Naglič: Európske súťaže dvíhajú lige meno. Agenti sa pozerajú na Slovensko s väčším rešpektom

BRATISLAVA. Keď prišiel do hlavného mesta po prvýkrát v úlohe trénera, s Interom Bratislava sa stal majstrom Slovenska (2013). V roku 2019 ho prevzal opäť, ako sa to skončilo? Ďalším titulom.

Najnovšie sa ARAMIS NAGLIČ vracia po tretíkrát na lavičku jedného z najúspešnejších slovenských basketbalových klubov. Pridá do svojej zbierky ďalší cenný úspech?

„Európske súťaže dvíhajú dôležitosť a meno domácej lige. Aj agenti sa pozerajú na slovenskú ligu s väčším rešpektom než pred piatimi rokmi,” vraví v rozhovore rodák z Rijeky a člen strieborného chorvátskeho tímu z Olympijských hier 1992 v Barcelone. 

Od tohto ročníka ste okrem slovenskej reprezentácie aj trénerom Interu. Ako sa cítite pred blížiacou sa vyčerpávajúcou sezónou? Ste na ňu pripravení?

Áno, bude to ťažký ročník. V klube máme nabitý program. Minulú sezónu som si oddýchol od klubového basketbalu. Mám tak dostatok energie, aby som odviedol svoju prácu na maximum.

Čím to je, že sa na Slovensku cítite ako doma?

Ak by som mal na výber z viacerých krajín, vždy si vyberiem Slovensko. Ako ste povedali, cítim sa tu ako doma. Ľudí tu poznám veľmi dobre, vďaka čomu mi ubúda zo stresu. Zostáva mi tak už len stres z basketbalu (smiech).

Po poslednom odchode z Interu ste viedli Viedeň, ktorú ste v roku 2022 doviedli k titulu a ligovému poháru. Cítite sa ako tréner vyzretejší od posledného návratu do Interu?

Každý rok je nová skúsenosť. Každá situácia vás robí múdrejším. Taká je práca basketbalového trénera. Človek musí byť pripravený nechať všetko na palubovke. Ako som ale povedal, cítim sa dobre a dúfam, že odrobíme kus dobrej práce.

Ako hráč ste obliekali dres Pezinka, v jednom rozhovore ste to nazvali “zlatými časmi”. Ak by ste mali porovnať ligu spred dvadsiatich rokov, v čom sa najviac zmenila?

Ťažko povedať. V Pezinku sme mali nesmierne dominantný tím, ktorý hrával v Európe. Na domácej scéne sme nemali konkurenciu. Dnes je liga iná. Možno v nej nenájdeme ani jeden tím, ktorý by mal takú úroveň, ako mal Pezinok.  

Je ale viac vyrovnaná. Myslím si, že oproti posledným rokom je kvalitnejšia. Nájdeme v nej štyri či päť klubov, ktoré majú ambíciu získať titul. Bude to pre nás náročné, ale o to zaujímavejšie. 

Vynovenú Gopass Arénu ste si vyskúšali už s reprezentáciou. Ako sa vám páči? Je to konečne hodnotný stánok pre slovenský basketbal?

Určite. Hala je nádherná. Zatiaľ si tu užívame tréningy, ale budeme si užívať aj zápasy. Slovenský basketbal, ale aj Bratislava, si takúto halu zaslúžia. Už len dúfam, že bude čo najčastejšie plná.

Keď ste prvýkrát prišli do Interu v 2013, bol z toho titul. Keď ste sa vrátili v roku 2019, opäť ste získali titul. Môžeme očakávať aj tento rok rovnaký úspech?

Teraz by som bol opatrnejší. Máme tu okrem nás minimálne dva či tri kluby, ktoré sa Interu rovnajú rozpočtom a kvalitou kádra. Nemôžem tak povedať, že by sme boli jasnými favoritmi. Musíme byť opatrní, zostať nohami na zemi a ísť od zápasu k zápasu.

Ako ste spokojný s tímom, ktorý sa podaril postaviť pre sezónu 2024/2025?

Viete čo, teraz sme spokojní. Je náročné poskladať a zohrať tím. Až časom zistíme, či sme spravili správne rozhodnutia. Či sme si vybrali správne osobnosti, profily hráčov. To ukáže čas. Musíme byť trpezliví.

Tím je veľmi mladý. O to viac práce máme pred sebou. Mladých hráčov musíme naučiť, čo sa od nich vyžaduje. Môj asistent, Danilo Rakočevič, mi so svojimi skúsenosťami pomôže.

Všetci Američania, ktorých ste priviedli, majú skúsenosti s európskym basketbalom. Všimol som si to na Leviciach, tie sa vybrali čisto týmto smerom. Je náročnejšie priviesť Američana z Európy alebo z univerzity a čo je pre vás lepšie?

Hráč z univerzity, ktorý má povedzme špičkovú kvalitu, nepríde len tak na Slovensko. Stál by veľa peňazí. Menšie riziko je vziať hráča, ktorý hrá minimálne rok v Európe.

Už sa aspoň prispôsobil európskej kultúre a naučil sa, aký basketbal tu hráme. Hráči z univerzity potrebujú nejaký čas na adaptáciu.

Je jednou z výhod hráčov, ktorí už majú európske skúsenosti to, že sú naučení hrať pre tím a nie pre individuálne štatistiky?

To je asi najťažšie s americkým hráčom. Samozrejme, hrajú pre seba, pre svoje kariéry. My sa z nich snažíme dostať to, čo chceme, a to je byť tímovým hráčom. To by mala byť ich hlavná ambícia. Výsledok celého tímu. Až potom štatistiky. Niekedy to nie je jednoduché.

Ak som správne počítal, na súpiske máte dohromady sedem slovenských reprezentantov z rôznych vekových kategórii. Takýmto niečím sa asi nemôže pochváliť žiadny extraligista. Môžeme aj v tejto sezóne očakávať, že sa pod vami budú rozvíjať hráči, ktorí sú možno budúcnosťou reprezentácie, ako napríklad Szabó, Volárik, Hudec, Minarovjech…?

V seniorskom basketbale rozmýšľate, komu z nich dať šancu. Dáte ju samozrejme každému, kto môže odrobiť svoju prácu tak, ako sa od neho očakáva. Rozdiel je ale v očakávaniach. Mladší hráči samozrejme nemajú veľké skúsenosti, ide ale aj o ich ambíciu. Ked vidím, že sa chcú posunúť ďalej vo svojej kariére, tak tú šancu dostanú.

Čaká nás náročná sezóna, v ktorej musíme odohrať zhruba šesťdesiat zápasov, čo je veľmi veľa. Súpiska musí byť širšia. Mladší hráči tak určite dostanú šancu ukázať, čo v nich je. Ja už len dúfam, že každý z nich spraví krok vpred.

Aké ciele si dávate pred sezónou?

O tom nerozmýšľam. Ideme od zápasu k zápasu. Čaká nás dlhá cesta. Nerád prehrávam. Prehry sú stresujúce. To pre mňa nie je príjemné. Cieľom je spraviť v každom zápase maximum. Moje osobné ciele sú vždy len tie najvyššie.

Okrem ligy vás čaká aj European North Basketball League (ENBL). Čo si od tejto medzinárodnej konfrontácie sľubujete?

Je to veľmi kvalitná liga s kvalitnými tímami. Pré hráčov, ale aj pre publikum je radosť byť súčasťou takýchto zápasov. Nebude ľahké hrať dve súťaže. Musíme to ustáť a zostať zdraví, čo je najdôležitejšie. Výsledok v ENBL nie je priorita, ale dostať sa v skupine do najlepšej štvorky by bol pekný úspech.

Mali by sa podľa vás slovenské tímy sústrediť na vyhľadávanie európskych konfrontácii?

Európske súťaže dvíhajú dôležitosť a meno domácej lige. Aj agenti sa pozerajú na slovenskú ligu s väčším rešpektom než pred piatimi rokmi. Máme asi štyri kluby, ktoré hrajú európske súťaže. To už niečo znamená. Kluby musia byť ambiciózne, nebáť sa a hľadať európske konfrontácie. 

Predpokladám, že ste zachytili obrovský úspech futbalového Slovana, ktorý postúpil do Ligy majstrov. Je isté, že zápasy v prestížnej európskej súťaži budú vypredané, no na ligu chodí zatiaľ v priemere 6-tisíc ľudí. Je aj vo vašom prípade práve tá európska konfrontácia niečím, čo môže dostať ľudí na tribúny Gopass Arény?

Domáca liga je vždy zaujímavá. Kluby sa dlho poznajú, sú tu vytvorené rivality. Je ale pravda, že publikum sa naučilo pozerať basketbal aj iným spôsobom. Ľudia hľadajú kvalitu. U nás budú mať možnosť pozrieť si napríklad Bamberg, čo je tím na inej úrovni (tím z najvyššej nemeckej súťaže).

Náš basketbal sa musí uberať týmto smerom. Je to dôležité aj pre mladých hráčov, ktorí si vyskúšajú cestu, akou musia ísť, ak sa chcú stať jedného dňa skvelými hráčmi.