Mnohé ich spontánne výroky vyslovené v návale emócií priam zľudoveli. Televízni diváci ich obdivujú aj hania podobne ako športovcov.
Športovým komentátorom je venovaný štvrtý diel minisérie Sportnetu s názvom Slávne športové prenosy.
Bez komentátorov si televízne prenosy sotva dokážeme predstaviť. V slovenčine ich hlas prvýkrát zaznel 18. novembra 1956 z bratislavského Tehelného poľa.
V ten deň sa hralo ligové derby medzi Slovanom a Červenou hviezdou (neskorším Interom). Pocta komentovať tento historický prenos pripadla Radoslavovi Siváčkovi a Štefanovi Mašlonkovi.
Pre športovú verejnosť to boli známe mená
Siváček bol jedným z prvých členov športovej redakcie Československej televízie a zároveň spoluautorom názvu spravodajskej relácie Góly – body – sekundy (v českej verzii Branky, body, vteřiny), neskôr sa stal režisérom športových prenosov.
Hlas Štefana Mašlonku už poznali z rozhlasu, kde prvý prenos komentoval už v marci 1942.
Nikto nevedel, ako na to
Podľa webovej stránky STVR sa záznam z prenosu nezachoval, „a tak dnes ťažko posúdiť, ako sa obaja televízni nováčikovia vyrovnali s nárokmi nového média“.
Zachovali sa však minimálne dve fotografie, z ktorých vidno, v akých podmienkach priekopnícki komentátori pracovali.
Stáli na atletickej dráhe, oblečení v kabátoch, Mašlonka mal na hlave aj klobúk. Obaja držali v rukách papiere s poznámkami. Pred nimi bol jeden mikrofón a stôl s objemnou obrazovkou, ktorá je na jednej zo snímok zakrytá dekou.
Na to, s čím sa museli komentátori v počiatkoch televízneho vysielania z profesionálneho hľadiska najviac popasovať, si v knihe Priviazaní k mikrofónu zaspomínal Vít Holubec, ktorý bol s Josefom Valchářom komentátorom prvého prenosu v češtine, o ktorom sme písali v prvej časti nášho seriálu.
Pred skutočným prenosom si to boli nacvičiť na akomsi druholigovom zápase:
„V tom čase nikto nič nevedel. Televízia bola na začiatku a jej učebnica mala iba biele stránky. Keď sme sa pýtali, každý len krčil plecami. Musíte to nejako urobiť. Vedeli sme jediné! Že to nemôže byť rovnaké ako v rozhlase. Ale aké to má byť, to sme hádam len tušili.“
Podobne to videl aj najznámejší slovenský televízny komentátor Karol Polák, ktorý začínal o niekoľko rokov neskôr, ale stále v časoch, keď bol televízny prijímač v československých domácnostiach raritou:
„Všetci, čo túto prácu dnes robíme, boli sme prvou generáciou v tejto profesii, bez akéhokoľvek zázemia a tradície. Učili sme sa sami na sebe, na svojich chybách a omyloch.“
Diskusie o tom, čo, ako a koľko by mali komentátori hovoriť, pretrvávajú dodnes. Nestor slovenských komentátorov Dušan Gabáni, ktorý svoj premiérový prenos absolvoval v júni 1973 z atletického mítingu Zlatá tretra Európy, vraví, že každý z vtedajších komentátorov sa snažil o vlastný štýl, ale navzájom sa počúvali:
„Kedysi nám vyčítali, že priveľa hovoríme. Neplatí to paušálne, ale mám pocit, že dnes sa v prenosoch veľa rozpráva. Hovor menej, ale povedz tým viac, to bola zásada Karola Poláka.“
Podľa Gabániho úlohou komentátora nie je, aby dominoval on, ale daný šport a konkrétni športovci.
„My to máme len glosovať, pomôcť s identifikáciou. Nemali by sme sa púšťať do hlbokých analýz alebo to zahltiť štatistikami,“ dodáva.
Najväčšiu časť priamych televíznych prenosov u nás tvoria zápasy z futbalu a z hokeja, ale ponuka športov je oveľa pestrejšia.
Karol Polák mal svoju premiéru počas krasokorčuliarskej exhibície v Bratislave v roku 1959. V knihe Priviazaní k mikrofónu priznal, že o krasokorčuľovaní nevedel viac ako bežný divák. Pomohol si teda tým, čo je dnes už bežná vec – odborným spolukomentátorom, ktorým bol Emil Skákala.
„Ukázalo sa, že prítomnosť inžiniera Skákalu mi veľmi pomohla, lebo moje informácie o jednotlivých účinkujúcich, ktoré som si do začiatku prenosu stihol pozháňať, dopĺňal zasvätenými postrehmi odborníka a upozorňoval na obzvlášť vydarené skoky či piruety,“ napísal po rokoch.
Komentovanie každého športu má svoje špecifiká aj nástrahy. Podľa Dušana Gabániho sa najťažšie komentuje atletika, ktorá bola jeho prvým priamym prenosom a aj neskôr tvorila popri futbale, volejbale a klasickom lyžovaní najväčší podiel jeho prenosov.
„Odohráva sa tam veľa disciplín naraz a všetko ide veľmi rýchlo. Beží sa povedzme tisícpäťstovka, medzitým vám ukážu, že niekto hádže diskom alebo skáče do diaľky. Väčšinou sme atletické prenosy robili dvaja, niekedy aj traja, a disciplíny sme si podelili,“ vysvetľuje a oceňuje, že pri prvom prenose z Ostravy mu to kolegovia uľahčili:
„Už si to nepamätám presne, ale mám pocit, že ma nechali komentovať len skok do výšky a ešte niečo málo, aby som to na prvýkrát zvládol.
Lebo keď sa prvý prenos nevydarí a kritizujú ho nielen diváci, ale aj v redakcii a kamaráti, môže to dopadnúť tak, že urobíte jeden-dva prenosy a skončili ste. Poznám aj také prípady.“
Uňho nič také nenastalo. Sám si síce nikdy evidenciu nerobil, ale keď v roku 1995 odchádzal zo Slovenskej televízie, ktosi mu spočítal, že mal na konte približne 1500 priamych prenosov a záznamov.
Okrem toho sa zapísal do dejín tým, že komentoval prvý priamy prenos po vzniku Slovenskej republiky. Bolo to hneď na Nový rok 1993, keď v nemeckom Garmisch-Partenkirchene súťažili skokani na lyžiach. Vyhral vtedy 20-ročný Japonec Noriaki Kasai, ktorý stále súťaží aj vo veku 53 rokov.
V čase, keď bolo komentátorov veľmi málo, sa musel každý z nich venovať viacerým športom, priestor na prílišnú špecializáciu nebol. Dušan Gabáni si spomína, že jeho vtedajší šéf Tibor Donoval mu povedal, že ako absolvent FTVŠ by po istej príprave mal byť schopný komentovať všetky športy, lebo má na to vzdelanie.
Paradoxom je, že hoci v mladosti hrával aj hokej, tento šport nikdy nekomentoval. Podľa neho by pre komentátora bolo ideálne mať jeden letný a jeden zimný šport:
„Napríklad Karol Polák na konci kariéry robil už len dva športy, v lete futbal a v zime krasokorčuľovanie. A keď boli olympiády, tak otvárací a záverečný ceremoniál. Ale ostatní sme robili viac športov,“ dodáva komentátorský veterán, ktorý pred polstoročím začal hrávať rekreačne tenis, aby ho mohol fundovanejšie komentovať:
„Tenis nemôže komentovať niekto, kto ho nikdy nehral. Nedá sa to naučiť z príručiek. Keď som robil prvý Davis Cup, ešte som ho nehrával a nemohol som sa rovnať kolegom.
Komentátor nemusí byť bývalý reprezentant alebo ligista, ale je dobré, ak športuje, lebo sa vie vcítiť do pocitov športovcov. Potom sa mu ľahšie komentuje.“
Príprava je ťažšia, prenos je odmena
Samotný televízny prenos je už len zavŕšením prípravy na komentovanie, ktorá často trvá oveľa dlhšie ako samotný zápas, atletický míting či etapa cyklistických pretekov.
Dnes už je veľkým pomocníkom komentátorov internet a množstvo databáz so štatistikami či historickými tabuľkami výkonov. V minulosti to mali oveľa náročnejšie.
Karol Polák spomínal, že si roky zhromažďoval a študoval historické, zemepisné a cestopisné knihy a iné publikácie. Špecifickou súčasťou získavania nových poznatkov preňho bolo aj lúštenie krížoviek.
„Príprava na každý prenos sa začínala v mojej domácej útlej pracovni... Získavanie informácií, to bola a stále je predovšetkým môj veľký koníček. Na štadiónoch som zvyčajne býval už tri hodiny pred zápasom.
Obšliapal som si všetky stanoviská kamier a zisťoval, ktorá môže počas zápasu v priebehu prerušenej hry nasnímať nejaký vrch, hrad alebo inú pamätihodnosť. Samozrejme, že sa to nemuselo stať, ale pre všetky prípady som mal potrebné informácie poruke,“ opisoval svoju prípravu v knihe Replay (komentuje Karol Polák).
S tým, ako vyhľadávanie informácií fungovalo pred desaťročiami, má bohaté skúsenosti aj Dušan Gabáni:
„Pomáhali sme si zahraničnými novinami – mali sme k dispozícii zürišský Sport, čo boli najlepšie športové noviny na svete, Deutsches Sportecho z východného Nemecka alebo francúzsky L’Equipe.
Napríklad ja som mal malé karisbloky na jednu-dve disciplíny a tie som nosil so sebou na prenosy. Aj keď ovládate veľa faktov, nie vždy si na ne hneď spomeniete, takže mi to veľmi pomáhalo.“
Dodáva tiež, že v neskorších časoch už technické inovácie pribúdali a napríklad na atletických mítingoch už boli niekedy v štartových listinách aspoň základné informácie o jednotlivých účastníkoch.
Dnešné vymoženosti, keď počas prenosu komentátori aj diváci po pár sekundách vidia, akú rýchlosť mala a koľkokrát za sekundu zarotovala strela, alebo v reálnom čase vidia časové alebo vzdialenostné odstupy medzi atlétmi či cyklistami, boli ešte donedávna úplnou utópiou.
V treskúcom mraze aj z balkóna reštaurácie
Zatiaľ čo diváci si prenosy môžu vychutnávať z pohodlia svojich obývačiek, pracovné podmienky komentátorov majú občas od luxusu riadne ďaleko. Netýka sa to len športov pod holým nebom, ale aj v športových halách alebo na zimných štadiónoch.
Karol Polák ešte aj v roku 1972 opisoval situáciu na bratislavskom zimnom štadióne takto:
„Dodnes sa komentuje z uzučkej a nízkej kabínky za jednou zo striedačiek na úrovni ľadovej plochy, skade cez zatvorené a navyše zamrežované okno vôbec nevidno do rohov klziska a vo výhľade prekážajú aj ľudia na striedačke. A okno musí byť zatvorené, lebo striedačka je príliš blízko a na nej sa zvyčajne nerecituje poézia.“
Práve zvuky doliehajúce z okolia komentátorov vyvolali pozornosť nedávno, keď počas prenosu z futbalového zápasu Žilina – Slovan bolo počuť vulgarizmy potrestaného trénera hostí Vladimíra Weissa, ktorý sedel na tribúne v blízkosti komentátorov.
Najmä v raných rokoch televízie bolo hľadanie vhodného miesta pre komentátorov do veľkej miery improvizáciou. Napríklad v Brne kedysi podľa spomienok Karola Poláka komentovali z balkóna reštaurácie za jednou z bránok, až neskôr tam pribudla kabína zavesená nad plochou.
Azda ešte väčším nepriateľom než obmedzený výhľad môže byť nevľúdne počasie. Vietor, dážď, sneženie, to všetko dokáže prácu riadne znepríjemniť.
Jedna z fotografií v knihe Karola Poláka má popis, ktorý hovorí za všetko: „Bolo -12˚ C! V decembri 1980 sme v Prahe porazili ,zmrznutých‘ Turkov 2:0.“ Obaja komentátori sedia na stoličkách v hrubých kabátoch, rukaviciach a s čiapkami na hlave. Za nimi vidno zasneženú plochu.
„Niekde sme boli krytí tribúnami, niekde nie. Najmä na lyžiarskych majstrovstvách sveta a na skokanskom Interšportturné sme si zimy užili dosť.
Dvakrát som bol v Lahti a tam bolo aj mínus dvadsať, ale kabíny boli vyhrievané, takže sme až tak netrpeli,“ spomína si na svoje skúsenosti s prírodnými živlami Dušan Gabáni.
Napriek tomu oveľa radšej komentoval priamo z dejiska ako zo štúdia, pretože atmosféra zo štadióna sa do štúdia preniesť nedá:
„Ak je na štadióne päťdesiattisíc ľudí, máte pocit, že ste súčasťou diania. Predtým si kúpite miestne noviny s informáciami, ktoré využijete, ďalej sú tam kolegovia z iných štátov, s ktorými sa tiež podelíte o informácie.
Dnes sa veľa prenosov robí zo štúdia, my sme veľa cestovali a pokrývali ich priamo z miesta. Súčasní komentátori, ktorí sú často len pri monitore, to majú ťažšie, lebo musia s hlasom a dikciou narábať tak, akoby na štadióne naozaj boli.“
O tom, akým nástrahám komentátori čelia, keď nie sú priamo na mieste, detailne písal v knihe Priviazaní k mikrofónu Karol Polák. Svoje prvé olympijské hry – Tokio 1964 – totiž nepokrýval z dejiska, ale zo špeciálne vybudovaného štúdia Intervízie vo východnom Berlíne.
Spomínal, že ráno sa premietali záznamy z predchádzajúceho dňa, ktoré sa vtedy ešte dopravovali do Európy letecky. Z nich potom zvláštna komisia vybrala tie, ktoré sa potom večer odvysielali v Československu.
No a vyvrcholením dňa bol polhodinový (!!!) priamy prenos z Tokia cez satelit: „A to bolo pre nás zaujímavejšie ako detektívka. V tých chvíľach sme sedeli všetci štyria (Holubec, Sucharda, Zouhar a ja) okolo monitoru a so zatajeným dychom čakali, čo sa na obrazovkách objaví.
Bez akéhokoľvek upozornenie sa za tú polhodinu vystriedal v programe box, atletika, veslovanie, šerm, gymnastika, pozemný hokej či jazdectvo a bolo na nás, aby sme vždy správne uhádli, o čo a o koho práve ide.“
