Ako živé jastrabie oko. Nerobí chyby, preto v tenise rozhoduje hviezdam

Keď vo finále tohtoročného Wimbledonu pri Murayho podaní opravil hlavný rozhodca čiarového, Martin Babík pocítil nepríjemný tlak a túžil mať túto nepríjemnosť za sebou. Po zápase sa ukázalo, že Babík mal pravdu, pomýlil sa hlavný rozhodca. Košičan nerobí veľa chýb a vďaka tomu môže sledovať najväčší svetový tenis z tesnej blízkosti už dlhé roky. Ako čiarový rozhodca.

Ako nedávne finále Wimledonu vyzeralo z pohľadu čiarového rozhodcu?

„Bol to môj trinásty Wimbledon, ôsme finále. Napriek tomu som cítil tlak divákov, prostredia. Pochopiteľne, že každý čiarový sa snaží od začiatku neurobiť žiadnu chybu. Najťažšie je to na základnej čiare, kam smeruje najviac loptičiek. Po prvom sete ju už poriadne nevidíte. Obaja tenisti výborne podávali, striedali sa v brejkoch, na kurte sa odohrávali neskutočné výmeny, v druhom sete Djokovič viedol 4:1, nakoniec ho prehral 7:5, v poslednom sa mohol výsledok otočiť na jednom fiftíne a z troch setov mohlo byť aj päť. Sám Andy Murray v interview tesne po stretnutí hovoril, že si nepamätá na posledné loptičky.“

Hoci malo finále len tri sety, obaja súperi pôsobili na konci veľmi vyčerpane. Čo urobí takýto zápas s vami?

„Záleží na tom, ako sa vám darí. Napríklad v roku 2009 som rozhodoval finále Federer – Rodick, v ktorom odohrali v piatich setoch rekordných 77 hier. Dostal som relatívne príjemnú centrálnu servisnú čiaru, neurobil som žiadnu chybu. Vo Wimbledone som 'pískal' aj finále Nadal – Djokovič a Federer – Murray. Aj v týchto zápasoch som správne posúdil všetky sporné loptičky, vyhral som všetky jastrabie oká, mal som pozitívne odozvy od kolegov. Po takých súbojoch prežívate eufóriu ako víťaz. Teraz sa mi stalo, že ma opravil hlavný rozhodca. V prvom sete Murray servoval, ja som videl tesný aut. Čiarový vtedy zneistie, cíti tlak, je rád, keď to má za sebou a ďalšej chyby sa už nedopustil. Po tomto finále som sa cítil evidentne unavený. Pomohlo mi, keď som sa po zápase dozvedel, že jastrabie oko potvrdilo môj verdikt.“

Na centrálnom dvorci pätnásťtisíc rozohnených fanúšikov vášnivo tlačilo každú loptičku Andyho Murrayho do kurtu, každý jeho fiftín búrlivo oslavovalo. Ako rozhodca odoláva takémuto tlaku?

„Britský tenisový fanúšik je dosť zdržanlivý. Pre centrálny dvorec nie je takáto atmosféra typická. Ale keď ide o zisk titulu pre domáceho tenistu po sedemdesiatich siedmich rokoch... Pravdupovediac, najväčší tlak prostredia som zažil počas nesmierne dramatických domácich zápasov našich tenistov s Chorvátmi v Davis Cupe v roku 2005. Ako čiarovému mi doslova hučalo v hlave! Nikdy nezabudnem na súboj El Aynaouiho s Rodickom na Australian Open v roku 2003. Američan vyhral v piatom sete 21:19! Posledný set trval približne rovnako ako všetky štyri predchádzajúce dokopy. Ľudia šaleli. Takých bitiek, pri ktorých sú diváci v extáze, som zažil niekoľko. Sú jednoducho veľmi dôležité zápasy, pri ktorých už keď idete ako rozhodca na kurt, máte pulz okolo stodvadsať. Pamätám si na svoj vôbec prvý zápas na Australian Open v roku 1997 medzi Timom Henmanom a Michaelom Changom. Keď som sa prvýkrát ocitol v osemtisícovom vrieskajúcom kotle, mal som čo robiť sám so sebou. S pribúdajúcimi skúsenosťami z veľkých zápasov sa však človek dokáže voči prostrediu ako-tak obrniť. Aj keď si rozhodca dianie okolo seba nemôže nevšímať, už ho tak nepohltí.“

Máte vôbec čas vychutnať si zápas, keď ste na čiare?

„Keď je arbiter napríklad na základnej čiare, nevidí z tenisu nič. Mám rád centrálnu servisovú čiaru. Pri nej máte dva gamy voľno, ste vyslovene divák v najlepšej pozícii, ktorý má za to aj honorár.“

Dá sa z rozhodovania v tenise vyžiť?

„Ako amatér nie, ako profesionál, ktorý sa tomu venuje na plný úväzok áno. Myslím tým predovšetkým hlavných rozhodcov, ktorí majú kontrakty s ATP či WTA.

Pre človeka, ktorý sa rozhodovaniu venuje ako koníčku, je odmenou samotná účasť na prestížnom podujatí, možnosť spoznávať skvelých športovcov i obyčajných ľudí, nasávať atmosféru krajiny a turnaja. Keď si na to zvyknete, je to ako droga.““

Ako vnímate jastrabie oko? Je pre čiarových rozhodcov bičom či pomôckou?

„Skôr pomôckou. Je rozdiel, či sme na čiare hlavného dvorca s jastrabím okom, alebo na jednom zo zvyšných šestnástich kurtov bez hawk-eye. Náš výkon hodnotia hlavní rozhodcovia, ktorí na bežnom dvorci môžu subjektívne vidieť loptičku ináč ako my a naše rozhodnutie opraviť. Na dvorci s jastrabím okom si to až tak často nedovolia. Radšej pískam pod dohľadom tohto systému.“

Prečo?

„Lebo je skúškou správnosti môjho rozhodovania.“

Jediným grandslamovým turnajom, na ktorom doteraz jastrabie oko nezaviedli, je French Open. Prečo?

„Jedine v Paríži, na rozdiel od Londýna, Melbourne či New Yorku, sa hrá na antuke, na ktorej loptička zanecháva zreteľnú, čitateľnú stopu. Práve tento rok som však vo Wimbledone počul, že aj tam chcú pokusne zaviesť hawk-eye.“

Diskutuje sa, či by jastrabie oko pomohlo futbalu. Je prínosom pre tenis?

„Systém je taký drahý, že si ho dovolia len na veľkých turnajoch, aj to len na centrálnych dvorcoch a show-courtoch. Keď hráte na tom istom turnaji, ale na inom dvorci, máte iné podmienky ako hráč i ako rozhodca. Keby bolo zariadenie na všetkých kurtoch, bolo by to fér. Treba však uznať, že v ťažkých, mimoriadne náročných zápasoch, kde sú pod veľkým tlakom hráči i rozhodcovia, dokáže jastrabie oko eliminovať nespravodlivosť a z nej prameniacu agresivitu.“

Určite si pamätáte na Johna McEnroea či Jimmyho Connorsa, na ich emocionálne výbuchy a nekonečné hádky s rozhodcami pri sporných loptičkách. Poznáte medzi súčasnými špičkovými hráčmi podobných búrlivákov?

„Každému hráčovi môžu prasknúť nervy. Pamätám si napríklad aj na Jeffa Taranga či Marata Safina, ktorí sa vedeli hádať do krvi, hádzať raketou o zem, nadávať. Momentálne neviem o takom tenistovi. Krotia sa aj vďaka jastrabiemu oku, navyše za priestupky sú veľké pokuty. Práve McEnroe a Connors svojím spôsobom donútili vytvoriť systém trestov za neprimerané reakcie. Myslím si, že súčasní hráči sú aj lepšie psychicky pripravení.“

Okrem Wimbledonu ste rozhodovali aj na Australian Open a US Open, do grandslamovej zbierky vám chýba už len Roland Garros v Paríži. Prečo?

„Francúzi angažovali istého času rozhodcov výlučne z krajín, kde sa grandslamy odohrávajú, za odmenu dávali priestor vlastným rozhodcom, ktorí sa celoročne venujú tejto činnosti. Viackrát som sa na tento turnaj hlásil, myslím si, že teraz by som sa už vedel na Roland Garros aj dostať. Mojou srdcovkou je však Wimbledon. Do Paríža sa chcem ísť aspoň pozrieť na budúci rok s rodinou.“

Čím je Wimbledon pre vás taký jedinečný?

„Každý rozhodca, rovnako ako každý hráč, sa túži dostať na ktorýkoľvek grandslam, je to pre každého vrchol. Všetky turnaje majú svoje čaro. Napríklad Australian Open je veľmi príjemný turnaj, v porovnaní s Wimbledonom má oveľa uvoľnenejšiu atmosféru, Austrália je však strašne ďaleko. Wimbledon je konzervatívnejší, nie je taký skomercionalizovaný, platia v ňom absolútne striktné pravidlá oblečením počnúc cez správanie, dodržiavanie etikety až po zákaz reklamy. Hráči môžu byť na kurte výlučne v bielom oblečení. Napríklad Federerovi tohto roku nepomohlo ani sedem víťazstiev na tomto turnaji, direktoriát mu zakázal nastúpiť do druhého kola v teniskách s oranžovou podrážkou, v ktorých hladko prešiel cez prvé kolo. Wimbledon je jedinečný svojskou atmosférou, ktorá pramení z úžasných tradícií, je to najstarší turnaj na svete. V Londýne sa hrá na tráve a mne sa na tomto povrchu veľmi dobre rozhoduje, darí sa mi, robím najmenej chýb. A navyše v porovnaní s Austráliou či USA je takpovediac za rohom.“

Aké podmienky musí tenisový rozhodca spĺňať, aby ho vybrali na takýto prestížny turnaj?

„Každý tenisový zväz má svojich rozhodcov, ktorých vychováva, najlepších pripravuje na medzinárodnú úroveň. Platí to najmä o grandslamových krajinách. Na každom turnaji funguje rozhodcovská komisia, ktorá si z uchádzačov vyberá. Dôležité sú najmä referencie. U nás sa väčšinou musíte sami prepracovať na turnaje, budovať si renomé, ktoré vám postupne umožní účasť aj na špičkových svetových podujatiach.“

Vráťme sa ešte k poslednému finále vo Wimbledone. Trofej víťazovi podľa tradície odovzdával prezident All England Clubu, vojvoda z Kentu. Boli ste na záverečnom ceremoniáli?

„Počas finále sa striedajú na kurte po hodine dva deväťčlenné tímy čiarových rozhodcov. Tí, ktorí rozhodujú posledný set, ostávajú na dvorci aj počas záverečného ceremoniálu. Tohto roku som mal to šťastie. Je to pre každého účastníka veľká udalosť. Zrejme to však nedokážem vnútorne tak precítiť ako britskí kolegovia. Tí sú zo stretnutia s členmi kráľovskej rodiny unesení, na ceremoniál sa vyslovene tlačia. Členov rozhodcovského tímu, ktorí ostali mimo kurtu, musia doslova strážiť, aby sa nevymenili. Podať ruku členovi vladárskej rodiny je pre nich tá najväčšia pocta.“

Každý človek je omylný. Stalo sa vám, že vás po zle zahlásenom či nezahlásenom aute diváci vypískali?

„Myslím si, že Slováci nemajú úctu k autoritám, a teda ani k rozhodcom. U nás sa vinník za zlý výsledok hľadá v rozhodcovi. Možno Latinská Amerika sa nám v tom podobá, ale v Anglicku, Austrálii, vo Francúzsku či v USA som sa s tým nestretol. Rešpekt voči rozhodcom je neporovnateľne väčší.“

Tento ročník Wimbledonu bol výnimočný aj tým, že rovnako v kategórii mužov i žien predčasne vypadli okrem Murrayho a Djokoviča všetci veľkí favoriti väčšinou s outsidermi. Možno preto sa objavili podozrenia, že išlo o stávkový megapodvod. Sú tenisoví rozhodcovia či samotní hráči podplatiteľní?

„Tenisový rozhodca určite nedokáže ovplyvniť zápas tak ako futbalový. Vo futbale môže rozhodnúť o výsledku jeden uznaný či neuznaný gól. Tenisový rozhodca urobí len v jednej výmene priemerne tri až štyri rozhodnutia, navyše nie je sám. Samozrejme, aj tenis je pod tlakom stávkových kancelárií, pretože ide o veľký biznis. Tenisové asociácie majú vypracované striktné antistávkarské systémy, ktoré, mám pocit, fungujú. Viem, že najmä v súvislosti s niektorými ruskými hráčmi vznikli takéto podozrenia. Ale vylučujem, že by svetoví tenisti ako Rafael Nadal či Serena Williamsová podľahli takýmto tlakom.“

Tenis nie je len o búchaní do loptičky, ale aj o psychickej odolnosti. Ste vyštudovaný psychológ, máte súkromnú psychoterapeutickú ambulanciu, venovali ste sa strelcovi a nositeľovi viacerých olympijských medailí Jozefovi Göncimu, spolupracuje s vami tenista Martin Kližan. Ako vyzerá psychická príprava tenistu, ktorý je momentálne na 38. mieste v rebríčku ATP?

„Každý veľký hráč je pod nesmiernym tlakom verejnosti, médií, financií. Čím je bližšie k absolútnej špičke, tým je ten tlak väčší. Na každom turnaji sa od neho očakáva čo najlepší výkon a výsledok. Našou snahou je, aby to zvládol. V rámci psychoterapie nejestvujú všeobecne platné pravidlá či recepty. Teším sa, keď získa niečo z tejto spolupráce. U vrcholových športovcov je to, ako keď brúsite diamant. Hľadáte spôsob, ako ho zabrúsiť, aby sa zaskvel v najväčšej kráse, aby to malo čo najlepší efekt.“

Ako sa tenisový rozhodca pripravuje na zápasy? Potrebujete aj vy psychoterapeuta?

„Myslím si, že nie. Nemám žiadnu špeciálnu prípravu. Pred Wimbledonom si rád odrozhodujem turnaj na tráve, väčšinou kvalifikáciu. To je pre mňa akýsi tréning. Pred samotným zápasom nemám žiaden rituál, snažím sa akurát dodržiavať životosprávu, aby som bol v pohode. Pri rozhodovaní musí byť človek zrelaxovaný a zároveň koncentrovaný. Pretože keď je premotivovaný, je v kŕči, robí chyby. Medzi kvalifikáciou a hlavným turnajom som si tohto roku požičal bicykel, prebrázdil som na ňom Londýn. Bol to skvelý relax.“

Absolvovali ste už takmer všetko, čo si tenisový rozhodca môže želať. Máte ešte nejaký nesplnený sen?

„Nechcem, aby to znelo neskromne, ale, pravdupovediac, nemám. Mal som obrovskú túžbu dostať sa na Wimbledon, rozhodovať turnaj Masters, byť na olympiáde. Všetko som už dosiahol. Rozhodoval som osemkrát finále Wimbledonu, dvakrát finále Masters, dvakrát finále olympiády, všade hrali tí najlepší z najlepších. Vďaka svojmu koníčku som videl svet, nazbieral krásne spomienky. Mám strašne ťažkú vnútornú dilemu. Dva roky uvažujem o skončení kariéry. Chcel by som sa venovať už len svojej praxi a rodine. Ale keď príde na lámanie chleba, neviem odolať, nedokážem nájsť dosť vnútornej sily, aby som povedal Wimbledonu – už dosť! Je to moja srdcovka.“