Kmotrík bol cez polčas v kabíne. Buď dostaneme päť, alebo vyhráme, vraveli hráči

V osemnástich ho chcel kúpiť taliansky klub, ale majiteľ Olomouca ho nepustil. Angažmán v Spartaku Moskva mu nevyšiel podľa predstáv, zahral si však Ligu majstrov v drese pražskej Sparty i Artmedie Bratislava.

Ako chlapec z dediny si váži aj to, že mohol hrať ligu, no uznáva, že pri inej konštelácii hviezd mohol mať ešte väčšiu kariéru. Mal povesť problémového hráča, no futbal mu stále chutí, hoci už len na amatérskej úrovni.

44-ročný ALEŠ URBÁNEK porozprával pre Sportnet v rámci seriálu Spomienky na Ligu majstrov o zážitkoch z vrcholového futbalu aj o zlomových momentoch kariéry.

Čo prežívate, keď počujete slávnu znelku Ligy majstrov?

Aj keď je to už mnoho rokov, čo som to hral, stále mi naskakuje husia koža.

Snívali ste ako malé dieťa o zápasoch s veľkoklubmi?

Tak to vôbec nie. Keď som bol malý, o takýchto veciach som vôbec nepremýšľal. Ja som ani netušil, že sa raz budem živiť futbalom.

Samozrejme, postupom času, ako som sa dostal do veľkého futbalu a začal som to vnímať viac, tak už to bol taký sen zahrať si raz Ligu majstrov. Našťastie sa mi to podarilo.

Dokonca sa vám to podarilo s dvoma rôznymi klubmi, so Spartou Praha a potom s Artmediou Bratislava.

Mal som na to šťastie, že som to zažil v dvoch kluboch. Liga majstrov je niečo krásne, je to najprestížnejšia klubová európska súťaž, zápasy sú perfektné, je to zážitok. Strašne som si to užíval a prial by som to každému zažiť.

Sparta mala v ročníku 2004/2005 za súperov Fenerbahce, Lyon a Manchester United. Za United vtedy hrali hráči ako Wayne Rooney, Ruud van Nistelrooy či Cristiano Ronaldo. Mali ste trému, keď ste proti nim nastupovali?

Ja som tú trému ani nejako nevnímal. Pred zápasom ju musíte mať, to je normálne, ale keď sa postavíte na ihrisko, tak to už z vás spadne a chcete si užiť atmosféru, hráčov, ktorí proti vám stoja. Nikdy som nemal nejaké problémy s trémou, ale samozrejme napätie som cítil.

Ktorý zápas vám z toho ročníka najviac utkvel v pamäti?

Práve ten na štadióne Manchestru United. Aj keď sme tam prehrali 1:4, v kádri súpera bolo množstvo hviezd.

Navyše som mal tú česť, že som hral ľavú zálohu a napravo v tom čase bol práve Cristiano Ronaldo.

Vypredaný štadión, sedemdesiattisíc divákov v Anglicku – boli to krásne zážitky.

Aké boli súboje proti Ronaldovi?

Gól nám nedal, takže svojím spôsobom som úlohu splnil. Ale detaily si už nevybavím. Skôr si pamätám tú atmosféru. Van Nistelrooy nám vtedy dal štyri góly a keď celý štadión začal skandovať jeho meno, tak aj mne začal behať mráz po chrbte.

Máte z týchto zápasov aj nejaký suvenír, menili ste s niekým dres?

Menili sa dresy, ale ja som si skôr nechával svoje, v ktorých som hral. Niektorí hráči súpera ani veľmi nechceli meniť dresy. Nejaké som si vymenil, ale už aj tak som ich porozdával kamarátom. Možno mi už žiadny nezostal. Ja som už raz taký, vždy ma niekto poprosí, ukecá…

Pre Spartu účasť v Lige majstrov už nebola novinkou. Ako hodnotili v klube ten ročník 2004/2005, keď ste získali v skupine iba jeden bod za domácu remízu s Manchestrom United?

Na Spartu sú vysoké nároky, očakáva sa, že každý rok získa titul a s tým je spojená aj Liga majstrov. Myslím si, že hoci sme mali dosť ťažkých súperov v skupine, fanúšikovia od nás očakávali viac.

Verejnosť očakávala, že by sme mohli uhrať viac, ale žiaľ, sme to nesplnili a nepostúpili sme zo skupiny.

Kluby už za samotnú účasť v skupinovej fáze dostávajú od UEFA finančnú odmenu. Riešili ste to vtedy ako hráči, že si zarobíte, alebo ste skôr vnímali tú prestíž súťaže?

V Sparte sú podmienky na takej úrovni, že hráči to až tak neriešia, či sa dostanú do nejakých pohárov. Skôr ako nejaké financie sme riešili to, že sme dostali Manchester United, tešili sme sa na to, že si zahráme v Anglicku proti top klubu.

Zvyknete niekedy ľuďom hovoriť o zážitkoch na Old Trafforde?

Stáva sa, že keď vyrazím niekam na diskotéku a niekto ma tam pozná, spýta sa, kde všade som hral. Vtedy vždy spomeniem práve Manchester United.

Balíte na to baby, že ste hrali proti Cristianovi Ronaldovi?

To zas nie, to by som si moc fandil, ja som skromnejší. Ale na internete sú nejaké fotky, kde som práve s Cristianom v súboji. Ľudia mi to nechcú veriť: Fakt, to si ty? Takže je to také úsmevné. Človeka to poteší, ale je to už história.

Ako ste sa po angažmáne v Sparte ocitli práve v Petržalke?

Bol som hráč Spartaku Moskva a mal som tam podpísanú zmluvu na štyri roky. Lenže som tam veľmi nehrával a tréner Nevio Scala mi na rovinu povedal, že v tom mančafte veľa šance nemám, kým tam bude trénovať on.

Začalo sa riešiť moje hosťovanie a takto som sa dostal do Sparty. Keď sa mi skončilo hosťovanie v Sparte, tak sa upiekla táto Petržalka, čomu som s odstupom času rád.

Vtedy ste neboli až tak rád?

Vedel som, že vracať sa do Ruska by nemalo veľmi zmysel, aj keď peniaze by tam boli iné. Mal som však vtedy 24 rokov a nechcelo sa mi vysedávať na lavičke pre peniaze.

Chcel som hrať, bol som v produktívnom veku a keď prišla ponuka z Artmedie, tak som neváhal ani minútu. Vedel som, že postúpila do Ligy majstrov a chcel som tam ísť.

Prišli ste teda do Bratislavy, keď už bol postup do skupinovej fázy spečatený?

Prišiel som tesne pred zápasom, keď hrali v poslednom predkole kvalifikácie s Partizanom Belehrad. Vtedy som už s chlapcami trénoval. Zmluvu som však podpisoval až keď postúpili cez Belehrad.

Ako sa vám páčilo v Petržalke? Ešte sa hralo na starom štadióne za Starým mostom, trénerom bol Vladimír Weiss…

Na Petržalku spomínam veľmi rád. Ten štadión nebol až taký moderný, ale mali sme tam rodinné zázemie a tréner Weiss nastolili poriadok. Pre Petržalku to bol navyše historický postup do Ligy majstrov.

Ako ste vnímali trénera Weissa? Vtedy často mával s novinármi konflikty, býval prchký… Pôsobil tak aj v kabíne?

Niekedy na ihrisku musí tréner zvýšiť hlas, ale ja na trénera Weissa spomínam veľmi rád, pre mňa to bol jeden z top trénerov v kariére. Áno, bol impulzívny, novinári to s ním nemali ľahké, ale stále hovoril, že radšej si to od nich schytá on, než hráči. Pozornosť odvádzal na seba, aby sme mali v mužstve pokoj.

Viacerí hráči v rozhovoroch spomínali, že vtedy bola v Petržalke dobrá partia. Naozaj bola chémia v kabíne špeciálna?

Dobrá partia je základ úspechu. Boli sme dobrá partia aj mimo ihriska. Aj keď nás tam bolo viac Čechov, miestni chalani nás brali, videli, že máme mužstvu čo dať.

Na Slovensko spomínam strašne rád, slovenskí chalani boli vynikajúci, nemôžem na nich povedať pol krivého slova.

Petržalka vtedy hrala v skupine s Interom Miláno, Portom a Glasgowom Rangers a dosiahla naozaj pozoruhodné výsledky, spomedzi ktorých vyčnieva víťazstvo 3:2 v Porte. Ktorá je vaša najsilnejšia spomienka?

Skupinu Ligy majstrov s Petržalkou by som radil v kariére ešte o trochu vyššie ako so Spartou, pretože sa nám podarilo uhrať šesť bodov a keď sme hrali posledné kolo doma s Portom, v prípade výhry by sme postúpili.

Každý zápas má svoje kúzlo. Samozrejme, pamätné bolo víťazstvo v Porte, čo nikto nečakal.

Trocha ma mrzí, že keď sme hrali v Miláne na Interi, tak mali práve zákaz fanúšikov, takže na San Siru sme hrali pred prázdnymi tribúnami. Ale do posledného kola sme bojovali o postup a nebyť nemeckého rozhodcu Markusa Merka, ktorý nás v doma s Portom dosť zarezal, mohli sme uhrať aj viac.

Ten zápas sa hral asi v polovici decembra. Bola zima, do toho pršalo, na ihrisku bolo strašné blato, bol to skôr boj. Skončilo sa to 0:0. Skrátka ten jeden gól nám chýbal.

Majiteľom Petržalky bol vtedy Ivan Kmotrík. Chodil medzi hráčov?

Pán Kmotrík občas prišiel do kabíny. Práve keď sme hrali v Porte, v polčase sme prehrávali 1:2 a prišiel cez prestávku do šatne.

Niečo nám povedal a keď odišiel, tak sme sa na seba pozreli a neviem už kto, možno Balázs Borbély alebo Jano Kozák sa ozval: „No čo teraz, chlapci? Buď tu dostaneme päť, alebo to otočíme a vyhráme!“ Tak sme sa tomu zasmiali, a povedali sme si: „Tak poďme ich poraziť!“

Vyšli sme na druhý polčas, dali sme dva góly a naozaj sme tam vyhrali. Pre takéto zážitky je futbal krásny.

A čo vám vtedy Ivan Kmotrík povedal, že to malo taký účinok? Sľúbil aj nejaké prémie?

To už si presne nepamätám, ale viem, že po zápase došiel, každého z nás objal, potľapkal po pleci a každého z nás miloval.

Prémie už boli vopred dané za body v zápasoch a nepamätám si, že by nám niečo ešte navyše konkrétne sľúbil.

Boli aj také situácie, keď vás Kmotrík všetkých nemiloval a bol na vás naštvaný? Keď vám trebárs nevyšiel nejaký zápas?

Vážne si na to nespomínam, že by po nejakom zápase prišiel a vyložene by nás spucoval. Petržalka v tej dobe bola na vrchole, vyhrávala, čo sa dalo, neboli nejaké zápasy, kde by sme vyhoreli. Viezli sme sa na víťaznej vlne.

Po Petržalke vaša cesta viedla najprv do Slavie Praha a potom naspäť na Slovensko.

Po ročnom hosťovaní som sa zase nechcel vracať do Spartaku Moskva. Prišla možnosť ísť na rok do Slavie.

Potom mi už ostávalo iba pol roka v Spartaku, tak som zisťoval, aká je situácia, ale oni mi vraveli, že je zbytočné sa tam vracať, že tam nebudem hrať.

Takže som sa vrátil do Petržalky a podpísal som s ňou zmluvu na ďalšie tri roky.

Ako vás prijali v Slavii? Nebrali vás ako Sparťana?

V Sparte som bol iba na rok na hosťovaní, takže ľudia to nebrali tak, že by to bola nejaká zrada. Bolo by iné, ak by som hral v Sparte päť rokov a potom by som prestúpil do Slavie.

Zažil som derby na strane Sparty i Slavie, ale nikdy mi fanúšikovia nenadávali. Brali to v pohode.

Pôsobili ste aj v Senici i v Dunajskej Strede. V DAC ste boli práve v období za iránskeho majiteľa, keď mnoho vecí v klube nefungovalo. Bol to váš najhorší zážitok na Slovensku?

Dalo by sa povedať, že áno. Neviem, ako som sa tam ocitol a čo som tam robil, ale bolo to utrpenie. Fakt nič nefungovalo, peniaze sme nedostávali, pomaly sme sa museli doprosovať… Nerád na to spomínam.

Zažili ste aj slovenskú druhú ligu v drese Ružinej, čo bol svojím spôsobom tiež unikát, ťahal to miestny podnikateľ Líška.

Z nižších súťaží sa dostali až do druhej ligy. Ani neviem, ako na mňa pán Líška prišiel, ale zavolal mi, či to nechcem skúsiť. Dohodli sme sa na podmienkach. Vtedy som ešte nechcel končiť, takže som sa tam na rok objavil. Bol to taký chvíľkový boom.

Nevnímali ste druhú ligu ako krok späť?

Nie, vedel som, že už mám nejaké tie roky a že vrcholový futbal sa raz musí skončiť. Asi som mohol hrať ešte dlhšie, ale takto sa to vyvinulo a vzal som to tak, ako to je. S veľkým futbalom som už ani nepočítal.

Neprišli už ďalšie ponuky?

Vtedy som už nemal žiadneho manažéra. Skúšal som niečo sondovať po známych, nejaké Rakúsko, ale oslovil ma pán zo Zlína, ktorý mal stavebnú firmu a klub v Provodove.

Bol to síce „krajský přebor“, ale ponúkol mi zároveň aj prácu. Keďže som zo Zlína, tak mi to vyhovovalo a dohodli sme sa na nejakých podmienkach.

Také by som nedostal ani keby som hral druhú-tretiu ligu. Bol som spokojný s tým, ako to fungovalo, hral som krajskú súťaž a mal som prácu.

Nebolo ťažké prejsť na dennú robotu po absolútne inom režime futbalistu?

Mne to nerobilo problém. Vedel som, že raz príde koniec. Bral som to tak, že som chlapec z dediny a nejaký čas som si vo futbale užil nejakú slávu, ale kariéra futbalistu nie je nekonečná.

Bral som to ako realitu, že budem pracovať a popritom si zahrám futbal cez víkend.

Takmer v každom staršom článku o vás sa objavuje slovné spojenie „problémový hráč“. V jednom rozhovore ste aj povedali, že sa neviete tej nálepky zbaviť. Ako ste k nej prišli?

Ťahalo sa to so mnou celú kariéru. Nebol som žiadny svätúšik, to musím priznať. Bavil som sa na ihrisku a chcel som sa baviť aj potom. Tak ako som to do toho dal všetko na ihrisku, dokázal som si to užiť i potom.

V Olomouci som bol päť rokov, boli sme tam mladá partička okolo Radka Kováča a Tomáša Ujfalušiho. My sme si tam dokázali vyhodiť z kopýtka.

V istom čase po nás veľmi šli novinári, rozoberalo sa to v novinách a odvtedy som sa tej nálepky nezbavil. Myslím si, že v mojom prípade sa to niekedy riešilo zbytočne.

Môžete už prezradiť, čo všetko ste vyviedli?

Boli sme mladí, takže sme po zápase išli na diskotéku, tanečky a tak ďalej… Nechcem to úplne konkretizovať, nech si to každý domyslí sám.

Stalo sa aj to, že ste išli von pred zápasom?

Po zápase sme deň-dva potiahli s mladými, ale keď sme vedeli, že sa blíži zápas, tak už sme sa naň chystali. Výstrelky pred zápasom sme nemali, vtedy sme nerobili blbosti.

Spomínaný Tomáš Ujfaluši mal potom slušnú kariéru aj v reprezentácii, kým vy ste sa do národného tímu nedostali. Vašu kariéru poznačilo, keď vás z dvadsaťjednotky vyhodil tréner Karel Brückner.

Bol to zlom v mojej kariére. Bolo to pred majstrovstvami Európy 2002, ktoré naša dvadsaťjednotka vyhrala.

Generálku sme hrali proti Slovensku. Priznám sa, že trošku som si pretiahol večierku a žiaľ, tréner sa to dozvedel. Po tom zápase ma z reprezentácie vyhodil a na šampionát vzal Rudu Skácela. Chlapci napokon tie majstrovstvá Európy vyhrali.

Mohol som byť majster Európy, potom by som možno prešiel ako ostatní chlapci do áčka, lebo pán Brückner si ich potom bral so sebou. Ale nebudem plakať nad rozliatym mliekom, už sa to stalo, už to nevrátim späť.

Ale asi ste vtedy neboli sám, čo nedodržal večierku. Prečo ste si to odskákali iba vy?

Sám som nebol, to je pravda. Tréner so mnou vyhodil ešte jedného hráča, ale bolo nás tam viac.

Ale to by som si ani ja, ani žiadny iný hráč nemal dovoliť. Pán Brückner sa rozhodol tak, že ma vyhodil a ja mu to nevytýkam. Bola to moja chyba, moja blbosť.

Možno ak by sa to nestalo, mohol som mať ešte lepšiu kariéru, ale ja sa nesťažujem na nič.

Na čo ste najviac hrdý vo svojej kariére?

Pochádzam z dediny, ktorá má tisíc obyvateľov. Pre mňa už to bol obrovský úspech, že som sa dostal do ligy.

Navyše som mal to šťastie, že som sa dostal do Sparty, kde sa hrala Liga majstrov, dostal som sa do Petržalky, kde sa hrala Liga majstrov…

Možno som mohol z Olomouca prestúpiť do zahraničia skôr. Hrali sme finále Intertoto Cupu s Udine a oni ma po tom dvojzápase chceli kúpiť. Lenže šéf klubu pán Kubíček ma vtedy nepredal, vravel, že budeme hrať predkolo pohára UEFA, ešte sa zviditeľním, moja cena sa ešte navýši.

No bohužiaľ, čo čert nechcel, znovu som tam spravil nejaký průser a z prestupu nebolo nič. Narýchlo sa ma zbavili do Spartaku Moskva.

Čo ste vyviedli?

Opäť ma videli v nočných hodinách… Tam niektorí ľudia dokonca volali na štadión, že ma niekde videli a robilo im to radosť. Bola to tá klasická česká závisť.

Ale ak by ma predali v osemnástich do toho Talianska, bol by som tam sám, možno by sa moja kariéra vyvíjala inak. Možno by som toľko neblbol a mohol som byť inde, mať kariéru ako Tomáš Ujfaluši či Milan Baroš.

Ale diskotéky sú aj v Taliansku…

To áno, ale bol by som tam sám v osemnástich či devätnástich rokoch, nemyslím si, že by to bolo až také hrozné. Síce ja doteraz nemám rozum, no tam by som ho možno získal.

Dnešní futbalisti už žijú iní život. Ako to vidíte?

V dnešnej dobe už aj v mládeži majú hráči možnosť mentálneho koučingu a väčšie mančafty pracujú s psychológmi, aby mladí hráči, ktorí majú pred sebou veľké kariéry, sa z toho nezbláznili. Dnešní mladí hráči sú už rozumnejší.

Myslíte si, že by vám to pomohlo, keby už vtedy bola možnosť zájsť za psychológom či mentálnym koučom?

Možno by to pomohlo. Manažéri a športoví riaditelia sa do mňa snažili hučať, no ja som bol taký, že jedným uchom dnu, druhým von a aj tak som si myslel svoje a robil som, čo som chcel. Možno, že nejaký odborník by sa mi viac dostal do hlavy. Ťažko povedať.

Futbal vás ale stále baví, keďže ho stále hrávate.

Áno, za dedinu, ktorá sa volá Nevšová, je to krajská súťaž. Bývam v Zlíne a to je asi tridsať kilometrov od Zlína.

Už mám 44 rokov, takže už to nie je celkom ono, ale som rád, že sa cez víkend stretnem s chlapcami, zahráme si futbal, dáme si pivko a pokecáme.

Zatiaľ ma to baví, aj keď vek nezastavím, čím ďalej, tým ťažšie je naháňať tých mladých. No tým, že som mal vo futbale nejaké skúsenosti, tak to ešte ako-tak uhrám. Uvidím, ako dlho to ešte vydržím.

Chodíte aj na tréningy alebo iba na zápasy?

Trénujeme dvakrát týždenne, ale neabsolvoval som veľa tréningov. Jednak po zápase ma bolia kolená a po práci sa často človeku ani na tréning nechce.

Stále robím v tej stavebnej firme, hoci majiteľ už zomrel a preto aj futbal v Provodove skončil. Je to sádrokartonárska firma a ja rozvážam materiály na stavby.

Raz za týždeň sa však snažím prísť aj na tréning.

Vedia hráči ostatných mužstiev v súťaži, s kým majú do činenia?

Myslím si, že áno, niekedy až moc. Sú aj negatívne reakcie, niekedy mi to dávajú pekne vyžrať.

Čo vám hovoria?

Tie klasické reči: už choď do dôchodku, bež radšej na diskotéku, bež radšej na pivo. Ja sa tomu iba smejem. Futbal ma baví a kým budem môcť a kým ma v tom klube budú chcieť, tak by som ešte rok-dva chcel hrať.

Hráte za pivo a klobásu, alebo dostanete aj nejakú symbolickú odmenu?

V tomto klube dostávam niečo málo za zápasy, ale samozrejme si dáme aj pivo a klobásu.

A čo po zápase? Diskotéka?

Samozrejme! Ono to k tomu patrí. Ak celý týždeň makáte v práci, tak sa cez víkend chcete trochu uvoľniť. Po futbale je na to ideálna príležitosť.