Šampión Polášek má tajnú zbraň. Súperi vo finále nemali kam ujsť

V rukách trofej, na rúšku iniciály AO. Čerstvý víťaz štvorhry Australian Open FILIP POLÁŠEK prežíva dvojnásobné šťastie: zatiaľ, čo po boku Ivana Dodiga získal svoj prvý grandslamový titul, priateľka mu porodila druhú dcéru. V nemocnici ich navštíviť nemôže, tak sa bratislavský tenista po návrate na Slovensko zatiaľ stretol s novinármi a trpezlivo odpovedal na všetky otázky.

Ako by ste zhodnotili vaše účinkovanie na Australian Open?

Je to naozaj veľký úspech. Jeden z našich cieľov s Ivanom bolo vyhrať grandslam. Som rád, že sa nám to podarilo v relatívne krátkom čase, keď ešte zoberiem do úvahy aj to, že minulý rok sa toho veľa neodohralo. Naša bilancia na grandslamoch je veľmi potešujúca. Hrali sme ich spolu šesť, trikrát sme sa dostali minimálne do semifinále a máme už aj to víťazstvo. Je to super.

Zažili ste výnimočný týždeň, lebo okrem toho, že ste získali trofej, narodila sa vám druhá dcérka. Aké bolo privítanie doma?

Len som si zložil veci. Nebol nikto doma, väčšia dcéra je u starých rodičov, a priateľka je ešte v nemocnici. Zatiaľ som doma sám, ale určite si to vynahradíme. Boli sme na cestách dovedna 51 dní, už sme sa tešili domov.

Trofej ste mali na palube lietadla pri sebe?

Mal som ju v príručnej batožine. Priznám sa, brali sme ju aj ako menšiu priepustku, lebo sme nevedeli, či náhodou nebudeme mať príliš ťažkú batožinu, mali sme veľa vecí. Pomyslel som si, že keď tam postavíme tú trofej, hádam to ukecáme. Nakoniec všetko bolo v pohode. Trofeje si inak vždy berieme k sebe na palubu, alebo si ich nechávame posielať, keď ideme ešte na ďalšie turnaje.

Čerstvo narodená dcérka sa volá Olívia-Viktória. Viktória preto, lebo v čase, keď sa narodila, ste práve hrali na turnaji v austrálskom štáte Victoria?

To bola skôr náhoda. Rozhodli sme sa dávnejšie. Mali sme nejakú dohodu s priateľkou, zvažovali sme aj možnosť, že by bola len Olívia, ale nakoniec sme zvolili túto verziu. V tom čase, keď sa narodila, tak sa to naozaj hodilo.

Keď posunuli termín Australian Open, tak už sme tušili, že môj návrat už bude do štvorčlennej rodiny. Povedali mi, že môžem ísť, pokiaľ budem hrať finále. Ja som splnil, že som hral finále a priateľka splnila svoju časť dohody, že vydržala až do toho finále. Dopadlo to výborne.

Dostali ste viac gratulácií po narodení dcéry, alebo po finále?

Po finále. Narodenie dcéry bolo oznámené v kruhu rodiny, medzi kamarátmi, kým tie gratulácie po zápase boli z celého sveta, od rôznych ľudí. Bolo ich neúrekom. Prvé dve-tri hodiny v lietadle som stále odpisoval na správy. Ospravedlňujem sa tým, ktorým som ešte neodpísal, ale esemesky mi nefungovali.

Po návrate na Slovensko ste nemuseli ísť do karantény?

Športovci-reprezentanti majú výnimku. Mám certifikát, že som kandidát na olympijské hry a po návrate z turnaja sa mi stačí preukázať PCR testom. My sme pravidelne testovaní na turnajoch a žijeme v bubline.

V úvode sezóny ste hrali finále na turnaji v Antalyi. Kedy ste začali cítiť, že by vám to mohlo vyjsť aj na Australian Open?

Antalyu sme brali skôr ako prípravný turnaj, ale v Melbourne sme sa začali cítiť veľmi dobre už od prvých tréningov. Vyhovovali mi kurty, boli rýchlejšie, buď boli natreté skôr, alebo neboli pretierané a náter bol o niečo starší, ako zvykne byť. Tá rýchlosť nám vyhovuje, na takom povrchu hráme najlepšie.

Bolo to veľmi podobné ako v Cincinatti, kde sme vyhrali. Ukazovalo sa počas celého priebehu turnaja, že naše výkony mali stúpajúcu tendenciu. V tých najdôležitejších zápasoch bola úroveň nášho tenisu na najvyššej úrovni.

S Ivanom Dodigom hráte spolu rok a pol. Ako vám pomáhajú spoločné skúsenosti?

Každá skúsenosť pomáha. Niekedy viac tie negatívne. V tomto nám dosť pomohla minulá sezóna, ten druhý polrok. Možno sa nám niekedy až tak nedarilo, ale zistili sme, čo musíme zmeniť. O to viac sme sa na to teraz zamerali. Ukázalo sa, že musíme mať spoločnú dobrú prípravu, pokiaľ ju máme, výsledky sú naozaj dobré.

Sebavedomie v záverečných zápasoch turnajov nám nechýba, posledné zápasy hráme naozaj dobre. Finálovú bilanciu máme tri-tri, ale tri prehraté finále máme na dvestopäťdesiatkach, ale vyhrali sme päťstovku, Masters a Grand Slam.

Už ste si uvedomovali, že ste grandslamový šampión, že už vám to nikto nevezme?

Pomaly to prichádza, čím viac sa to objavovalo v správach. Počúva sa to dobre… Je to jedna z vecí, ktorú mi už nikto nevezme, bude sa na to dobre spomínať, no stále máme pocit, že toto je len začiatok. Zostávame hladní, chceme viac.

Aké sú vaše najbližšie ciele?

Máme stále rovnaký cieľ: vyhrať každý jeden turnaj na ktorý ideme. To je jednoznačné. Samozrejme nie vždy to vyjde, na turnaj ide veľa tímov, ale verím, že máme tie skúsenosti, momentálne sme obaja zdraví. Môžeme vyhrať ešte nie jeden, ale aj niekoľko Grand Slamov a takisto obidvaja by sme chceli byť svetovými jednotkami. Túto sezónu sme začali dobre, treba v tom pokračovať.

Do turnajového kolotoča ste sa vrátili po viacročnej prestávke. Súperi už vás poznajú?

Keď som prišiel, bolo vidieť, že ma nepoznali, mohol som to veľakrát využiť. Viackrát sme ťažili z toho, že my sme súperov poznali, náš tréner si ich dokázal naštudovať. Ale už minulý rok sa to zmenilo, súperi sa na nás už lepšie pripravovali.

V tenise je to vždy trošku ako hra na mačku a myš, niekto si niečo vymyslí a ja sa tomu musím nejako prispôsobiť. Teraz v Austrálii sme v posledných dvoch zápasoch dokázali zmeniť nejaké taktické veci. Možno na to naši súperi nevedeli zareagovať a aj vďaka tomu sme vyhrali.

Niektorí tenisti sa pred turnajom sťažovali na prísnu karanténu, ktorú ste museli absolvovať. Ako ste vnímali organizáciu v Austrálii?

Celé podujatie by som rozdelil na karanténu a obdobie po karanténe. Samozrejme to obdobie po karanténe bolo výborné, mimo päť dní lockdownu. Turnaj bol zorganizovaný výborne, ako vždy. Nebol tam žiadny problém.

Karanténa bola nepríjemná, niečo, na čo nie sme naučení. S tou karanténou to nie je cesta. Tenis sa hrá desať alebo jedenásť mesiacov v roku, keby každý turnaj mal dvojtýždňovú karanténu, tak by sme chodili len po Grand Slamoch.

My, čo sme na špičke toho ľadovca, by sme to ešte zvládli, ale musíme myslieť aj na tých hráčov, čo sú nižšie v rebríčku. Tí by nemali kde hrať. Skôr si myslím, že je cesta využívať uzavreté bubliny. Keď hráč nepríde do kontaktu s nikým cudzím, tak sa môže turnaj organizovať.

Na turnaji ste stratili len dva sety, vo finále ste zdolali Rajeeva Rama a Joea Salisburyho jednoznačne 6:3, 6:4. Ktorý bol váš najťažší zápas v Melbourne?

Stojím si za tým, že finále je vždy najťažší zápas, lebo vtedy ide o najviac. Výsledkovo sa to možno nezdalo, ale ten psychický tlak, aj to, že sme pred finále mali dva dni voľna to sťažili.

Keď má človek voľno, môže si oddýchnuť, na druhej strane však má viac času na to, aby premýšľal. Chcel som vyhrať grandslamový titul a ešte som ho nemal, takže aj z toho hľadiska to bolo najťažšie. O to viac si cením ten spôsob, akým sme dosiahli to víťazstvo.

V jednom rozhovore ste uviedli, že ste vo finále mali pocit, ako keby ste predvídali, čím prídu súperi pri nasledujúcom servise. Ako sa to dá?

Mám to tak často, že tuším, čo tí hráči budú hrať. Niekedy to vyjde viac, inokedy menej, ale keď na začiatku mi to začne vychádzať, tak oni už nemajú kam ujsť.

Keď dvakrát zahrám bekhendový return do kríža, tak logika velí, že mi nemôžu servovať do bekhendu. Tak asi pôjdu do forhendu, keď zabijem forhend, potom asi dajú pomalší servis. Takto dopredu odhadujem, čo by mohli zmeniť, čo by som ja zmenil, keby sa to stalo mne.

Súperi išli tentoraz dosť podľa toho scenára. Pravda je taká, že ja si ten scenár nakreslím skoro vždy, ale málokedy sa stane, aby som sa cítil tak dobre na returne, ako v tomto prípade. O to lepšie, keď to vyjde v takomto zápase.