Čada: Ženský kolektív nemá rád vulgárnych, radikálnych a náladových trénerov

Dva tituly získal ako hráč a neskôr ďalších šestnásť ako tréner. MIROSLAV ČADA (70) je trénerská volejbalová legenda.

Väčšinu úspechov získal na Morave v Prostějove, slovenskí fanúšikovia ho poznajú ako dlhoročného hlavného trénera ženskej volejbalovej reprezentácie.

Skúsený kouč hovorí pre Sportnet aj o tom, aké úskalia skrýva trénovanie ženského tímu, či v čom zaostáva najviac slovenský volejbal za českým.

Pochádzate zo športovej rodiny, brat Rostislav je bývalý český hokejista a tréner. Je alebo bola medzi vami niekedy rivalita?

Teraz už nie. Keď sme boli mladí, tak sme boli obaja ambiciózni a chceli sme sa presadiť. Obaja sme hrali futbal a hokej. Žiaľ, v hokeji som bol horší, a tak som začal hrať volejbal.

Pokiaľ sme športovali, bola medzi nami vždy veľká rivalita, ale keď sme prešli do pozície trénerov, tak to bolo práve naopak. Vzájomne sme si začali pomáhať, podporovať sa a odvtedy sa delíme o rovnaké problémy v tíme. Keďže sú to kolektívne športy, máme veľa spoločného, aj keď je tam rozdiel, lebo on trénuje mužov a ja ženy.

Zvykli ste sa chodiť navzájom povzbudzovať?

Málo. Brat trénoval v mnohých kluboch vo Švajčiarsku, na Slovensku v Slovane, v Košiciach, v Česku v Liberci alebo v Plzni. Ja som bol prevažnú časť v Brne alebo Prostějove, alebo s reprezentáciou. Takže toho priestoru nebolo veľa.

Ako ste sa dostali k volejbalu?

Pretože som bol veľmi vysoký, mal som prirodzené predpoklady pre také športy, ako je volejbal, basketbal alebo hádzaná. Využil som to, a tým, že som mal solídne základy z atletiky, futbalu a hokeja, tak v 15-tich rokoch som mal schopnosť to rýchlo dobehnúť.

Počas vášho pôsobenia vo VK Prostějov pôsobili v klube viaceré zvučné mená, napríklad súčasná hráčka Fenerbahce kubánskeho pôvodu Vargasová alebo na poste asistenta súčasný tréner českej reprezentácie Gianiss Atanasoupoulos. Ako sa vám pracovalo so zahraničnými hráčkami a trénermi takéhoto kalibru?

Mellisa prišla vtedy ako 16-ročná, obrovský talent, o ktorý sme sa preťahovali s najlepšími trénermi sveta, ako boli Japonci, Brazílčania alebo Taliani. Podarilo sa mi presvedčiť kubánsku volejbalovú federáciu, že lepší medzikrok bude Česko, než aby hneď išla do úplne profesionálneho tímu. Ukázalo sa to ako správna voľba. Dlhšie ako rok sme ju už nemohli udržať.

Gianiss nebol klasický asistent, on bol najmä manžel hráčky, a tak mal priestor nám pomáhať. Vždy mal veľký prehľad, skautoval hráčky. Je pravda, že aj na tréningoch nám často pomáhal. Je to človek, ktorý žije na sto percent volejbalom.

Ako fungovala komunikácia medzi hračkami rôznych národností?

Mellisa vedela iba po portugalsky, ale tým, že sme mali v tíme Solange Soarezovú, tak to nebol žiaden problém. Keď máte talentované hračky, tak sa dohodnete. Horšie je, keď je niekto slabší hráč, s takými sa nekomunikuje najľahšie.

Vo VK Prostějov pôsobilo aj viacerých slovenských volejbalistiek, Herelová, Fričová, Šunderlíková, Pallová… Niektoré ste poznali osobne z reprezentácie. Sú v niečom iné ako české hráčky?

Tých hráčok bolo viac. So slovenskými hráčkami sa dobre pracovalo. Jedna vec je, že sme sa poznali z reprezentácie, takže som vedel, koho beriem do tímu. Vždy to boli hráčky, ktoré sa chceli presadiť. Slovenské hračky som bral ako domáce. S cudzinkami z iných krajín to bolo niekedy horšie, napríklad s hráčkami z USA to niekedy škrípalo (smiech).

Prečo to bolo s niektorými Američankami náročné?

Hrali sme zápas v Lige majstrov a ráno sme jednu z nich nevedeli zobudiť. O šiestej sme sa dobýjali do jej bytu, až sme napokon zistili, že bola úplná opitá. Neskôr sme prišli na to, že pochádza z rodiny alkoholikov, a že ona je tiež. Práca s ňou bola ťažká, ale vydržali sme s ňou celú sezónu.

Bolo to pre mňa asi najťažšie trénerské obdobie, keďže sme ju potrebovali a vždy to bolo na hrane vyhodenia. Aj keď to bolo veľmi zložité, tak sme nakoniec celkom uspeli v Lige majstrov a podarilo sa nám vyhrať titul. Hneď na druhý deň po zisku titulu však musela ísť preč.

Vedeli by ste porovnať slovenské a české hráčky?

Slovenky sú emocionálnejšie, viac prežívajú smútok, ale aj radosť, ale myslím si, že to sa týka celého národa. Dovolím si povedať, že z nejakého hľadiska boli Slovenky aj pracovitejšie ako niektoré české hráčky, pretože domáce hráčky, ktoré k nám prišli boli väčšinou profesionálky, tak si mysleli, že nepotrebujú toľko trénovať. So Slovenkami sa vždy trénovalo najlepšie.

Vaše meno sa spája aj so slovenskou reprezentáciou, nakoľko ste dvanásť rokov pôsobili ako hlavný tréner slovenskej reprezentácie. Ako si spomínate na toto obdobie?

Pre mňa to bola krásna časť kariéry. Boli sme na troch majstrovstvách Európy. Zažili sme toho spolu veľa, napríklad aj univerziádu. Z trénerského hľadiska som sa cítil veľmi dobre. Federácia ocenila to, že tím funguje a že sme sa posunuli v celkovom rebríčku.

Myslím si, že dievčatá vtedy mali záujem reprezentovať a vzťah s hráčkami bol vynikajúci. Určite to bolo výborné aj vďaka realizačnému tímu, kde so mnou pracoval asistent Ľuboš Petráš, ktorý ma zastupoval, keď som musel byť v Prostějove. Celý čas som spolupracoval s Jozefom Sklenárom a s výbornými masérmi ako Ján Sirocký, takže veľmi rád na to spomínam.

Čo vravíte na výsledky a výkony Sloveniek na minuloročných ME?

Družstvo urobilo určite veľa práce pod trénerom Mašekom, ale myslím si, že mohli dosiahnuť ešte viac. Kľúčový bol zápas s Bulharskom, v ktorom viedli Slovenky 2:0, ale nakoniec prehrali. Celkovo sa tím posúva a mne sa páči. Ukazuje sa, že niektoré hračky v zahraničných kluboch napredujú a že sú potrebné v reprezentácií viac ako predtým.

V čom je český ženský volejbal pred slovenským?

V podmienkach. Medzi českou a slovenskou extraligou je priepastný rozdiel. Je to niečo úplne iné, takže tie podmienky hrajú veľa. Ďalšia vec je, že hračky tu majú úplne iné zmluvy ako na Slovensku, určite profesionálnejšie.

Celý život vediete ženy. Myslíte, že sú emotívnejšie ako muži? Môže ovplyvniť výsledok niekedy obyčajná hádka v šatni pred zápasom?

Poviem to tak, hádka pred zápasom určite neprospeje. Sú situácie, keď už tréner musí zakročiť. Niekedy sa stáva, že tá situácia je už neúnosná z akéhokoľvek dôvodu.

Hráčka môže byť urazená, hráčka horšie trénuje, neplní si povinnosti alebo má zlú životosprávu. Vtedy sa už musí tvrdo zasiahnuť, nemôže to tréner odkladať. Očakáva sa od neho nejaký zásah, hráčky čakajú na reakciu trénera. Malo by to byť pred zápasom, a ak to zámerne odkladá, tak to tímu veľmi ubližuje.

Viem, že sú situácie, že sa do toho trénerovi nechce, ale som zástancom, toho, že tréner by to mal vyriešiť radšej skôr ako neskoro. Stalo sa mi, že som musel z Prostějova vyhodiť hráčku, tú sezónu sme dohrali parádne. Myslím si, že je to jeden z najťažších úloh trénera.

Máte nejaký špeciálny recept na ženský kolektív?

Ženský kolektív nemá rád vulgárnych, radikálnych a náladových trénerov, takže som sa snažil, aby som tie hráčky neurazil. Ženy majú rady určitú istotu a pohodu. Samozrejme, nedá sa to udržať za každých okolností, ale snažil som sa, aby som nebol vulgárny k hráčkam, čo sa niekedy nedarilo, ale chcel som byť najmä spravodlivý.

Keď skladáte tím, dávate si pozor či samotné hráčky spolu vychádzajú?

Tréneri by na to mali brať ohľad. Mal by to vedieť, či nie je medzi nimi antipatia, problém z minulosti. Sú prípady, že jedna hráčka prebrala druhej frajera, potom sa to prenáša do kolektívu. O hračkách som sa snažil vedieť základné informácie, ale po detailoch som nepátral. Bral som to tak, že hráme šport na profesionálnej úrovni. To, že niekedy si hráčky nesadli sa môže stať, ale musia sa vzájomne rešpektovať.

Vo svete volejbalu pribúda v poslednom čase množstvo zrazení. Nevyhýbajú sa ani hráčkam vo vašom klube. Čím si to vysvetľujete a ako by sa im dalo predchádzať?

Som presvedčený o tom, že volejbalový kalendár je veľmi nešťastný. Pokiaľ hráčka absolvuje niekoľko sezón po sebe, kde po klubovej časti hneď z ligy putuje do reprezentácie bez nejakej väčšej pauzy, tak sa nemôžeme diviť, že dochádza k zraneniam. Počas celého roka máme nespočetne veľa kvalifikácií, majstrovstiev a celkovo zápasov. Nepáči sa mi to, ale som v pozícii v trénera, nie v riadiacej.

Snažíte sa, aby vaše hráčky mali viac regenerácie? Máte nastavený špeciálny jedálniček?

Čo sa týka rehabilitácie, tak máme perfektné podmienky. Keďže sme profesionálny tím, tak máme všetko, čo patrí k tomu, cez rôzne špeciálne nohavice, sauny, bazény až po masáže. Čo sa týka stravy, tak je to zložité. Bojujete s tým, že hračky majú problémy s nadváhou a sú v stravovaní nedisciplinované.

V prvom rade si musia samé kontrolovať a strážiť si životosprávu, my s tým ťažko pohneme, ak hračka nie je presvedčená, že si musí stravu kontrolovať. U žien sú veľký problém sladkosti. Je vidieť, že aj v reprezentácii nie sú hráčky dostatočne pripravené v hlavách, aby si stravu dobre strážili.

Ako vnímate volejbal dnes v porovnaní s obdobím vašej hráčskej kariéry? Kam sa posunul?

My sme trénovali ešte viac. Súčasné hráčky a hráči by sa čudovali, ako sa trénovalo kedysi. Nechcem povedať, že kvalitnejšie, lebo veľa vecí, čo sme robili, už ja ako súčasť tréningu nepoužívam. Napríklad po zápase bolo zvykom, že sme museli ešte odskákať 300 odrazov cez prekážky.

Každopádne vydržali sme toho viac a boli sme k sebe tvrdší. Strava bola horšia, u mužov sa výrazne zlepšila, ale u žien je to stály problém, stále sa nájde veľa hriešnic (smiech). Regenerácia sa diametrálne posunula a volejbal sa zrýchlil. Má oveľa väčšiu dynamiku. A zas v niečom sa neposunul. Napríklad sa mi nepáči, že podľa mňa sme volejbalu obetovali viac.

Po skončení minulej sezóny ste skončili vo VK Prostějov ako tréner a prešli ste v klube na pozíciu manažéra. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Cítil som, že už nemám toľko energie. Vedenie si však želalo, nech ešte istým spôsobom pokračujem, takže sme vybrali tento variant, a tým pádom som chcel v klube nejakého trénera, ktorý je pracovitý, ambiciózny, ktorý dobre trénuje. Preto sme sa rozhodli pre Michala Matušova.

Slovenský tréner však v tíme predčasne skončil? Nechýbala manažmentu väčšia trpezlivosť?

Mali sme tím nastavený na maximálny výsledok, to znamená, že sme mali najvyšší rozpočet, hračky mali najväčšie zmluvy a samozrejme, že takýto tréner je pod tlakom. Keď má niekto dobrú zmluvu, musí zniesť určitý tlak, a preto si myslím, že sa nám to spoločne nepodarilo.

Tréningovo to bolo veľmi dobré, ale nepodaril sa nám dostať z hráčok maximum výkonnosti v zápasoch alebo sa k tomu priblížiť. Prehrali sme štyri zo šiestich zápasov a klesli sme z prvého miesta na tretie. A tak sa vedenie rozhodlo, že musí prísť zmena, aby sa tím trošku prebudil.

Ako hodnotíte pôsobenie trénera Matušova s odstupom času?

Michal odviedol vynikajúcu prácu. Ukázal ďalším trénerom v klube, že je stopercentne oddaný volejbalu, že volejbalom žije 24 hodín denne, a to je veľmi dôležitá vec. Niektorý tréner len príde na tréning a po tréningu je hneď preč. Takého trénera som nechcel. Myslím si, že pre neho to bola dobrá škola a nás to obohatilo tiež. To, že sa to nepodarilo podľa predstáv, sa stáva, ale preňho to bol dobrý krok do budúcna, a zobral to športovo.

Vrátili ste sa opäť na trénerskú lavičku. Bolo to jednoduché rozhodnutie? Rozmýšľali ste nad niekým iným?

Tak pre mňa bolo dôležité, že v tíme zostal Ľubomír Petráš ako asistent. Veľa podieľa na tréningoch, je to tréner, ktorý má veľký cit pre tréning. Vždy sme dobre trénovali a ja som chcel, aby tam nejaká väzba ešte bola, a ja som skôr manažér. Zatiaľ sa nám to darí. Nevýhoda je, že sa nám pri autonehode zranila Michaela Pállová, jedna z najväčších, ak nie najväčšia osobnosť tímu.

Hľadali ste nejakého trénera alebo ste vedeli, že to vezmete vy?

Na to už nebol čas a myslím si, že keby do klubu prišiel niekto, kto nebol adekvátne oboznámený so situáciou, tak by sme mu skôr ublížili. Toto bol najjednoduchší variant.

Ak by ste dostali ponuku stať sa hlavným trénerom v sezóne 2024/2025 prijali by ste ju?

U mňa to takto už nefunguje. Dostávam ponuky každý rok. Keď sa skončila minula sezóna, dostal som tri ponuky od najlepších českých klubov, takže už to je skôr o dohode s vedením. Nechcem sa stále opakovať, že nie, nie a potom sa objavím, takže zatiaľ tomu nechávam voľný priebeh.

Máte pri vašej vyťaženosti čas aj na iné aktivity? Pri akej činnosti najradšej relaxujete?

Mam vnuka futbalistu, a to ma asi najviac baví. Chodievam na jeho tréningy a zápasy, ak môžem. Takže to si veľmi užívam, to je moja momentálna najobľúbenejšia aktivita mimo zápasov a tréningov v Prostějove.