Od bolesti sa mu chcelo plakať, tak skončil. Dnes je najlepší strelec tímu

MATÚŠA MARCINA poznajú futbaloví fanúšikovia ako oporu Michaloviec. Odchovanec Prešova a ofenzívne eso východniarov však pred piatimi rokmi ukončil futbalovú kariéru pre náročné zranenia.

Čo sa stalo medzi tým a čo ho postavilo na nohy? V otvorenom rozhovore rozpráva o náročných chvíľach, o otcovskej úlohe aj o tom, že bol v minulosti tak trochu horenos.

Nedávno ste na Facebooku zdieľali spomienku – 5 rokov, odkedy ste oznámili koniec profesionálnej kariéry pre zdravotné problémy. Dnes ste najlepší strelec prvoligových Michaloviec. Ako sa na to spätne pozeráte?

Nuž, ako hovoríte, vďaka sociálnym sieťam si človek môže pripomenúť aj takéto momenty. Priznám sa, že ma to príjemne zasiahlo. Vtedy to bolo naozaj veľmi ťažké obdobie. Bolesti členkov boli natoľko vážne, že som už nemal fyzické ani psychické sily pokračovať. Preto som sa vtedy rozhodol práve takto a dnes hodnotím, že to bolo správne rozhodnutie.

Prečo?

Ak by som pokračoval ďalej, zranenie by sa len obnovovalo a napokon by som si aj znechutil futbal. Išiel som to teda skúsiť do nižšej súťaže, v ktorej som si sám korigoval tréningové jednotky. Už po polroku som nepociťoval skoro žiadne bolesti a členky boli v stave, že som si už veril aj na vyššiu súťaž.

Pomohla teda nejaká špeciálna liečba alebo len zníženie záťaže a odchod do futbalových Ľubotíc?

Uvedomil som si, že sa musím upokojiť. Asi najhoršie bolo, že som prepínal z úplne minimálnej do úplne maximálnej záťaže. Po operácii, priamo z gauča, rovno do plných tréningov. Vtedy som nerozumel ľuďom, ktorí mi radili, nech sa neponáhľam. Chcel som sa proste čo najskôr vrátiť.

Veľkou pomocou tiež bolo, že som šiel hrať do klubu v štvrtej lige, v ktorom pôsobil fyzioterapeut Vladimír Papp. Ten mi pomohol s celým procesom rehabilitácie po troch operáciách, celý polrok sa o mňa staral a vždy bol poruke. Skvelé bolo, že som tiež poznal viacero hráčov hrajúcich v Ľuboticiach.

Z rána do večera ste museli dať profesionálnemu futbalu zbohom. Mali ste pre takýto prípad pripravený plán B?

Na rovinu - 90 % mladých športovcov plán B nemá a nemyslí na budúcnosť. Ale keď som už išiel na niekoľkú operáciu, tak som si uvedomil, že nad tým treba premýšľať. Určite som chcel zostať pri športe, takže som si začal robiť trénerskú licenciu a postupne som zisťoval, že ma baví kondičná stránka tréningu. Robil som si aj kurzy pre kondičného trénera, ale pred zdravotnými problémami som to neriešil, lebo som veril, že mám na to, aby som prerazil v profesionálnom futbale.

Chodíte ešte ako divák na zápasy Ľubotíc?

Dnes už tam nemám toľko známych, ale stále tam chodím. Keď som doma v Prešove a oni hrajú domáci zápas, tak sa na nich rád pozriem. Spomienky sú stále živé - na futbal aj na štadión. V tom období som tam totiž pracoval aj ako hospodár - nastúpil som a hneď som k futbalu dostal aj zamestnanie.

Oživíte si na túto prácu niekedy spomienky aj v Michalovciach?

Povedzme si na rovinu, v Michalovciach nie je trávnik vždy kvalitný a spoluhráči mi prácu trávnikára práve preto ponúkajú ako druhý džob (smiech). V Ľuboticiach sme to zvládli s jedným kolegom dať vždy dokopy aj po týždni búrok. Hovorím, že to vyzeralo podobne, ako na Old Trafford. No a spoluhráči vymýšľajú, nech to skúsim aj tu (smiech).

A neskúsili ste to?

Nedali mi tú právomoc, ale trúfol by som si (smiech). Náš hospodár Miško, s ktorým mám výborný vzťah, bol prekvapený, koľko toho o kosačkách viem. Ale robí si svoje remeslo dobre, nebudem mu do toho zasahovať.

Čo vás v období, keď to bolo najťažšie, najviac nakoplo?

Nikto a nič ma nedokáže namotivovať tak, ako ja sám. Aj v tom čase, keď som veľa vecí robiť nemohol, som dennodenne chodil do posilňovne. Pomedzi to som to skúšal aj na ihrisku a keď to na niekoľko dní nešlo, znova som zintenzívnil tréning v posilňovni.

Každý deň som dokázal nájsť motiváciu, aby som nesedel na zadku. Hnalo ma aj to, že som videl iných športovcov a ich progres po podobných výpadkoch. Chcel som sa im podobať. Keď som videl svoje časy na behoch, snažil som sa ich prekonať. No a keď sa mi začalo dariť vo 4. lige, mal som zase chuť hrať o ligu-dve vyššie.

To sa vám aj podarilo.

Naozaj, už nebolo cesty späť. Chcel som si dokázať, že mám na vyššiu ligu, i keď to nebolo nič ľahké. Išiel som vtedy do Podbrezovej, do druhej ligy. V úvodných týždňoch som chodil domov taký zbitý, že som si hovoril, že by som to mal zabaliť. Ale hlava by mi to nedovolila.

Keby vám niekto v čase, keď ste písali status o konci kariéry, povedal, že budete oporou tímu v najvyššej súťaži aj jeho najlepším strelcom, aká by bola vaša reakcia?