Zvládnuť vrcholový šport a byť mamou? „Najťažšia výzva, ktorú som v živote prijala,“ povedala PAULÍNA BÁTOVSKÁ FIALKOVÁ v rozhovore pre Sportnet. 

Elitná biatlonistka a dnes mama malej Romanky otvorene rozpráva o tom, ako sa mení jej život po narodení dieťaťa.

Svoj svet delí medzi šport, materstvo a stavbu domu, pričom priznáva, že niekedy padá od vyčerpania. V rozhovore zároveň ponúka inšpiratívny pohľad na to, čo jej materstvo dalo – najmä schopnosť efektívne narábať s časom a vydržať aj tie najťažšie chvíle.

Úprimne – čo je náročnejšie: posledné kolo štafety alebo nočné uspávanie dcérky?

Ani neviem, či to môžem vysloviť nahlas, aby som to nezariekla (usmiala sa). Mala som šťastie.

Moje dieťa spalo dobre, takže jasné – posledné kolo štafety by bolo ťažšie. Spánok však už nie je to, čo býval pred dcérkou. Je to náročné. Teda oveľa náročnejšie.

Ako sa zmenila vaša športová rutina, odkedy ste mamou? Máte teraz viac sily… alebo len menej spánku?

Možno viac mentálnej sily, ale tá fyzická sa postupne míňa. To si človek, ktorý to nezažije na vlastnej koži, asi ani nevie predstaviť. Každý len povie, že áno, to musí byť náročné. A ja som taká: „Áno, je to náročné,“ ale nejako to zvládam.

Realita však človeka občas dostane do úzkych a na pokraj vyčerpania. Tak mi treba, sama si za to môžem. Ja som sa tak rozhodla dobrovoľne a nikto ma nenútil. Takže teraz si to pekne musím vyžrať. Niekedy padám na posteľ úplne mŕtva.

Skĺbiť vrcholový šport a dieťa je veľmi ťažká záležitosť. Najťažšia výzva, ktorú som v živote prijala.

Detský úsmev vám však musí dodať motiváciu do celého dňa.

Určite áno. Moja dcéra je môj hnací motor. Rozhodla som sa tak a robím to aj pre ňu, aj pre celú rodinu, ktorá sa kvôli mne – a pre to, aby som mohla vrcholovo športovať – obetovala.

Ubrali si do značnej miery zo svojho komfortu, aby mi pomohli, aby som mohla športovať a aby sa o ňu mal kto starať a robiť všetky tie mamičkovské veci, keď ja nie som k dispozícii.

Keď vidím, že je spokojná, že všetci robíme všetko preto, aby jej nič nechýbalo, aby nepostrádala mamu, aby bola šťastná… a vidím, že to tak je – že nemá žiadny problém – tak to je najviac.

Ako veľmi sa zapája sestra Ivona? Má teraz novú rolu – teta na plný úväzok?

Ona je dokonca krstná mama. Takže krstná mama sa zapája. Už ukončila svoju športovú kariéru a má viac času. Vždy, keď ju oslovím a požiadam o pomoc, nikdy neodmietne – a to si veľmi vážim.

Aj ona sama mi povedala, že si to nevie predstaviť. Vie to aj viac precítiť – roky sme boli spolu a vedeli sme, čo všetko dávame športu, aby sme mali čo najlepšie výsledky. A teraz do toho príde dieťa – to si úplne nevie predstaviť.

Ešte ako mama sa na to nevie úplne pozrieť, ale vidí mňa, že som často ako handra splašená. Tak si vie povedať, že to musí byť fakt ťažké.

Pomohlo vám niečo zo športovej prípravy aj v roli matky? Disciplína, mentálny tréning, plánovanie?

Určite áno. Najmä plánovanie. Život s dieťaťom je celkovo o logistike. Musím naplánovať kojenie, prebaľovanie, celý režim, spánky… to je alfa a omega. A keď k tomu pridáš športové tréningy a cestovanie v zahraničí – to je level milión.

Čiže áno – logistika, disciplína, režim. Od začiatku som si stanovila, že Romanka bude mať režim a budem ho dodržiavať. Možno nie každá mama by s tým súhlasila, že dieťa musí mať prísny režim, ale moja Romanka ho mala a stále má. A úplne mi to funguje.

Bez toho, aby mala nejaký svoj režim, na ktorý sa ja ako športovec môžem spoľahnúť, by to nešlo. Keby to bolo v štýle „spi, keď chceš, papaj, keď chceš“, tak by sme sa asi všetci zbláznili. Keď je žena doma a venuje sa iba dieťaťu, tak možno áno. Ale to nebol môj prípad.

Od jej narodenia – už od dvoch týždňov som bola na tréningu – takže ja som potrebovala, aby mala režim. Ale nič som nerobila násilne. Od narodenia bola taká bezproblémová, musím zaklopať.

Keď som niekde povedala, že ona dobre spí, tak reakcia bola: „No veď počkaj, keď budú zuby… počkaj, keď príde toto…“ Ale čakám a čakám – a ona je stále dobrá. Už tieto reči neriešim.

Moje dieťa však bude dobré. Ja som si to takto v hlave nastavila – a takto to bude.

A opačne – čo vás materstvo naučilo, čo využívate v športe?

Efektivita. To je až neuveriteľné, ako si každá mama uvedomí, koľko veľa času predtým premrhala.

A teraz to v športe využívam – za ten istý čas dokážem urobiť omnoho viac vecí. Predtým mi trvalo dlho, kým som sa pripravila na tréning. Motala som sa. Teraz to už tak nemám. Keď mám obmedzený čas a musím stihnúť milión ďalších vecí, som oveľa efektívnejšia aj v športe.

Ako ste zvládali odlúčenia od dcérky?

Emočne to bolo, samozrejme, ťažké. Odlúčenie je najťažšia vec na návrate k športu po materskej. Zhodiť popôrodné kilogramy aj získať formu bolo celkom jednoduché.

S odlúčením však bojujem a je pre mňa najťažšie. Asi by bolo pre každú mamu. Kamarátky mi povedali: „Buď rada, aspoň si oddýchneš,“ ale… chýba mi. Jednoznačne.

Ako zvláda dcéra presuny? Nerozhádže ju zmena prostredia?

Ona je také šťastné dieťa. Nikdy som si na nej nevšimla, že by ju pri presunoch niečo rozhodilo. Nikdy nemala problém, že by sa jej zmenil režim, bola nervózna, nechcela papať… nič také. Myslím si, že to zvláda dobre.

Je to dieťa svojich rodičov – sme kočovníci, športovci. Ona musí byť tiež. Nemá s tým problém.

Stalo sa vám počas pretekov, že ste na ňu mysleli, alebo sa stopercentne sústredíte na výkon?

V každých pretekoch to nie je, ale stalo sa mi to. Nie v zmysle, že by jej niečo bolo, ale zjavil sa mi jej úsmev pred očami a vedela som, že sa teším domov. Musím rýchlo odbehnúť a ísť domov.

Mysleli ste na ňu aj v pretekoch, v ktorých ste skončili na pódiu?

Presne v tých konkrétnych pretekoch som na ňu myslela. Boli vtedy zlé podmienky – snežilo, pršalo, bola som mokrá. Boli tri dni pred Vianocami a všetci už chceli ísť domov.

Počas pretekov sa zmenili podmienky. Začalo snežiť a nešli mi lyže. Bolo to náročné na morálku aj fyzičku. Myslela som na ňu asi každé kolo. Hovorila som si: „Ešte dve kolá, a idem domov za Romankou… ešte jedno kolo…“

Ako to je u vás s večerným uspávaním? Mali ste nejaké ťažšie obdobia, spánkovú regresiu?

Nebolo nič zásadné, čo by som si pamätala ako hrozné. Zaspávala v postieľke, ale teraz ju tam už neviem uspať – na prekladanie je ťažká. Takže spávame spolu v posteli.

Spánok nie je ideálny. Deliť sa o posteľ s niekým, kto putuje po posteli, je náročné. Tatka sme vykopali z postele a my si to tam užívame.

Najlepšie by bolo, ak by spala v postieľke – to je najväčší komfort. Stalo sa mi, že som ju uspala v postieľke, ale po dvoch hodinách sa zobudila a chcela ísť spať so mnou do postele. Vtedy zaspím s ňou a už sa nedá preložiť naspäť.

Teraz však od nej odchádzam na sústredenia a nechávam ju doma rodičom. Romanka však už chodí do jasličiek, čo je veľká pomoc pre mňa aj rodičov. 

Ako vám pomáha partner? Máte nejako rozdelené rodičovské povinnosti?

Máme ich rozdelené, ale aktuálne sú viac-menej na mne a mojich rodičoch. Popri tom všetkom ešte aj staviame dom. Manžel na stavbe trávi všetok voľný čas.

Takže je ťažké deliť si s ním rodičovské povinnosti. Keď sme spolu a máme viac času, rád sa s malou pohrá. Takže sme si to rozdelili – on rieši stavbu, ja malú a šport, a rodičia nám pomáhajú.

Nebude to tak navždy. Máme vidinu, že každý cirkus raz skončí a budeme konečne spolu ako normálna rodina.

Plánujete sa sťahovať ešte tento rok?

Tento rok nie. Je to moja olympijská sezóna a nie je na to priestor. Keby bol dom už hotový a dokončený, možno by sme sa sťahovali, ale aktuálne to netlačíme. Vyzerá to skôr na budúci rok.

Máte za sebou prvú sezónu s dcérkou. Chcete niečo do budúceho ročníka zmeniť alebo vylepšiť?

Ani neviem, čo som vyslovene urobila zle. Vždy som sa snažila rozhodnúť s ohľadom na Romanku. Podarilo sa mi to skĺbiť s rolou profesionálnej športovkyne. Možno je to tým, že bola ešte úplne maličká a mala len základné potreby. Aj moji rodičia to s prehľadom zvládli.

Takže neviem povedať, že som urobila nejaké zlé rozhodnutie. Možno to, že som ju chcela mať stále pri sebe a ťahala som ju po niektorých podujatiach zbytočne. Teraz by som zvládla pár dní aj bez nej.

Túto sezónu to bude iné. V príprave aj počas zimy budem mať obdobia, keď budem bez nej. Bude to pre mňa náročné, ale pre ňu pohodlnejšie.

Pôjde s vami na olympiádu do Talianska?

Rada by som ju tam mala, ale prakticky sa to nedá zorganizovať. V olympijskej dedine môžu bývať len športovci a členovia realizačných tímov a tie miesta sú obmedzené. Pre moju rodinu priestor nie je.

Bývať niekde päťdesiat alebo sto kilometrov od dediny by nedávalo zmysel. Museli by sme za sebou dochádzať a bolo by to celé náročné.

Myslím si, že viacej z olympiády budú mať, keď si ju pozrú v televízii, ako keby mali byť na mieste činu.

Olympiáda v Miláne je cieľ, sen, výzva – alebo mix všetkého?

Je to výzva, pretože som už mama. Je to cieľ mojej športovej kariéry. Chcem sa pokúsiť urobiť maximum pre medailový výsledok. Je to moja štvrtá olympiáda a zatiaľ sa mi to nepodarilo, takže je to ťažké. A nemusí sa mi to podariť ani teraz.

Zo športového pohľadu je to pre mňa cieľ a motivácia na olympiáde uspieť.

V biatlone je teraz niekoľko mamičiek. Vymieňate si rady a skúsenosti?

Teraz sa nás zopár stretlo na štarte. Občas prehodíme pár slov, ale v profesionálnom športe nie je veľa priestoru na nejaké debaty a vymieňanie si mamičkovských skúseností.

Cítite obdiv medzi športovcami? Pochopia vás viac ženy ako muži?

Myslím si, že my – ženy-mamy – sa navzájom chápeme. Tie, ktoré ešte nie sú matky, si to podľa mňa ani nevedia predstaviť, čo to vlastne je za cirkus, obetu, a aké je to náročné.

My robíme individuálny šport a tam je každý zahľadený do seba. Nikto nereší druhých. Áno, povedia si: „Má to ťažké.“

Ale reálne si to nevedia predstaviť – a ani si to nechcú predstaviť. Majú svoju kariéru, svoj život, sústredia sa na seba. Nemám pocit nejakého obdivu.

Keby ste mohli ostatným mamám odkázať jednu vec zo svojej športovej skúsenosti, čo by to bolo?

Výdrž. Zaťať sa v kritickej chvíli, keď mám dosť, som unavená a mám chuť od všetkého ujsť – tak vo mne je nejaká zodpovednosť. Vydržať aj cez bolesť a potom príde zase dobrá chvíľa.

Toto som sa naučila v športe a aplikovala ako mama – hlavne v začiatkoch, keď to bolo divoké a vyčerpávajúce. A pokračujem v tom dodnes. Častokrát idem za hranicu svojich síl. To poznám zo športu a to využívam ako mama.