Od pasenia kráv na Tehelné pole. Bol som ako Popolvár, vraví hráč Slovana

BRATISLAVA. Keď bol chlapec, netušil, že sa v krajine hrá nejaká liga, nevedel ani to, že existuje veľké ihrisko a na ňom veľké bránky so sieťou. Ale vo futbale to dotiahol ďaleko. Najskôr do Prešova, potom na Tehelné pole, do reprezentačného dresu a v ňom aj na slávnu Maracanu.

„Takú kariéru má málokto. Bol som ako popolvár,“ podotkne Ján Medviď a uchlipne si z horúceho nápoja v obľúbenej kaviarni, kde sa už roky stretáva a debatuje s priateľmi, tiež bývalými hráčmi.

Dnes 76-ročný, stále vitálny pán, vyrastal v dedine Stročín, v okrese Svidník.

„Pohyb nám bol veľmi blízky. Na futbalové zápolenia nám stačili bránky z kameňov alebo palice zapichnuté do zeme a handrák, čiže košele zviazané šnúrami do tvaru lopty.

Najčastejšie sme hrávali v chotári dediny, kde sa pásli kravy. Cibrili sme si pri hre aj periférne videnie, lebo sme museli jedným okom sledovať, aby nám tie kravičky niekam neušli. Aj občerstvenie zodpovedalo dobe a pomerom.

Bol to najmä chlieb s maslom a cibuľou a voda z potoka, ale občas sme si upiekli aj zemiaky v pahrebe alebo z domu niekto priniesol slaninu,“ vyťahuje spomienky na detstvo.

„V dedine bola jedna televízia, pri ktorej sme sa schádzali, desiati sme si posadali na zem a pozerali rozprávku. Keď sme si kúpili prvé bakelitové rádio, prvý raz som počul reportáž z futbalového zápasu.

Dodnes si pamätám, že hrali proti sebe ČH Bratislava a Glasgow Rangers a za domácich nastúpil Cimra. Jeho meno som si zapamätal, lebo cimra sme hovorili u nás chodbe,“ dodá Ján Medviď.

Nerobce chlapcovi problémy

Do veľkého futbalu vstúpil v Tatrane Prešov, kde už pôsobil jeho starší brat Michal. Pre chlapca z dediny to bola obrovská zmena. Futbalová aj životná.

„Doma som si tisíckrát kopal loptu o múr a získal kopaciu techniku, ale kombináciu a technické finty som sa naučil až v kolektíve, to mi kravy neukázali,“ vraví.

Zážitkom pre mladého chlapca bol aj letecký zájazd s Tatranom do Sudánu. „Všetko som sledoval s otvorenými ústami a hltal som, čo vraveli bratia Pavlovičovci či Jožo Bomba, prešovské futbalové ikony. Veľmi som si cenil, že ma medzi seba vzali.“

Chýrny Slovan videl prvý raz na vlastné oči v roku 1963, keď zo strechy prešovského štadióna sledoval aj s ďalšími dorastencami ligový duel proti Tatranu. Vtedy ešte netušil, že s týmto klubom spojí podstatnú časť kariéry.