvi a mäsa. „V zápase som bolesť nevnímal a dohral som ho. Na druhý deň ma triasla zimnica, netrénoval som ani vo štvrtok a ani v piatok. V sobotu ma donútili, vraveli mi – Patino, musíš ísť trochu behať. Ale keď beháte, ruka je v pohybe a bolelo ma to. Presvedčili ma, aby som v nedeľu vo finále nastúpil. Až v predĺžení ma vystriedal Franto Veselý.“

Napokon bol šťastný, že si vo finále zahral. V Belehrade strelil najkurióznejší gól kariéry. Dal ho ľavačkou, o ktorej často vravel, že ju má drevenú a len na podopieranie. Československo viedlo 2:0.

„Ten gól by mali zaradiť do Guinnessovej knihy rekordov. Nikdy dovtedy a ani potom som nedal gól ľavačkou. Ba nevystrelil som ňou na bránku ani poriadnu strelu. A to hovorím o všetkých zápasoch, nielen v reprezentácii, ale aj v lige a príprave. Tvrdím, že to bola tvrdá, krížna strela po zemi, veď spálila Maierovi rukavice... Keď to počuli vychýrení strelci Adamec a Petráš, smiali sa mi, vraj to bolo vystrelené z detskej flinty a lopta sa ledva dokotúľala do siete. Asi sa už na tento moment dobre nepamätajú,“ smial sa Dobiaš.

Zdôrazňuje najmä fakt, že mužstvo tvorila výborná partia. Podľa neho šiel skvelý tím aj na majstrovstvá sveta 1970 v Mexiku. „Lenže tam sme z rôznych dôvodov pricestovali neskoro, vo veľkých horúčavách a vo vysokej nadmorskej výške sme sa nestihli dobre zaklimatizovať. V sedemdesiatej minúte každého zápasu sa nám zahmlievalo pred očami, nevládali sme dýchať. V Juhoslávii to, samozrejme, bolo iné. Boli sme aj fyzicky výborne pripravení.“

Prémie za výsledky na majstrovstvách Európy boli vopred stanovené – za tretie miesto mali hráči dostať šesťtisíc korún na hlavu, za druhé osemtisíc, za titul desaťtisíc. Kapitán Ondruš, Viktor i Dobiaš pred finále rokovali za mužstvo o ich zvýšení.

„Keď sme postúpili do finále, mali sme už istých osemtisíc, a ak by sme vyhrali, dostali by sme za titul dve tisícky. Dodatočne nám sľúbili, že keď si poradíme s Nemcami, pridajú nám ďalších šesťtisíc. Keď sme sa vrátili, prijal nás prezident Husák a predseda vlády Štrougal a tí, čo odohrali najviac, dostali od nich ďalších dvadsaťtisíc. Takže dokopy som za zlato zo šampionátu zbohatol o 36-tisíc korún, ale so súčasnosťou to nemá zmysel porovnávať, je iná doba.“

Belgicko mu povolili až po tridsiatke

So zlatom na krku sa hlásil v Trnave, ale v nej už zažil viac trápenia ako radosti. V klube sa naplno prejavoval generačný problém. V roku 1973 oslávil Spartak piaty titul. O rok však skončil v lige až na siedmej priečke a úspešný tím dostával vážne trhliny.

„V športe je to normálne, hráči starnú a naše opory postupne odchádzali – najprv Švec, Jarábek, potom Hagara, Hrušecký, napokon Adamec, Kabát... Zostali sme dvaja – ja som hral vzadu a v strede dirigoval hru Laco Kuna. Na všetko sme nestačili. Prišli noví hráči a už to nešlo. Zažil som aj boj o záchranu,“ vravel Dobiaš.

Patril medzi posledných z veľkých hráčov opúšťajúcich loď, ktorá už nesmerovala do majstrovského prístavu. Po dvanástich rokoch v Trnave prijal ponuku Bohemiansu a v roku 1977 sa sťahoval do Prahy. V hlavnom meste futbalovo pookrial, tešil sa z novej motivácie. Utvoril dvojicu s ďalším majstrom Európy Antonínom Panenkom a ťahali klokanov vyššie v tabuľke. Pred jeho príchodom skončil tím dva razy po sebe na deviatom mieste.

V Prahe zažil tri roky pod vedením trénera Tomáša Pospíchala. Titulu sa nedočkal, ale hneď v jeho prvom roku skončila Bohemka šiesta, o rok štvrtá a napokon tretia. „Tvrdo sme trénovali, boli sme dobre pripravení. Podobne ako pod vedením trénera Malatinského. Pospíchal bol ras, nič nám neodpustil.“

V Prahe sa Dobiaš usadil aj s rodinou natrvalo, ale ešte predtým sa mu splnil dávny sen a vyskúšal si legionársky chlebík. Na sklonku kariéry sa vybral do Belgicka. Mal už 32 rokov a vydržal tam ďalšie štyri.

„Po majstrovstvách sveta 1970 odišiel do Belgicka Šaňo Horváth a emigroval. Vedenie futbalu na desať rokov zarazilo všetky zahraničné prestupy. A aj potom boli podmienky na odchod do cudziny tvrdé. Priamo od predsedu slovenskej vlády Colotku dostal výnimku iba Tóno Ondruš, ktorý odchádzal ako 31-ročný. Ja prvý po ňom v roku 1980.“

Nikdy netajil, že to bola preňho skvelá skúsenosť. Odrazu mohol tráviť s rodinou more času. „Tam mužstvo spolu na pivo nechodilo. Zistil som, že pečené holuby do úst nikomu nepadajú. Tvrdo som makal. Keď som chcel hrať, musel som odviesť výkon na stodvadsať percent. Na stopercentný mali dosť domácich hráčov – a za menšie peniaze. Trénera nikdy nezaujímalo, či pijem, či fajčím, či chodím na zábavy. Sledoval iba to, čo hráč odvádza v tréningu a zápasoch. Ak s ním nebol spokojný, neskúmal príčiny. V marci mu oznámil, že ide na transfer listinu, aby si hľadal angažmán. A v lete skončil. Na niečo podobné som nebol zvyknutý,“ opisoval Dobiaš.

Keď sa vrátil z Belgicka, urobil si najvyššiu trénerskú licenciu. Viedol Bohemians Praha, Hradec Králové, Zbrojovku Brno a Spartu Praha, s ktorou získal v roku 1994 titul.

Keď oslavoval šesťdesiatku, s úsmevom si robil audit dlhej futbalovej kariéry. „Začínam si uvedomovať roky, slabnem. Ohlasujú sa zranenia z minulosti, meniskus na ľavej nohe, zlomený členok, achilovka. Pobolieva ma však najmä pravý kĺb a ťažko si obúvam pravú topánku. Tondo Panenka má niečo podobné, ale na ľavej nohe. Už sme sa objednali spolu k lekárovi.“

Každá generácia má svoje výborné tímy i veľké osobnosti. „Súčasný futbal je trochu iný. Náš bol asi technickejší, ale aj pomalší. Mali sme viac času na spracovanie a prácu s loptou. Dnes je všetko rýchlejšie, dynamickejšie, agresívnejšie. V súčasnom zápase je množstvo kontaktov, hráči musia byť perfektne fyzicky pripravení, ale to sme boli aj my. Často sme súperov ubehali, v úvode zápasov prišiel uragán, dali sme dva-tri góly a bolo vymaľované. Dobrý futbalista je stále taký, ktorý v rýchlosti dokáže čo najlepšie ovládať loptu,“ vravel.

V debatách o finančnom zabezpečení a podmienkach vravel, že súčasným hráčom nezávidí.

„Mám z čoho žiť, som spokojný. Stretnem sa s kamarátmi U Fleků a zahráme si karty. To je teraz môj život. Do futbalu sa dostalo obrovské množstvo peňazí a niektorí hráči si ich nezaslúžia. Nemajú takú vysokú výkonnosť, aké vysoké sú ich príjmy. Priemerní sú platení nadpriemerne. V porovnaní so súčasnými hráčmi sme ako chudobní príbuzní. No nie chudáci. Zostali nám priateľstvá, spomienky a veľké víťazstvá. Pretečie ešte veľa vody v Dunaji, kým sa nájde zasa taká generácia, ktorá dosiahne úspechy, aké sme vybojovali my. Vždy je najdôležitejšie, aby sa ľudia na futbale bavili. My sme ich bavili určite,“ tvrdil ako čerstvý sedemdesiatnik.