Jedným z najväčších problémov, aspoň na východnom Slovensku, je nedostatok rozhodcov. Vzhľadom na situáciu na ihriskách a štadiónoch sa mladí do tejto úlohy príliš nehrnú. Byť rozhodcom si vyžaduje veľkú lásku k futbalu – tráviť víkendy na úkor voľného času a rodiny na futbalových trávnikoch, často v nie veľmi priateľskej atmosfére.
Rozhodca sa však musí aj dôsledne pripravovať – absolvovať školenia, úspešne zvládnuť skúšky, písomné aj ústne testy, vrátane kondičných previerok. Cesta k píšťalke či zástavke teda vôbec nie je jednoduchá.
Jedným z mužov, ktorí víkend čo víkend vybiehajú na východoslovenské ligové trávniky, je aj DOMINIK PUŠKÁŠ. Tridsaťštyriročnému arbitrovi s vysokoškolským vzdelaním (Ing., PhD.) sme položili niekoľko otázok.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
Futbal ma bavil od detstva a drží ma to vlastne dodnes. Hrávať som začal v šiestich rokoch – od prípravky cez žiakov, dorast až po mužov. Najčastejšie som hrával v strede zálohy.
Futbal som však vnímal aj z iných uhlov pohľadu – vyskúšal som si trénovanie, bol som vedúcim mužstva, dokonca aj masérom.
V dorasteneckých kategóriách som prežil asi najkrajšie futbalové obdobie. Boli sme skvelá partia – a to nielen na ihrisku. Dokonca sme raz vyhrali aj celú súťaž.
Čo vás priviedlo k rozhodovaniu?
Naštartoval ma jeden z mojich posledných dorasteneckých zápasov, v ktorom som bol vylúčený. V tej chvíli som bol presvedčený, že to bolo nespravodlivé. Nikdy som nepatril k problémovým hráčom, ktorí zbierajú karty ako huby po daždi, takže ma to nahnevalo.
Na túto situáciu som sa neskôr pýtal kamarátov rozhodcov – a keď som pochopil, že vylúčenie bolo oprávnené, ostal som zaskočený.
Uvedomil som si, že pravidlá futbalu neovládam tak, ako som si myslel. A to bol prvý impulz na to, aby som sa stal rozhodcom – začal som v Oblastnom futbalovom zväze v Trebišove.
Ako sa možno stať rozhodcom?
Skôr než rozhodca vybehne na hraciu plochu, musí absolvovať rôzne semináre a uspieť v písomných, ústnych i videotestoch. Samozrejmosťou sú aj fyzické previerky.
Zastávam názor, že rozhodca, ktorý vie vnímať hru aj očami hráča, lepšie pochopí situácie na ihrisku a dokáže ich adekvátne posúdiť. Pravidlá treba poznať, ale ešte dôležitejšie je vedieť ich správne aplikovať v praxi.
Mladý, neskúsený rozhodca to na ihrisku naozaj nemá jednoduché – hráči aj diváci rýchlo vycítia neistotu či nerozhodnosť a neváhajú to dať najavo. Nie je príjemné počúvať rozhorčených divákov s pivom v ruke a pestrým slovníkom. No každý tým musí prejsť – aj to patrí k rozhodcovskej kariére.
Rozhodca si však postupne – nielen správnymi rozhodnutiami, ale aj vystupovaním a prehľadom – vybuduje rešpekt. A potom idú všetky tieto nepríjemnosti bokom.
Aké boli vaše rozhodcovské začiatky?
Prvýkrát som do píšťalky na ihrisku fúkol v roku 2011, takže budúci rok to bude už 15 rokov, čo rozhodujem súťažné zápasy.
Začiatky boli náročné. Priznám sa, o niektorých pravidlách som ani netušil. Pomohlo mi, že som predtým hrával futbal. Odpískal som už viac ako 800 stretnutí – niektoré boli mimoriadne náročné, iné doslova za odmenu.
Zažil som situácie, keď na ihrisko prileteli pivové fľaše, dáždniky či dokonca taniere. Stretol som sa s pohostinnosťou, ale aj s veľmi chladným prijatím. Keď som začínal, jeden skúsený kolega mi povedal: „Dobrým rozhodcom sa staneš až vtedy, keď dostaneš inzultáciu.“
Paradoxne, už nasledujúci týždeň ma po zápase odniesla sanitka. Po odpískaní faulu ma jeden z hosťujúcich hráčov podkopol a pri páde som si udrel hlavu. Mal som otras mozgu.
Ktoré zápasy vám najviac utkveli v pamäti?
Jedným z najpamätnejších zápasov bol okresný duel o postup do krajskej súťaže medzi tímami Čierna nad Tisou a Streda nad Bodrogom.
Už pri delegácii som cítil, že pôjde o výnimočný zápas – a keď som pred výkopom vstúpil na ihrisko a uvidel viac než tisíc divákov, mal som veľký rešpekt. Zápas bol dramatický, vybičovaný, plný emócií. Udialo sa množstvo potýčok, strkaníc, faulov i verbálnych útokov.
Rozdal som viacero žltých kariet, padli aj červené a boli nariadené dva pokutové kopy. Keďže pochádzam z trebišovského okresu, ešte v čase, keď Slavoji Trebišov hrávali druhú ligu, chodili sme s kolegami rozhodovať ich prípravné zápasy.
Mal som tak možnosť zažiť úroveň prvoligových a druholigových tímov zo Slovenska aj Maďarska. Bola to skvelá skúsenosť. O to viac ma mrzí, že Trebišov momentálne nemá mužský tím. Verím, že sa to v najbližších rokoch zmení.
Kto vás najviac podporuje?
Mojou najväčšou oporou je manželka. Niekedy sa naozaj čudujem, že mi tú absenciu víkendov toleruje. Pre mňa je základom domáca pohoda.
Rozhoduje sa veľmi ťažko, ak nie som vyrovnaný a pokojný. Rozhodovanie je mojou neoddeliteľnou súčasťou, a som nesmierne rád, že to moja polovička chápe a rešpektuje.
Dovolenky aj rodinné aktivity plánujeme s ohľadom na zápasy. Je náročné skĺbiť rodinu, prácu a koníček, ale pomáha mi aj to, že často pracujem z domu – to mi veľmi vyhovuje.
Čo robí Dominik Puškáš mimo zeleného trávnika?
Rozhodovanie ma priviedlo k ďalšej záľube – behu. Veľmi rád behávam, alebo trávim čas v posilňovni, aby som sa udržal vo forme.
Momentálne však máme doma trojmesačné dievčatko, takže jej venujeme väčšinu voľného času. Skĺbiť rodinu, prácu, rozhodovanie a ďalšie aktivity je náročné, ale keď človek chce a má podporu rodiny, dá sa to zvládnuť.
Aké sú vaše rozhodcovské ciele?
Mojím cieľom je predovšetkým ostať zdravý a udržiavať sa v dobrej kondícii, aby som mohol rozhodovať ešte minimálne ďalších 15 rokov. Je to pre mňa súčasť života.
Rozhodovanie ma baví, je to moje hobby. Hoci ide o náročnú úlohu, ale odporúčam to každému kto má rád tento najpopulárnejší šport na svete. Ak niekto nechce úplne skončiť s futbalom, rozhodovanie je cesta.
