Možno je to symbolické, ale kráľovské postavenie medzi najsledovanejšími priamymi televíznymi prenosmi v dejinách ľudstva majú dva pohreby príslušníčok britskej kráľovskej rodiny – kráľovnej Alžbety II. a princeznej Diany.
V historických rebríčkoch sledovanosti však veľmi vysoko figurujú aj prenosy zo športových podujatí. Tým je venovaný druhý diel minisérie Sportnetu s názvom Slávne športové prenosy.
Určiť, koľko ľudí na svete sledovalo nejaký priamy televízny prenos, prakticky nie je možné, existujú len viac či menej presné odhady. Situáciu komplikuje nielen dostupnosť dát z minulosti alebo z krajín s menej prepracovanou metodikou, ale v ostatných rokoch aj to, že milióny ľudí už sledujú vysielanie na svojich počítačoch, tabletoch či telefónoch.
Navyše, ako vo svojom článku o globálnom publiku zdôrazňuje výskumník a konzultant Graham Mytton, mnohé údaje o celosvetovom počte divákov sú výmyslom promotérov, inzerentov a sponzorov – a často už pred samotným podujatím.
Napríklad viacero článkov o pohrebe boxera Muhammada Aliho obsahuje vetu, že ho budú sledovať miliardy ľudí. K tomu Mytton dodáva, že aj v súčasnosti merania sledovanosti pokrývajú len 20 percent svetovej populácie.
Všeobecné trendy v tom, čo ľudia sledujú, sú však nespochybniteľné. Dokazujú to napríklad čísla zo Spojených štátov amerických.
V roku 2024 obsadili športové prenosy 80 z prvých 100 priečok v sledovanosti. Išlo pritom o volebný rok, keď sa do prvej desiatky dostali tri predvolebné debaty a prenos z oznamovania výsledkov súboja medzi Donaldom Trumpom a Kamalou Harrisovou.
V nevolebných rokoch je dominancia športu v amerických televíziách ešte výraznejšia. V roku 2023 boli v prvej stovke len štyri nešportové prenosy.
A tamojším špecifikom je, že všetky športové prenosy v rebríčku boli z amerického futbalu (v roku 2024 si našli miesto aj dva vysielacie dni z olympijských hier, jeden bejzbalový a jeden basketbalový zápas).
Svetu vládne futbal
V globálnom meradle je situácia iná. Ak by sme sa pozreli len na súhrnný počet ľudí, ktorí sledujú daný šport, jednoznačnou jednotkou je futbal, ktorý sleduje približne tri a pol miliardy ľudí.
Podľa správy FIFA po svetovom šampionáte v Katare v roku 2022 sledovalo aspoň jednu minútu zápasov v televízii 2,87 miliardy ľudí, pričom 2,21 miliardy videlo aspoň 20 minút (plus neznámy počet v Rusku a Bielorusku, odkiaľ neboli dostupné dáta). Oproti predchádzajúcemu šampionátu išlo o pokles o takmer 12 percent.
Za ním sa však neskrýval menší záujem o zápasy, ale masívny prechod na digitálne platformy, kde zápasy videlo 2,65 miliardy divákov. V televízii aj na digitálnych platformách boli najväčšími trhmi Čína, Blízky východ, Brazília, Indonézia a USA.
Najsledovanejšie bolo pochopiteľne strhujúce finále medzi Argentínou a Francúzskom, z ktorého aspoň minútu videlo 1,42 miliardy divákov.
Zaujímavosťou je, že kým vo Francúzsku tento zápas sledovalo vyše 85 percent z tých, ktorí mali zapnutý televízor, v Argentíne to bola len čosi vyše polovica.
Na predchádzajúcom šampionáte bolo v tomto smere skóre oveľa vyrovnanejšie. Vo Francúzsku to bolo 86,7 percenta a v Chorvátsku 88,6 percenta.
V prípade aktuálnych údajov z futbalových majstrovstiev sveta musíme dúfať, že FIFA skutočne dodržala svoj sľub z roku 2007 používať len overiteľné dáta.
V tom roku totiž britský týždenník Independent odhalil, že v prípade finálových súbojov na šampionátoch v rokoch 1998, 2002 a 2006 riadiaci orgán svetového futbalu výrazne nadsadil počet televíznych divákov.
Započítal tam odhady z viacerých afrických štátov, nespoľahlivé „denníkové dáta“ z Ázie a podľa neskoršieho vlastného priznania FIFA „množstvo opakovaní, súhrnov a oneskorených prenosov“, ako aj odhadom viac než 100 miliónov ľudí, ktorí zápasy sledovali „mimo domu“, čiže na verejných priestranstvách alebo v pohostinstvách.
Analýza spoločnosti bez akýchkoľvek väzieb na FIFA odhadla, že v kľúčových krajinách pokrývajúcich 90 percent trhu, sledovalo finále MS 2006 približne 260 miliónov ľudí, a nie 715 miliónov, ako tvrdila FIFA. Po započítaní zvyšku sveta a ľudí na verejných priestranstvách mohlo zápas naživo vidieť zhruba 400 miliónov ľudí.
Lákavé olympijské ceremoniály
Katarské finále patrí medzi najsledovanejšie prenosy vôbec. Malo približne rovnakú sledovanosť ako slávnostné otvorenie olympijských hier v Pekingu 2008 (podľa oficiálnej správy Medzinárodného olympijského výboru to bolo 1,5 miliardy, podľa odhadu spoločnosti Nielsen dokonca dve miliardy, pričom len v samotnej Číne videlo aspoň minútu z neho takmer 740 miliónov
ľudí). Viac ľudí videlo údajne len otvorenie olympijských hier v Atlante 1996 a súboj Muhammada Aliho s Leonom Spinksom. Nad obidvomi údajmi sa však vznáša otáznik, tak ako nad všetkými prenosmi s nezvyčajne vysokou údajnou sledovanosťou.
Olympijské hry v Atlante boli nepochybne špecifické. Jednak moderné olympiády oslavovali storočnicu, pričom mnohí mali pocit, že hry sa mali konať v Aténach, a jednak olympijský oheň zapaľoval Muhammad Ali.
To, že tejto pocty sa dočká práve muž, ktorého neskôr vo viacerých anketách vyhlásili za najlepšieho športovca 20. športovca, sa očakávalo, aj keď vopred to, samozrejme, nikto nepotvrdil. Navyše organizátori mali obavy, či to pri svojom zdravotnom stave (v tom čase už trpel pokročilou fázou Parkinsonovej choroby) zvládne.
Práve to mohlo k obrazovkám pritiahnuť milióny divákov, ale nie je úplne jasné, odkiaľ Medzinárodný olympijský výbor vzal údaj, že ceremoniál sledovalo 3,5 miliardy ľudí.
Ten totiž uvádza vo svojej oficiálnej súhrnnej správe o hrách v Atlante. V samostatnej analýze televízneho vysielania však toto číslo figurovalo ako potenciálny počet divákov a počet ľudí, ktorí aspoň chvíľu sledovali olympijské dianie, MOV odhadol na 3,2 miliardy, čiže v dvoch rôznych dokumentoch odporuje sám sebe.
V Spojených štátoch otvorenie hier videlo necelých 40 miliónov ľudí. Pozoruhodné je, že o šesť rokov neskôr viac Američanov (vyše 45 miliónov) videlo otvorenie zimných olympijských hier v Salt Lake City.
V každom prípade platí, že otváracie ceremoniály sú najsledovanejšou súčasťou olympijských hier a jednoznačne patria medzi najpopulárnejšie športové, respektíve športovo-umelecké priame prenosy v histórii.
Kráľom prenosov bol Ali
To isté čo o otváracích ceremoniáloch olympijských hier platí aj o boxerských súbojoch Muhammada Aliho.
Nech už sú skutočné čísla akékoľvek, žiadny individuálny športovec nedokázal pritiahnuť k obrazovkám toľko ľudí ako fenomenálny, kontroverzný a „veľkohubý“ Ali, aj keď pravdepodobnosť, že až šesť jeho zápasov údajne sledovala viac ako miliarda ľudí, je takmer nulová.
Na prvej priečke sledovanosti Aliho súbojov však prekvapujúco nie je niektorý z jeho legendárnych zápasov s Joeom Frazierom alebo Georgeom Foremanom, ale odvetný zápas proti Leonovi Spinksovi na sklonku kariéry. Bol to Aliho posledný víťazný zápas, potom nasledovali už len dve nedôstojné prehry.
Spinksa porazil po 15 kolách jednomyseľným rozhodnutím všetkých troch rozhodcov. Podľa viacerých zdrojov sledovali 15. septembra 1978 toto zápolenie, ktoré bolo po siedmich mesiacoch odvetou za zápas, ktorý Ali prekvapujúco vyhral, až sotva uveriteľné a s najväčšou pravdepodobnosťou vymyslené dve miliardy divákov.
Signál sa z New Orleansu vysielal do osemdesiatich krajín, pričom v domácej krajine oboch boxerov ho videlo 90 miliónov divákov. To je dokázateľne rekord medzi športovými prenosmi, ak si odmyslíme Super Bowl v americkom futbale.
Tam čísla bežne prekračujú 100 miliónov (prvýkrát padla táto hranica v roku 2010), pričom tento rok ho v priemere sledovalo rekordných 127,7 milióna Američanov a aspoň na minútu si prenos zaplo vyše 191 miliónov divákov.
Okrem Super Bowlu mali v USA z priamych prenosov väčšie publikum ako zápas Aliho so Spinksom ešte prvé pristátie na Mesiaci (odhaduje sa 120 – 150 miliónov v USA a 650 miliónov celosvetovo), rezignačný prejav prezidenta Richarda Nixona (110 miliónov) alebo policajné prenasledovanie bývalého hráča amerického futbalu O. J. Simpsona obvineného z vraždy svojej bývalej manželky a jej priateľa (95 miliónov).
Hranicu 100 miliónov dosiahli alebo prekročili ešte posledný diel seriálu MASH (105,9 milióna), posledný diel televíznej minisérie Korene (100 miliónov) a film Deň potom o nukleárnej vojne medzi USA a ZSSR (100 miliónov).
Napriek vysokému postaveniu v americkom rebríčku nie sú dostupné dáta o sledovanosti vo zvyšku sveta, a tak ďalších viac ako 1,9 miliardy divákov pravdepodobne pribudlo spôsobom, aký sme opísali vyššie.
Do dejín televízneho vysielania sa zapísal aj zápas Aliho s Joeom Frazierom v Manile. Na prelome septembra a októbra (na Filipínach už bol október, v USA ešte posledný deň septembra) si pripomíname 50. výročie súboja známeho ako „triler v Manile“.
V tomto prípade sa odhaduje – opäť bez konkrétnych dát, že ho videla miliarda ľudí – z toho 100 miliónov ho sledovalo v kinách a pol milióna ľudí si zaplatilo prenos cez „káblovku“ na stanici HBO. Tí ho videli vďaka tomu, že prvýkrát sa kontinuálny televízny signál prenášal cez satelit.
Len pripomeňme, že Ali vyhral vďaka tomu, že Frazierov tím po 14. kole oznámil rozhodcovi, že ich zverenec, ktorý už vypľúval krv, ľavé oko nevedel otvoriť a pravé len tak tak, do posledného kola nenastúpi.
Pritom aj vyčerpaný Ali bol pripravený vzdať to, lebo svojim sekundantom povedal, aby mu sňali rukavice. „Frazier to vzdal skôr ako ja. Myslím si, že už by som nedokázal ďalej bojovať,“ priznal po rokoch.
Od kín po tisíce hodín prenosov
Samostatným športovým aj televíznym fenoménom sú olympijské hry.
Ich súhrnná sledovanosť dokonca prekračuje futbalové majstrovstvá sveta, ale v tomto prípade treba brať do úvahy aj vplyv otváracieho a záverečného ceremoniálu, paralelné vysielanie viacerých športov na rôznych kanáloch a platformách, ako aj oveľa vyšší počet vysielacích hodín.
Kým 64 zápasov futbalového šampionátu vyprodukuje aj so všetkými predĺženiami a penaltovými rozstrelmi možno 150 hodín športového diania, na olympijských hrách v Paríži vzniklo zo súťaží, ceremoniálov a odovzdávania medailí 3575 hodín priamych prenosov.
Podľa marketingovej správy MOV z parížskej olympiády sledovalo hry 84 percent potenciálneho globálneho publika, čo je zhruba päť miliárd ľudí. Vo Francúzsku, kde sa hry konali, ich sledovalo 94 percent obyvateľov a v Japonsku, ktoré bolo hostiteľom predchádzajúcich hier, to bolo 90 percent.
K týmto číslam sa olympijské vysielanie dopracovalo od veľmi skromných začiatkov. Úplne prvé prenosy sa uskutočnili už z Berlína 1936. Vtedy sa však nepremietali do domácností, ale do kín, verejných auditórií a pivární v Berlíne, Postupime a Lipsku. Spolu vzniklo 168 hodín materiálu, ktorý videlo 162-tisíc divákov.
V Londýne 1948, ktorý ešte pociťoval následky vojny, to bolo z hľadiska produkcie ešte skromnejšie. Priame prenosy mali menej ako 70 hodín. Televízne publikum vzrástlo na viac ako pol milióna, ale signál bol dostupný len v okolí 80 kilometrov od Londýna.
Priamo na olympijskom štadióne boli iba tri kamery z predvojnového obdobia. Dve zaznamenávali dianie na štadióne a tretia sa využívala na titulkovanie a cieľové fotografie. Plavecké súťaže pokrývali ďalšie dve kamery – v tomto prípade už nové.
Skutočne globálnymi sa olympijské prenosy stali až od zimných hier v Cortine d’Ampezzo, odkiaľ signál smeroval do 22 krajín. Až v Mníchove 1972 sa počet krajín, kde sa vysielali olympijské súťaže, priblížil k stovke, no a dnes už počet krajín a teritórií, kde sú prenosy dostupné, dosahuje 220.
