Trénerka Natália Hejková: Využila som, že mi muži neverili

Všetci vás spájajú, nie neoprávnene, predovšetkým so slávnou ružomberskou érou. Vašim materským klubom je však pražský vysokoškolský klub, dnes pod názvom USK. Prežívali ste svoj prvý český titul z tohto dôvodu emotívnejšie ako niektoré predchádzajúce?

„Určite. Pred mesiacom sme sa stretli celý kolektív basketbalistiek, ktoré sme vyhrali titul pred štyridsiatimi rokmi. S mojou kamarátkou Martinou Balaštíkovou-Babkovou sme ten babinec zorganizovali. Stretlo sa nás dvanásť z trinástich. Tá posledná skypovala z Ameriky. Oslavy tohto boli nádherné, do rána. Nielen obrazne, ale v skutočnosti. Do Prahy sme sa dostali až o pol druhej v noci, lebo nás zdržala zápcha na diaľnici. Kľučkovali sme bočnými cestami, ale aj to mi pripadalo čarovne.“

Na Brno máte krásne spomienky. S Ružomberkom ste v moravskej metropole vyhrali prvý euroligový titul, potom so Spartakom Moskovská oblasť ďalší. S brnianským tímom ste pravidelne víťazili. Ako znášali domáce prehru?

„Ťažko. Čítala som, že skvelá rozohrávačka Hana Horáková hovorila aj o zlatých medailách pre rozhodcov , o našom trápnom víťazstve a úbohom klube. Sklamalo ma to.“

Váš vzťah k Prahe je nielen športový. Po otcovej línii máte česko – ruský koreň, po mame turčiansky. Mali ste popri basketbalových povinnostiach čas si pripomenúť detské prázdninové dni, ktoré ste trávievali v tomto meste?

„Dobehla som veľa zameškaného. Hala, v ktorej hráme nie je blízko miesta, kde bývala babička, prateta. Po každom tréningu som si často urobila hodinové kolečko po chodníkoch mladosti. Konečne som mala čas sa pravidelne pokloniť blízkym na cintoríne. V Prahe majú moji rodičia spoločný hrob, majú ho tam aj starí rodičia. S USK som podpísala zmluvu aj na ďalší rok. Praha je moje druhé rodné mesto.“

Meno Natália asi nebolo v roku 1954 módnym ako dnes. Má súvislosť s vašim ruským príbuzenstvom?

„Moja staršia sestra sa volá Viera po babičke, ja po pratete. Môj dedo išiel pred prvou svetovou vojnou zakladať na Krym pobočku pražskej banky. Zaľúbil sa do jednej zo šiestich sestier, vzali sa. Boli to dámy so šľachtickým pôvodom, za občianskej vojny pomáhali bielogvardejcom. Museli utekať pred červenými. Starí rodičia i prateta Natália sa usadili v Prahe.“

Máte niečo z povahy pratety?

„Asi bojovnosť, hoci som ani zďaleka neprežila toľko čo ona. V občianskej vojne robila zdravotnú sestru bielej armáde. Vystrelili jej oko. Za druhej svetovej vojny bojovala na barikádach. Ťažko ju ranili, zabili jej manžela. Napriek tomu bola vždy plná energie. Nosím ju hlboko v srdci.“

Ako znášate náš častý názor, že všetko ruské je zlé?

„Akékoľvek generalizovanie v tomto smere, nielen v súvislosti s Ruskom, je mi protivné. Prirodzene ak sa týka Ruska ešte viac. Trénovala som tam tri roky. Rozhodne, je to zvláštna krajina s chybami, ale aj so srdečnými, múdrymi, vzdelanými ľuďmi. Protiruská animozita je v Česku ešte oveľa výraznejšia ako u nás.“

Viete dobre po rusky?

„Veľmi slušne, asi tak ako po česky. Rozumiem takmer všetkému, napríklad nerobí mi žiadne problémy sledovať ich televíziu. V Moskve si mnohí mysleli, že pochádzam z Pobaltia, mám zrejme taký prízvuk. Ale hovorili mi, že hovorím lepšie ako trebárs Gruzínci.“

Ak to porovnáme s angličtinou?

„Po rusky viem o 30 percent lepšie.“

Trénoval ste v malom Ružomberku, o čosi väčšom Šoproni, takmer veľkomestskej Valencii, v Prahe i Moskve. Kde sa lepšie darí ženskému basketbalu?

„V Ružomberku a Šoproni. V oboch mestách bol ženský basketbal jednotkou, futbal až druhý, hoci v Ružomberku to ku koncu už tak nebolo. V Prahe chodí na euroligu veľa ľudí, na domácu súťaž starí známi z basketbalových kruhov. Spartak Moskovská oblasť bol predmestkým klubom mestečka Vidnoje. Tam si miestni páni na úspechoch potrpeli. Dlho som si myslela, že ideálom by mohol byť práve taký stred. Aj preto som túžila dlhé roky ísť do Valencie. Navyše, Španielsko mám rada. Irónia, práve tam som zažila jedno z najväčších sklamaní. Despotická manažérka, ktorej som si dovolila aj oponovať ma vyhodila tvrdiac, že to odkazuje majiteľ. Viedli sme vtedy bez prehry španielsku tabuľku. Na euroligový zápas do Vilniusu sme sa trepali tuším 15 hodín a prehrali sme. Vraj pre moje námietky proti takej nezmyselne dlhej ceste. Nič to však neznamenalo pre postavenie družstva. Valencia o dva mesiace euroligu vyhrala.“

Kluby, v ktorých ste pracovali vlastnili slovenskí podnikatelia, nesmierne bohatí ruský oligarcha, tiaž veľmi bohatý španielsky developer Francisco Juan Ros. Šopron sponzorovala veľká spoločnosť Euroleasing, USK zase firma ZVVZ. Aký bol rozdiel medzi majiteľmi okrem výšky konta?

„Niektorí rozumeli basketbalu, najmä Šabtaj Kalmanovič, zavraždený ruský miliardár. Veľmi dobré skúsenosti mám s majiteľmi zo Šopronu. Angažovali ma, aby som získala titul. Bola som trikrát vicemajsterka. Vyhrali, až keď mi vypršala zmluva. Do Moskvy mi poslali veľmi krásne poďakovanie, ako som skvele pripravila tím pre tento úspech. Pražský majiteľ je večný optimista. Franisco Ros nechával všetko na manažérku, ktorá rada interpretovala svoje rozhodnutia ako majiteľove. Tá moja nešťastná Valencia, aj sama som si na vine. Bola som naivná, nadšene som schmatla ponuku bez toho, aby som si zistila ako to tam v tom období chodí. To, že Valencia zanikla nie je pre mňa žiadna satisfakcia. Pri situácii v Španielsku to tak muselo byť. Bizniscentrum Ros Casares, ako sa volal aj klub, je dnes mesto duchov.“

Prečo ste nespomenuli slovenských majiteľov?

„Chvíľu sme sa volali SIPOX, túto firmu i nás vlastnil Jozef Majský. Bol to celkom vtipný človek, ale... To ako dopadne sme nemohli v roku 1997 tušiť. O tom druhom by som radšej pomlčala.“

Prečo?

Paradoxom je, že práve pod jeho šéfovaním dosiahol Ružomberok najväčšie úspechy. Nebola to však jeho zásluha. Tím, ktorý sme budovali desaťročie dozrel. Vo finálovej štvorke sme hrali v Llírii pri Valencii už v roku 1993 s družstvom s vekovým priemerom okolo 19 rokov. Ružomberok bol založený na Slovenkách a dvoch silných posilách. Z európskej špičky sme boli ďaleko najchudobnejším klubom. Niektoré veľké opory slovenského basketbalu mali doslova smiešne platy. On si nás nevážil, čo pre neho a meno firmy robíme.“

O čom je veľký európsky basketbal. Je to zárobkový podnik?

„Ani náhodou. Pre mnohých majiteľov je to hobby. Napríklad pre, žiaľ, nebohého Kalmanoviča. Pre iných reklama.“

Kalmanovič bol svojrázna osoba. V časoch ZSSR utiekol z Litvy do Izraela, bol poradcom premiérky Goldy Meirovej. Potom ho zatkli na osem rokov za špionáž pre ZSSR. Ako ste ho vnímali vy, čo sa hovorilo o jeho vražde?

„Bol skvelý rozprávač. Napríklad nám hovoril, že sa už tak bojí policajtov, že neprejde pešo na červenú. Bol štedrý, možno až márnotratný. Z toho čo som počula usudzujem, že ho zavraždili, lebo niekomu nechtiac zasiahol do veľkého biznisu. Kalmanovič napríklad nechodil s ochrankármi, ani nemal nepriestrelné auto. Rád sa ukazoval na tribúne. Miloval basketbal, bol šikovný. Rusko je stále krajina s niektorými črtami socializmu. Hoci mal Šabtaj dosť peňazí, vedel vybaviť aj štátne peniaze. Gubernátori si na úspechoch svojich tímov potrpia. Mládežnícke družstvá v Rusku stále dotuje kľúčovo štát, aj keď fungujú pri bohatom klube. Jeho manželka Anna Archipovová je basketbalistka, pôsobila aj u nás. Ona mala na starosť deti. Po vražde šéfovala celému klubu.“

Zostane jeho vražda nevyriešená, aké máte informácie?

„Určite, teraz som sa v Jekaterninburgu zhovárala s jeho manželkou. Keď v Rusku nechytia vrahov tohto typu hneď prvý týždeň, niet šance.“

Počas vášho kratšieho obdobia v Diname Moskva vám šéfovala Taťjana Ovečkinová, dvojnásobná olympijská víťazka, mama slávneho hokejistu. Aká bola?

„Svojrázna. Do haly prišla zavše v kožuchu a s cigaretou v ruke. Hovorili mi, že sa mieša trénerom do remesla, čo je pri jej skúsenostiach asi prirodzený reflex. Mne to však nerobila. Spoznala som aj jej syna Alexa, ja som veľký hokejový fanúšik. Pôsobil príjemne. Raz prišiel na zápas, basketbal prestal ľudí zaujímať, všetky pohľady patrili jemu. V Rusku je veľmi populárny.“

Povráva sa o vysokých platoch hráčok, netočia sa predsa v ženskom basketbale veľké peniaze?

„Nie, oni sa netočia, oni sa míňajú. Isté je, že najlepšie Američanky bohatnú v Európe a nie v USA. Zo zásady som sa od ružomberských čias nezaujímala o platy hráčok. Nie je však neznáme, že doma berú aj najlepšie Američanky za rok okolo 100-tisíc dolárov, v Európe iste viac.“

Ako sú na tom tréneri?

„Podstatne horšie ako hráčky. Aspoň v Európe, ako je to v USA neviem. Tam má však tréner vyšší kredit. Nesťažujem sa však, mám pekný byt, dobré, nie luxusné auto, môžem chodiť na hodnotné dovolenky.“

Na Slovensku máte zvláštnu pozíciu. Navonok je vaše meno obdivovaným vzorom úspechu, je nedotknuteľné. V basketbalovom trénersko-funkcionárskom zázemí, rozhodne nie v hráčskom, možno začuť aj zlé reči hraničiace niekedy s urážkou. Vnímate to?

„Áno, ale nevšímam si to. Sčasti ide o klasickú slovenskú závisť. Kľúčovo však o taktiku, ak zhodím úspech Hejkovej, zvýšim svoj.“

Dvakrát však išlo o vážne prípady jasnej falošnosti. Pred olympiádou v Sydney 2000 funkcionári lamentovali: Prečo nás tá Natália opustila a nezostala trénerkou, hoci práve tí funkcionári vytvorili podmienky, že ste museli odísť. Ružomberok so svojou transformáciou začiatkom roku 2003 bol tým istým?

„Pre mňa sú to dve rôzne veci. V olympijskom prípade išlo o lojalitu. Nemohla som predsa odcupitať do Sydney, keď vyhodili môjho najbližšieho, dlhoročného spolupracovníka Jozefa Smoleka. Bola by som bez svedomia. Druhý prípad mi nakoniec padol vhod. Nedokázala som sa stotožniť s novou koncepciou, ktorú nazvali transformáciou. S odstupom času ďakujem Ružomberku, že to tak zariadil. Videla som svet, spoznala basketbalovú Európu, vyhral ďalšie tituly v eurolige, trénovala výbery sveta pri významných basketbalových exhibíciách. Inak by som tvrdla, pri všetkých sympatiách k Ružomberku, v provinčnom mestečku. Áno, aj som si zarobila. Napokon som predsa získala olympijskú medailu ako asistentka trénera Ruska. Pravda, slovenská by ma potešila určite viac.“

Na Karlovej univerzite ste vyštudovali právo. Nikdy ste nerozmýšľali, že budete pracovať v tomto odbore?

„Samozrejme, že áno. Práve nad tým som premýšľala. Neviem akému právu by som sa venovala, vtedy bol iný svet, dnes hovorím, zrejme o advokácii. Na sklonku kariéry som však prestúpila z VŠ Praha do Ružomberka. V roku 1987 ma oslovil Jozef Smolek, či by som tím aj netrénovala aspoň na chvíľu. Z chvíle boli dve chvíle. Išlo to tak step by step. Z druhej ligy rýchlo k bronzovej medaile v ČSFR, o rok k titulu, o tri k účasti vo Final Four v eurolige. Chvíľu som ako hráčka robila v ružomberskej fabrike hlavnú kontrolórku, ešte vládol socializmus a falošný amaterizmus.“

Dobiehanie trénerskeho vzdelania bolo náročné?

„Musela som veľa študovať, prečítala som o basketbale desiatky kníh. Všetky, čo mi prišli pod ruku v slovenčine, češtine, ruštine i angličtine.“

Sedela v tom čase v Európe na trénerskej lavičke vôbec žena?

„Nie, bola som prvá.“

Ako sa k vám chovali mužskí kolegovia?

„Pozerali sa na mňa tak zvrchu, akože s láskavým pochopením – dievčatko, čože tu robíš? Bola som pre nich čosi podozrivé. Brali ma tak neveriacky, rozpačito, čo som dokázala využiť pri taktike. Priamo som necítila podceňovanie, hoci tam niekde vzadu asi bolo.“

Neurobila táto situácia z vás feministku?

„V žiadnom prípade.“

V neformálnych debatách pri rôznych športových udalostiach – slávnostných vyhláseniach, v prestávkach konferencií, sa hovorí o smerovaní slovenského športu, ako to býva zvykom, otvorenejšie. Vaše meno sa dosť často spomína ako vhodný typ pre vysoké funkcie v našom športe. Viete o tom?

„Počujem to prvý raz. Aké by to mali byť funkcie?“

Napríklad šéfka basketbalového zväzu.

„V žiadnom prípade.“

A funkcia v olympijskom hnutí?

„Hm, to by som musela takú ponuku dostať alebo aspoň by mi musel niekto naznačiť, že to myslí vážne. Myslím si, že tam by som nemusela byť s mojimi skúsenosťami i znalosťami neužitočná. To je ale hypotéza.“

Do veľkého slovenského basketbalu sa už nevrátite?

„Takmer stopercentne nie. Zvykám si, že som už Bratislavčankou. Keď poviem, idem domov, myslím svoj bratislavský byt. Iste sa vrátim do petržalského basketbalového klubu, naposledy som v ňom trénovala žiačky. Výborne sa mi robilo s asistentkou Broňou Borovičkovou, mojou niekdajšou zverenkou v reprezentácii i v Šoproni. Takým oblúkom som sa vrátila k mojím trénerskym začiatkom. Pointa je v budovaní niečoho od začiatku, ako som povedala step by step. Krok za krokom, tento štýl práce mi vyhovuje najviac. Ani s takým mimoriadnym kádrom plným amerických hviezd, aký som mala v Moskve, nebola výhra v eurolige samozrejmosťou. Rýchlokvasené tímy nemajú dlhú životnosť.“

Máte azda na Petržalku čas aj z Prahy?

„Občasnou jednorázovou radou áno. Ale nejakými koncepčnými otázkami ani náhodou. Trpel by pražský tím, nesústredila by som sa na bratislavský. To sa nedá kombinovať.“