Potulovala sa nočnou Prahou, kopali do nej policajti. Nový život si našla v Austrálii

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život. Slovenská zjazdárka LUCIA MEDZIHRADSKÁ lyžovala na troch zimných olympiádach, reprezentovala dve krajiny.

Zažila starostlivosť o špičkových športovcov v socialistickom Československu, aj po zmene režimu a rozpade federácie.

Kariéru ukončila skoro. Po nej sa rozhodla pre dobrodružstvo na druhom konci sveta. Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

Keď rozmýšľala, čo bude robiť po konci športovej kariéry, predstava sedieť v kancelárii od deviatej do piatej, ju nelákala. 

Slovenská lyžiarka Lucia Medzihradská plánovala odchod zo svetovej scény po zimných olympijských hrách v Lillehammeri 1994. 

„Mala som nejaké pracovné ponuky od známych mimo lyžovania. Bola som sa pozrieť priamo na pracovisku a tam som zistila, že prechod z hôr do kancelárie bude zrejme veľmi dramatický,“ opísala bývalá československá reprezentantka, ktorá na jeseň oslávi päťdesiatpäť rokov. 

Spolužiačka z vysokej školy ju zobrala na obhliadku do reklamnej agentúry v Prahe. „Bola to dobrá ponuka. Poznala ma zo štúdií a vedela, že by som sa vedela rýchlo naučiť, čo treba.“

Tímová kolegyňa Olga Charvátová zas viedla obchod so športovými potrebami Rossignol. „Po zmene režimu ešte neboli nasýtené trhy a obchodom sa darilo. Tiež ma oslovila na spoluprácu. Obchod bol však mimo územia Slovenska.“

Ani jedna z ponúk lyžiarku nenadchla. Potrebovala viac času. 

„Nevedela som si predstaviť, že budem bývať niekde na sídlisku v Prahe v neznámom prostredí. Nelákalo ma to. Povedala som si vtedy, že sa nechcem hrbiť nad počítačom od rána do večera. Teraz sa na tom smejem, pretože je to moje živobytie. 

Nemala som konkrétne predstavy, čo chcem robiť, vedela som však, čo robiť nechcem. Pokračovala som teda ešte jednu sezónu v lyžovaní,“ vysvetlila. 

Láska ju zaviedla do cudziny

Počas letnej prípravy sa slovenský lyžiarsky tím pripravoval v Austrálii, kde sa pri tréningu stretla s budúcim manželom Ivanom Pacákom, ktorý v mladosti takisto lyžoval. V jednej chvíli boli spolu aj v reprezentácii. 

Pacák emigroval ešte pred zmenou režimu. 

„Môj vtedajší tréner sa spojil s Ivanom, ktorý žil neďaleko lyžiarskeho strediska. Pomáhal nám s ubytovaním, tréningom a podobne. Trochu sa o nás staral. Počas mesačného pobytu sa medzi nami vytvoril vzťah a po návrate domov sme si dopisovali. Posielali sme si listy. List z Austrálie šiel aspoň týždeň. Bolo to všetko iné ako dnes. 

Sezónu 1994/1995 som dolyžovala, ale telo už nebolo v takej forme a v dobrej kondícii. Po sezóne som šla za Ivanom do Austrálie na návštevu a o rok neskôr sme sa vzali. Dostala som partnerské víza s podmienkou, aby do šiestich mesiacov bola svadba.“

Medzihradská definitívne skončila so športom vo veku dvadsaťšesť rokov. Sama cítila, že je vyčerpaná a nemohla športovať pod záťažou ako v minulosti. 

„Cítila som sa unavená, začali zdravotné problémy. Nemohla som trénovať. Pravdepodobne som mala niečo ako únavový syndróm, ale nevedela som o tom.“

Zmeškaný vlak, nočná Praha bez hotela

Lucia Medzihradská lyžovala na vrcholovej úrovni od druhej polovice 80. rokov, vo federálnej ére. Jej staršia sestra Elena začala ešte skôr.

„Zahraniční výrobcovia reprezentantom dodávali lyžiarsky materiál a tiež platili peniaze Československému lyžiarskemu zväzu. Za tieto peniaze sme trénovali a chodili na výjazdy. Výrobcovia mali na oplátku u nás otvorený trh. Okrem iných tréningových sústredení sme chodievali dvakrát ročne do Piešťan a v lete k moru.“

Po rozdelení Československa sa podľa Medzihradskej podmienky zmenili. „Šla som do horšieho. Bolo to veľmi náročné. Aj to ma vyčerpalo. Keď nemáte napríklad kvalitnú stravu, ťažko sa dosahujú špičkové výsledky. Nemali sme skoro nič – ani autá, ani dostatok peňazí. Musela som si na sústredenia baliť konzervy.“

Aj pôsobenie v československej reprezentácii však malo podľa nej úskalia. Hlavná centrála lyžovania sídlila v Prahe a pre rodáčku z Brezna bolo cestovanie takisto vyčerpávajúce. 

„Na výjazdy do zahraničia sa odchádzalo z Prahy a prichádzalo späť do Prahy. Po české dievčatá si prišli rodičia, domov to nemali ďaleko. Vyspali sa a na druhý deň mali domáci obed. Nám sa stávalo, že sme nestihli nočný vlak na Slovensko. 

V noci sme sa potulovali po meste. Od únavy sme si nad ránom ukradli mlieko spred mliekarne. Zobrali sme aj noviny, na ktoré sme si potom ľahli. Ráno do nás kopali policajti. 

A to nás ešte čakala celodenná cesta na Slovensko. Niekedy sa stalo, že cestovalo veľa vojakov na dovolenku. Vlaky boli preplnené a celú cestu sme museli stáť v uličke pri záchodoch.

Zažili sme všeličo – od preplnených vlakov až po päťhviezdičkové hotely so strieborným príborom.“

Umelecké vlohy

Medzihradská už ako športovkyňa vedela, že nechce celý život zostať iba pri športe. Zvolila si štúdium, ktoré bolo od lyžiarskeho sveta vzdialené. 

„Na gymnáziu som mala voliteľný predmet ekonómiu. Na vysokej škole som študovala Teóriu a riadenie kultúry. Štúdium som začala v roku 1988. Mala som predmety ako dejiny umenia, filozofia, estetika, architektúra. 

Ak by som ostala na Slovensku, tak by som na základe štúdia mohla byť napríklad kurátorka výstavy. V oblasti filmu napríklad filmová kritička. Mám vzťah k umeniu a rada chodím do galérií.“

Umelecké cítenie majú v rodine. Praprastarý otec Adolf Medzihradský maľoval obrazy, ktoré sú umiestnené v múzeu Pavla Orságha Hviezdoslava. Iní predkovia písali divadelné hry, ovládali sedem rečí, písali matematické knihy.

Umelecké vlohy využila i v ďalekom svete. 

Cudzina ako adrenalín

Prechod do normálneho života bývalá lyžiarka zvládla. Bola však v úplne novom prostredí bez znalosti jazyka. 

„Austrália bola veľká neznáma. Bolo to akoby pokračovanie dobrodružstva a adrenalínu. Šport je veľký adrenalín, na ktorom môže byť človek závislý. Neskôr mi to chýbalo. Dlhé roky som hľadala náhradu v nejakom inom športe. Skúšala som napríklad kite surfing, teraz sa učím wing foiling.“

U Protinožcov začala od nuly. 

„Vedela som po nemecky, po anglicky však nie. Skončila som síce školu, ale v Austrálii som ju nemohla využiť. Musela som začať od začiatku. Aj vodičský preukaz som si musela nanovo urobiť.“

Položila si dôležitú otázku: Čo chcem robiť?

„Ak je pre športovca náročné skončiť a nájsť si novú cestu v domácom prostredí, tak ja som si to vynásobila stami. Na druhej strane ma nič neviazalo a mohla som si ísť svojou cestou.“

Štúdium v neznámom jazyku

Bývalá reprezentantka sa prihlásila na štúdium grafického dizajnu. Popri tom začala s fotografovaním. 

„Nerozprávala som vtedy veľmi anglicky, ale štúdium bolo viac technicky zamerané. Neprekážalo mi to. Chytila som sa rýchlo a rozumela som terminológii.“

Manžel pracoval počas zimy v lyžiarskom stredisku Mount Buller, kde mali s bratom obchod a servis lyží. 

Ešte pred odchodom do zahraničia si spravila masérsky kurz. „V lyžiarskom stredisku bol novopostavený päťhviezdičkový hotel. Prišla som tam s dvojtýždňovým masérskym kurzom v ruke a nakoniec mi ponúkli miesto. 

Prvého pol roka som bola masérka. Ľudia si ma chválili a vyžadovali si ma. Neskôr ma volali aj do Melbourne. Zrejme to bolo aj tým, že ako športovkyňa som dostala veľa masáží. Vedela som na svojom tele precítiť každý hmat. Nechcela som to však robiť a viac som sa venovala grafike a foteniu.“

Deti trénovala v Európe

Manželia ako bývalí profesionálni lyžiari rozbehli i trénovanie detí. Organizovali tréningové pobyty pre austrálsku mládež. 

„Bolo tam dosť detí v rôznych vekových kategóriách a niekoľko trénerov. Už vtedy som pracovala ako grafická dizajnérka a na mesiac som si zobrala dovolenku. Počas letných prázdnin v januári sme chodili do európskych Álp. 

Bolo to fajn. Mala som na starosti najmladších a vždy som si s nimi dobre zalyžovala. Videla som, ktoré z detí má talent. Dvaja z nich šli neskôr aj na olympiádu. Mala som to v oku, talent vidno v mladom veku. Nemala som však ambíciu byť trénerka. 

Bola to zároveň aj skvelá príležitosť sa stretnúť s mamou a sestrou a priateľmi, ktorí si prišli zajazdiť.“

Dovedna bola takto trikrát. 

Únava z cestovania

V tom čase sa však cesty manželov začali rozchádzať. Manžel chcel ostať v horskom stredisku. 

„Chcela som ísť do Melbourne. V meste sme kúpili dom, kde sme sa mali presťahovať. Každý však už chcel niečo iné. 

Ja som mala prácu v Melbourne a on viac cestoval po horách. Bola som z cestovania už unavená. Desať rokov som stále cestovala z pretekov na preteky, zo sústredenia na sústredenie. Žila som v kufri. Už som sa chcela usadiť a mať svoje vlastné veci vo vlastnej skrini. 

Chcela som už ostať na jednom mieste. V partnerskom vzťahu sa tak začali problémy. Nakoniec sme sa rozišli, ale ostali sme veľmi dobrí priatelia. Doteraz sa stretávame.“

Medzihradská získala austrálske občianstvo v roku 2001 a o rok neskôr sa jej manželstvo rozpadlo. 

„Ak by som vtedy nemala zamestnanie, ktoré mi vyhovovalo, tak by som sa vrátila späť na Slovensko. Domov ma to vždy ťahalo. Nechcela som však utekať od rozliatej kaše.“ 

Tvrdá práca priniesla ovocie

Postupne sa lyžiarka vypracovala. „Podarilo sa mi dosiahnuť, čo som chcela. Šla som si za tým. 

Začala som ako grafická dizajnérka. V reklamnej agentúre vedeli, že aj fotím. Jedného dňa potrebovali nafotiť na brožúru život v Melbourne. Predchádzajúci fotograf priniesol slabé fotky. Bol piatok popoludní a zavolal si ma šéf s prosbou o nafotenie mesta a životného štýlu v ňom. V pondelok som mala prácu odovzdať. Nakoniec boli s výsledkom veľmi spokojní a stala som sa aj fotografkou. 

Väčšinou som pracovala na fotografických zadaniach, čiastočne som robila aj grafiku. Bolo to však vyčerpávajúce. V inom zmysle ako lyžiarska kariéra. Ráno som cestovala do práce aj vyše hodinu, sedela som v zápchach. Od rána do večera som pracovala. Stres a tlak. Musela som dodržiavať termíny. Pracovala som takto asi desať rokov. 

Keď som splatila dom v Austrálii, tak som si povedala, že zvoľním. Chcela som v lete chodievať domov na Slovensko na viac ako štyri týždne. Nastal bod zlomu. V agentúre som dala výpoveď.“

Neskôr si zvolila prácu ako živnostníčka a sama si určovala, kedy môže pracovať. Neprechádzala si dramatickými pracovnými zmenami a na Slovensko začala chodiť na dlhší čas. 

„Na voľnej nohe si môžem veci zariadiť podľa seba a potrieb môjho najbližšieho okolia. Nemusím žiadať niekoho o dovolenku. Veľmi mi to pomohlo, keď som chcela byť na Slovensku dlhšie s mamou, keď ma najviac potrebovala.“

Nový život pod Tatrami

Počas svojho pobytu v Austrálii si dlho hovorila: „Už len dva roky a vrátim sa.“ Teraz je na opačnej strane sveta už takmer tri dekády. Nad príchodom domov však stále uvažuje. 

„Domov je pre mňa Slovensko. Žiť sa dá kdekoľvek, ale materinský jazyk je len jeden. Je prospešné cestovať, vidieť iný svet a nabrať skúsenosti. Je tiež prirodzené, že mladí ľudia chcú dobrodružstvo a poznávať nové veci. Nemali by však zabúdať na vlastné korene.“

V roku 2018 sa jej partnerský život opäť zmenil. Po rokoch náhodne obnovila kontakt s kamarátom a bývalým reprezentantom v skokoch na lyžiach Miroslavom Slušným.

„Skúsila som sa s ním skontaktovať cez sociálne siete. Ozvala som sa mu a začali sme si písať. Dali sme sa dokopy.“

Pár sa poznal už z mládežníckych čias. „Keď som bola v československom lyžiarskom tíme, chodievali sme v lete na dva týždne na Makarskú riviéru. Spolu s nami šli aj skokani na lyžiach. Poznáme sa odtiaľ. Boli sme kamaráti, cítili sme sa spolu dobre. Naše cesty sa po zimných olympijských hrách v Lillehammeri rozišli.“

Dvojica žije striedavo v Austrálii a na Slovensku. Spoločne zvažujú stavbu domu pri Brezne. 

„Nemáme sa kam ponáhľať. Momentálne nám vyhovuje časť roka žiť a pracovať v Austrálii a potom zase dovolenkovať počas leta na Slovensku.“ 

Otec si vyrábal lyže sám

Ako sa súčasná fotografka a grafička dostala k lyžovaniu? 

„K lyžovaniu nás spolu so staršou sestrou Elenou priviedli rodičia. Otec zbožňoval tento šport. Dokonca si ako mladý sám vyrobil lyže. Naparovaním ohýbal špičku, až v kuchyni opadala omietka. 

Obaja rodičia pochádzajú z Bardejova, kde neboli lyžiarske strediská. Keď otec dokončil vysokú školu v Košiciach, tak si vybral za domov stredné Slovensko, pretože chcel byť v blízkosti Nízkych Tatier. 

Žili sme v Brezne a každý víkend počas zimy sme sa chodili lyžovať. Šlo to prirodzene. So sestrou sme boli zrejme šikovné a talentované. Vyhrávali sme detské preteky. Ako desaťročná som šla na športovú školu do Banskej Bystrice. 

Mali sme tam všetko – kvalitnú stravu, zázemie, špecialistov na strečing, športového psychológa, vychovávateľku, počas zimných mesiacov nám upravili študijné hodiny, aby sme mohli čo najviac trénovať. Keď som bola väčšinu zo školského roka preč, tak som dokonca mala učiteľa, ktorý ma po sezóne pred maturitou individuálne doučoval.“

Sestra je o štyri roky staršia. Spolu boli nejaký čas v reprezentácii a jazdili preteky Svetového pohára. Kariéru profesionálnej lyžiarky ukončila pomerne mladá. Mala iba dvadsaťtri rokov. 

„Vyštudovala psychológiu a pracuje ako psychologička-psychoterapeutistka. Venuje sa tomu celý život a je v tom naozaj dobrá. Takisto nechcela ostať pri lyžovaní.“

Rýchlosť sa jej zapáčila

Lucia Medzihradská sa stala v roku 1986 dvojnásobnou juniorskou majsterkou sveta v obrovskom slalome a v kombinácii. V slalome získala na tom istom šampionáte striebornú medailu. Vo Svetovom pohári sa jej darilo v kombinácii, kde mala niekoľko umiestnení v najlepšej desiatke. 

Milovala i zjazd. Dokonca v ňom dosiahla lepší výsledok ako v slalome. V Méribeli 1991 obsadila siedmu priečku. 

„Zjazd ma bavil. Rýchlosť ma priťahovala. Nemali sme však podmienky na tréning zjazdu, čo vyžaduje dlhé zabezpečené trate. Spomínam si na prvé preteky vo Svetovom pohári v tejto disciplíne. Mala som šestnásť rokov a šla som na Svetový pohár. Postavila som sa na štart s posledným štartovým číslom. 

Prvú tréningovú jazdu som šla vystretá a oblečená. Povedala som si, že fajn, ide to. Do druhej jazdy som sa vyzliekla do kombinézy. Šlo to už rýchlejšie. V tej tretej som sa už dala do zjazdového postoja. Zase to šlo rýchlejšie. Štvrtá jazda už bola súťažná a stratila som iba necelé dve sekundy na víťazku. Rýchlosť sa mi zapáčila.“

Lyžiarka sa zúčastnila na troch zimných olympijských hrách. Najlepšie umiestnenie dosiahla v Calgary 1988, keď v kombinácii bola šiesta. V zjazde jej dokonca časomer na poslednom medzičase ukazoval medailové umiestnenie, ale chyba na poslednom skoku ju odsunula na desiate miesto. 

„Lyžovanie vo mne zanechalo veľa spomienok. Myslím, že aj dnes je mojou súčasťou a ovplyvňuje ma. Posúvanie vlastných hraníc s cieľom zlepšiť sa je dobrá skúsenosť do života.“

Podpora na druhom konci sveta

Športovkyňa priznala, že lyžovanie z Austrálie spočiatku veľmi nesledovala. Nemala možnosť. 

„S radosťou ho pozerala moja mama, ktorá poznala všetky mená a všetko mi referovala.“

Postupne sa podmienky na sledovanie zlepšili. Medzihradská sa tešila z úspechov Veroniky Velez Zuzulovej a neskôr Petry Vlhovej. 

Bývalá reprezentantka si nenechala ujsť úspešné zimné olympijské hry v Pekingu. Pozrela si zlaté slalomové preteky. 

„Tešila som sa a hneď som sa pochválila skupine kamarátov v Austrálii. Bolo to úžasné. Petra Vlhová dosiahla absolútne úžasné výsledky. Človek, ktorý nerobil lyžovanie na tejto úrovni, nedokáže doceniť, čo dosiahla.“