Nemohli ho zastaviť, tak ho bili. Charlamov bol hokejový dynamit

BRATISLAVA. Na ľade akoby sa vznášal. Bol vždy o krok pred súpermi, prekľučkoval sa cez obranu a s prehľadom zakončil. Skvelý korčuliar, technik, strelec.

Valerij Charlamov patril k najlepším hokejistom sveta, kým jeho život pred štyridsiatimi rokmi neukončila tragédia. V Rusku je hokejovou ikonou, ale uznávajú ho aj v Kanade.

S reprezentáciou Sovietskeho zväzu získal dve zlaté olympijské medaily a osem titulov majstra sveta. S Borisom Michajlovom a Vladimirom Petrovom tvorili dlhé roky jeden z najobávanejších útokov histórie, vďaka ktorému zborná v 70. rokoch dominovala na európskych klziskách.

 Hral rýchlo, žil rýchlo a rýchlosť sa mu stala osudnou, zvyknú vravieť o legendárnom čísle 17.

 „Bol to vynikajúci hokejista. A poviem to takto. Pre tých, ktorí ho bránili, aj najväčšia hokejová kurva. Nenormálne rýchly, šikovný. Hodil puk obrancovi pomedzi nohy a už cez neho šiel. Ale mal rád aj vodku,“ zalovil v spomienkach bývalý československý obranca Milan Kužela, ktorý v 70. rokoch proti Charlamovovi viackrát nastúpil.  

Španielske korene

Charlamov sa narodil 14. januára 1948 v Moskve, ale časť detstva prežil v Španielsku. Jeho mama Begonia (vlastným menom Carmen Orive Abad) pochádzala z Baskicka.

Počas španielskej občianskej vojny ju spolu s ďalšími takmer tritisíc deťmi evakuovali z republikánskej zóny do Sovietskeho zväzu. Cez Krym, Saratov a Tbilisi sa dostala do Moskvy, kde pracovala v zbrojárskej fabrike Kommunar.

Na závodnej tancovačke sa zoznámila s Borisom Charlamovom. Po roku sa im narodil syn Valerij (meno dostal po skúšobnom pilotovi Valerijovi Čkalovovi) a neskôr aj dcéra Tatiana.

Po Stalinovej smrti dochádzalo v diplomatických vzťahoch medzi Sovietskym zväzom a Španielskom, kde vládol iný diktátor, Francisco Franco, k postupnému odmäku. V roku 1956 sa mohli španielski utečenci - ak prejavili záujem - vrátiť do rodnej vlasti.