Má svojský štýl a povesť motivátora. Futbalom žije od rána do večera. Keď dostal ponuku z Trenčína, povedal si, že je to jeho šanca, aby ukázal, že ešte nepatrí do starého železa.

Tréner FRANTIŠEK STRAKA prišiel na Slovensko s víziou zachrániť AS Trenčín v najvyššej súťaži. Cieľ splnil už v predstihu, pred posledným kolom ligy.

V rozhovore pre Sportnet hovoril 64-ročný kouč o kľúčových momentoch cesty za záchranou, ale aj o vzťahoch medzi Slovákmi a Čechmi, či zážitkoch v trenčianskom kostole Panny Márie.

Vaša záchranárska misia v Trenčíne bola úspešná. Ako ste to oslávili, bol už čas na váš povestný tataráček?

Uskutočnilo sa to v stredu a bolo to fajn. Dali sme si tataráček, tí, ktorí nechceli, si dali niečo iné. Prichádzal som sem s víziou záchrany a som veľmi rád, že sa mi to podarilo.

Ako sa vlastne tatarák stal vašou špecialitou?

Prvý tatarák som spravil ako tréner Sparty Praha, keď sme hrali derby so Slaviou. Súper mi to má dodnes za zlé, lebo som ten tataráček spravil v tvare hviezdy, ktorá vyzerala ako slávistická hviezda. Potom sme tú hviezdu zjedli a vyhrali sme 3:1.

Nepríjemné však bolo, že sa do mňa obula nejaká dietologička, že sa tatarák v deň zápasu nepodáva, že to nie je zdravé. Tak som jej pokojne odpovedal, že som si nikdy tatarák v deň zápasu nedával. Buď to bolo deň predtým, alebo po nejakom úspechu.

A nebolo to tak, že každý mal, s prepáčením, zožrať kilo mäsa. Každý si dal jednu hrianku, suchú, nie olejovú, a nikoho som do toho nenútil. Tú pani dietologičku som vtedy celkom uzemnil.

Tradíciu som preniesol aj do iných krajín. Tataráček sa stal populárnym v Grécku, Rakúsku, Egypte, Austrálii či Libanone.

Aká bola odozva od hráčov v iných krajinách alebo kultúrach? Jesť surové mäso môže byť pre niekoho nezvyčajné…

Vždy som rešpektoval, keď to niekto nechcel. Vždy som im hovoril, že určité riziko tam je, ale ide o to, aby bolo mäso kvalitné. Ja tatarák vždy robím zo sviečkovej.

Svoj prvý tatarák som robil v trinástich, mám s tým obrovské skúsenosti a som stále tu.

Je to otázka ingrediencií. Ide tam olivový olej, ktorý viac-menej paralyzuje určité nástrahy. Nikdy sa nikomu nič nestalo. Proste je z toho rituál, ktorý už k tomu Franzovi patrí.

Vážne ste už v trinástich pripravovali tatarák?

Môj otec bol z hotelierskej brandže, ja sám som študoval hotelovú školu. Maminka bola kuchárka, takže sme to mali v rodine.

Prišli ste do Trenčína po druhom kole nadstavby. Podarilo sa vám spečatiť záchranu už v predstihu, pred posledným kolom ligy. Aká bola táto záchranárska misia?

Prišlo to tak rýchlo, že sme si ani nestihli uvedomiť, do čoho ideme. Výhoda je, že ja som v tomto smere známy, že keď niekde sú nejaké problémy, prichádza Franz a pustí sa do toho. S Róbertom Rybníčkom sme sa dohodli ruckzuck (veľmi rýchlo).

Práca nebola jednoduchá. Je tu kontingent hráčov z iných krajín, je to rozličná mentalita, človek musí k nim pristupovať inak, ako k našim hráčom. Myslím teraz Čechov i Slovákov, my sme bratia. Ale tí chlapci z cudziny sú často iní aj v jednaní. My dokážeme prijať aj tvrdú kritiku a vyvodiť z toho závery, oni sú veľmi tvrdohlaví a neradi prijímajú kritiku.