Slovenská skialpinistka MARIANNA JAGERČÍKOVÁ vybojovala v dejisku posledného kvalifikačného podujatia SP nielen vlastnú olympijskú miestenku v zmiešaných štafetách, ale zároveň poslala na hry aj krajanku Rebeku Cully. 

Hoci priznáva, že po pretekoch bola „rada, že žije“, matematika bodov a scenárov ju nakoniec potešila. Nedávno oslávila štyridsiate narodeniny, ale stále patrí k svetovej špičke. 

„Treba sa skôr spýtať, ako to zvládajú ony so mnou,“ reaguje so smiechom na jej fantastické výkony oproti mladším súperkám. 

Individuálnu miestenku na olympiádu ste mali vďaka vysokej pozícii v kvalifikačnom rebríčku už prakticky istú, no 4. miestom v Solitude ste vybojovali pre Slovensko aj druhú ženskú kvótu – teda miesto pre Rebeku Cully. Ako ste prežívali moment, keď ste si uvedomili, že nejde už len o vás, ale že svojím výkonom posúvate na olympiádu aj ďalšiu slovenskú pretekárku?

Je to vtipné, pretože v súťažení som primárne zameraná sama na seba, takže je to skôr taký bonus, najmä pre Rebeku. Nebola tam ani veľmi iná možnosť, ako podať čo najlepší výsledok za seba. Kvalifikácia je nastavená tak, že z nej môže vyťažiť ešte niekto iný. Myslím si, že Rebeka sa z tohto výsledku teší ešte viac ako ja.

Po pretekoch ste boli spolu, keďže tiež bola v stredisku, kde sa súťažilo. Ako vyzerala jej bezprostredná reakcia?

Vyzerala šťastná a poďakovala mi.

Vníma vás skôr ako mentorku? Vybojovali ste pre ňu miestenku na olympiádu. Berie si od vás rady?

Žijem vo Francúzsku a ona v Rakúsku, neďaleko hraníc pri Bratislave. Takže sa často nevidíme a ani sa až tak nepoznáme. Nie sme až tak často v kontakte, v podstate sme spolu počas pretekov Svetového pohára. 

Netrénujeme spolu a nedá sa povedať, že by sme sa veľmi poznali. Viac sme sa spoznali až na začiatku tejto sezóny a počas posledných pretekov, lebo sme strávili spolu viac času. Bola tam so svojou rodinou a so synom, mohla som sa lepšie spoznať aj s jej manželom. 

Ale napríklad kolega Jakub Šiarnik sa s ňou pozná oveľa viac a chodievajú spolu aj na spoločné sústredenia.

S Jakubom Šiarnikom ste vybojovali slovenskú miestenku pre zmiešané štafety. Aký to bol pocit, keď Jakub prešiel cieľom a vedeli ste, že ste to dokázali?

Úplne úprimne, môj pocit bol taký, že to najprv musím vidieť napísané na papieri. Jakub bol spokojný, on to mal všetko spočítané už v poslednom zjazde. Zdalo sa mi, že vedel presne, kto koľko bodov bude mať a ako sa bude postupovať. Ja som však bola nastavená tak, že to musím vidieť čierne na bielom. 

A priznám sa, že bezprostredne som sa z toho ani nevedela tešiť, bola som dosť unavená z mojich dvoch úsekov. Štartovala som prvá, potom išiel Jakub, potom zasa ja a potom opäť Jakub. 

Zo svojho výkonu som bola dosť zničená, takže ešte sa aj tešiť… bola som rada, že žijem. Je to náročné. Napríklad Poliaci tiež postúpili, prišli do cieľa pred nami a vyslovene sa tešili. To bolo jasne vidieť.

Aké myšlienky vám išli hlavou počas vašich dvoch úsekov? Mali ste moment, keď ste si povedali „vyjde to“ alebo naopak „asi nie“, alebo ste jednoducho išli naplno?

Išla som tak, ako najlepšie viem. V prvom úseku som zo seba dala naozaj všetko, v druhom sa mi už išlo horšie. Tam som mala aj viac času rozmýšľať, čo sa okolo mňa deje. 

Mala som pocit, že to bude asi dobré, lebo sme do pretekov išli s bodovým náskokom. Už to vyzeralo tak, že to bude dobré. Ale bolo to napínavé do poslednej chvíle, pretože zostávali dve miesta a bolo tam viacero krajín, ktoré teoreticky mohli o tie miesta zabojovať. 

Dovedna to boli minimálne štyri krajiny a bolo viac kombinácií, čo by sa bolo mohlo stať. Body nie sú lineárne – prvé priečky dostávajú viac bodov a od šiestej priečky sú rozdiely v bodovaní menšie. 

Bola to celkom zaujímavá matematika: na akej priečke by museli byť súperi, kde by sme skončili my a aký by bol bodový rozdiel. Ja som sa tým nechcela zaťažovať, povedala som si, že radšej pôjdeme naplno a uvidíme, čo to dá.

Vedeli ste, že sa musíte udržať pred Poliakmi alebo Švédmi, respektíve aby vám neodskočili. Ako ste to vnímali, keď ste to nemali spočítané a v cieli boli najprv Poliaci, potom Švédi a až potom vy?

Bála som sa o výsledok. Nie že by som sa triasla od strachu, ale práve preto som v cieli hovorila, že to potrebujem mať napísané, lebo som nevedela, koľko to presne je. Jakub to mal zrátané, vedel, že to má pod kontrolou. Ja som bola skôr v móde „tak teraz uvidíme“.

Išlo aj o Kanadu, ktorá takisto skončila pred nami. Ale bodovo bola dosť za nami, takže nás nemohli predbehnúť. A nakoniec, aj keď Poliaci skončili pred nami, bodovo sme boli stále pred nimi. 

Bolo viacero scenárov. Najlepšie riešenie bolo jasné – skončiť pred nimi. Aj som si to tak predstavovala, že skončíme pred nimi a bude to úplne jasné.

Jakub mal pred pretekmi trojdňový tréningový výpadok. Čo sa stalo a ako to bolo cítiť na jeho výkone?

Myslím, že sa niekedy v stredu zobudil s tým, že ho bolela hlava, necítil sa dobre. Preteky boli v nadmorskej výške okolo 2500 metrov, aj všetky tréningy boli vo vyššej výške. Tak uprednostnil netrénovať a šetriť sa, aby náhodou neprepukla nejaká choroba. 

Myslím si, že v tú stredu si oddýchol, mal ľahší režim. Ale nebolo to nič vážne. Bolela ho hlava, cítil sa unavený, tak radšej vynechal tréning v nadmorskej výške a oddýchol si.

Ako ste sa s nadmorskou výškou popasovali vy?

Ja som bývala v tejto nadmorskej výške prakticky celý týždeň. On s Rebekou sa ubytovali nižšie, v Salt Lake City (cca 1500 m), a ja som bola ubytovaná vo výške okolo 2300 m. Mala som to takto naplánované.

Čo sa týka bežného fungovania, povedala by som, že to bolo v poriadku, nemala som nejaké zásadné problémy. Predtým som bola v novembri tri týždne na sústredení a v októbri dva týždne na Stelviu vo výške 2700 m, takže som si myslela, že som na tú výšku adekvátne pripravená.

Počas pretekov to však bolo cítiť – najmä medzi kolami. Regenerácia sa mi zdala slabá. Bolo náročné sa z toho dostať. U mňa je to pravdepodobne zhoršené aj vekom – mám 40 rokov, asi sa už neviem tak rýchlo otriasť. 

Skialpinizmus bude mať na olympiáde premiéru. Ako vnímate fakt, že budete súčasťou historicky prvého olympijského tímu skialpinistov a budete reprezentovať Slovensko?

Z toho sa veľmi, veľmi teším, lebo je to míľnik pre náš šport. Je to pre mňa veľká česť, že môžem byť pri tom.

Čo prinesie skialpinizmus na olympijské hry?

Mne osobne už priniesol veľmi veľa. Možnosť stať sa profesionálnou športovkyňou, profesionálne sa pripravovať. Záujem o tento šport sa výrazne zvýšil. Netýka sa to len mňa – veľa top športovcov sa mohlo stať profesionálmi. Za to môžeme byť vďační.

Uvidíme, ako dopadne premiéra na olympijských hrách – či sa to ľuďom bude páčiť a či potvrdia šport aj pre rok 2030 vo Francúzsku. To ukáže budúcnosť.

Bude tiež zaujímavé sledovať, ako sa šport vyvinie. V roku 2030 by sme chceli mať na olympiáde aj individuálnu disciplínu – to je taký klasický skialpinizmus. Individuálne preteky sú hore aj dole, väčšinou vo voľnom teréne, bez brán či iných pevných prvkov.

Na olympiáde sa predstaví šprint a zmiešaná štafeta, je to taký koncentrovaný skialpinizmus. Je to veľmi rýchle, deje sa to na zjazdovke. Je to robené tak, aby to bolo pútavejšie. 

Ak to bude v horách, klasický individuálny skialpinizmus, bude to iné. Sú plány zatraktívniť aj individuál, spraviť ho pútavejší pre divákov, aby sa jazdilo v slučkách, podobne ako pri horskej cyklistike – aby sa prechádzalo cez tie isté miesta. 

Zatiaľ ešte nie je jasné, ako to presne bude. Predpokladáme však, že náš šport sa bude ďalej vyvíjať.

Rozmýšľali ste už aj nad konkrétnymi ambíciami na olympijských hrách? Napríklad postup do finále v šprinte alebo si trúfate aj na medailu?

Ja si verím na všeličo. To nie je problém si veriť. Budem sa snažiť čo najlepšie pripraviť a podať čo najlepší výkon. Myslím si, že ak zo seba dám všetko, vtedy budem spokojná.

Aké ciele máte v zmiešaných štafetách? Dvojicu tvoríte s Jakubom už dlhodobo, dosiahli ste pekné výsledky. Čo bude kľúčové pre úspech tejto štafety?

V štafete je konkurencia pravdepodobne ešte väčšia ako v šprinte – minimálne z môjho pohľadu. Prebíjať sa dopredu bude určite ťažšie. 

Premýšľala som nad tým a ak by nám preteky vyšli úplne na topku, mohli by sme byť okolo siedmeho miesta. Myslím si, že vyššie to bude veľmi ťažké. Keby sme boli v najlepšej desiatke, to by už bolo dobré. 

Ale v štafete štartuje dvanásť tímov, takže v štafete bude určite top dvanásť (smiech). V šprinte bude na štarte osemnásť pretekárov. 

Skialpinizmus bude na olympiáde v stredisku Bormio. Čo hovoríte na miestne trate?

Bola som tam viackrát na sústredení a mali sme tam vlani aj Svetový pohár. Bormio poznám – je to pekné malé mestečko. 

Nedávno ste oslávili 40. narodeniny, ale stále patríte k svetovej špičke. Väčšina súperiek je výrazne mladšia. Ako zvládate držať krok s mladšími pretekárkami z fyzickej stránky?

Treba sa skôr spýtať, ako to zvládajú ony so mnou (smiech). Je už menší úspech vôbec tam byť. Tieto krátke, výbušné disciplíny skôr svedčia mladším typom športovkýň – rýchle svalové vlákna sa s vekom menia na vytrvalostné.

Naznačili ste aj problém s regeneráciou. Ako je to s regeneráciou po pretekoch? Museli ste prispôsobiť svoj režim, aby ste predišli prípadným zraneniam?

Regenerácia je určite horšia, ako keď som mala dvadsať rokov, a to veľmi výrazne. Najväčšia nevýhoda veku je u mňa kvalita spánku – tá išla dole už dlhšie a trvá dlhšie, kým sa zregenerujem.

Dávam si veľký pozor na tréningový čas, aby som sa nepretrénovala – aby som nestrávila príliš veľa času trénovaním alebo príliš tvrdým trénovaním. Snažím sa rozumne si to rozdeliť.

Čo sa týka regenerácie, veľmi dôležitá je strava – snažím sa jesť zdravo a rôznorodo, tak ako sa odporúča pre všetkých ľudí. Viac si doprajem oddych.

Chodievam aj do kúpeľov, na relaxačné procedúry, do wellnessu a na masáže. Keď som na sústredení, sprevádza ma fyzioterapeut, ktorý dohliada na to, aby regenerácia bola čo najlepšia. Používam aj rôzne pomôcky, napríklad nafukovacie nohavice. 

Regenerácia má viac rovín – ide o to, aby svaly boli voľné, netuhli, a zároveň aby si oddýchol celý organizmus a doplnila sa energia.

V príprave ste sa zamerali na menšiu kvantitu a väčšiu kvalitu tréningu, teda menej objemu a viac kvality. Môžete to potvrdiť? 

Áno. Oproti minulej sezóne som znížila čas objemového tréningu približne o 20 % a o zhruba 25 % aj nadmorské výškové metre. V roku 2024 som nachodila 340 000 výškových metrov a tento rok to bude pravdepodobne asi o štvrtinu menej – ešte sme len v decembri, nemám finálnu štatistiku, ale tak to vyzerá.

Rok 2024 bol výnimočný objemom tréningu. Pravdepodobne to však viedlo k tomu, že sa mi znížila imunita. Počas minulej sezóny som mala päť infekčných ochorení horných dýchacích ciest.

Mala som dosť silnú chrípku vo februári, pre ktorú som vynechala Svetový pohár, a trvalo dlho, kým som sa z toho dostala. Potom zápal dutín a ďalšie nádchy. Päťkrát za sezónu je veľa – pre vrcholového športovca bolo kedysi bežné ochorieť raz na začiatku sezóny a raz na konci.

Myslím, že to ovplyvnilo aj to, že kvalifikácia sa rozhodovala až na poslednom možnom Svetovom pohári. Možno by sme boli mali väčší bodový náskok a istotu už skôr. Tým pádom, že som bola vlani chorá, sa to na tom odrazilo. 

Podľa mňa bol jedným z dôvodov mojej choroby väčší objem tréningu, tak som ho znížila. 

Skialpinizmus je náročný nielen na telo, ale aj na psychiku. Máte nejakú špeciálnu mentálnu prípravu alebo rituály, ktoré vám pomáhajú zvládať stres?

Rada by som ich poznala (úsmev). Stres by som chcela zvládať lepšie, ale zatiaľ to neovládam. Neskontaktovala som sa s osobou, ktorá by mi s tým vedela dostatočne pomôcť.

Čo je pre vás najväčší problém?

Stres ako taký. Predpretekový tlak. Počas pretekov je to viac-menej v poriadku – preteky trvajú tri hodiny, to nejako prežijeme. Keď bežím šprint, trvá tri až tri a pol minúty, to sa tiež dá prežiť. 

Ale pred pretekmi to môže byť niekoľko hodín. Skúšam rôzne finty, ale zatiaľ neviem, či budú fungovať.

Premýšľali ste už nad tým, čo bude po olympiáde? Plánujete pokračovať v súťažení aj ďalší rok, alebo bude účasť na hrách vyvrcholením kariéry?

Myslím si, že to dosť závisí od toho, či bude skialpinizmus na olympijských hrách aj v roku 2030. Olympiáda má byť vo Francúzsku a ak tam bude skialpinizmus, malo by to byť v oblasti, kde bývam. To by mohla byť veľmi dobrá motivácia.

Závisí to aj od toho, či dokážem zo športu vyžiť. Športovanie nie je problém. Ide skôr o to, či to bude financované a či zostaneme olympijský šport.

Čo vás osobne ženie dopredu? Dosiahli ste toho veľa – máte titul majsterky sveta, teraz budete na olympiáde. Kde beriete motiváciu tvrdo trénovať a pretekať?

Olympiáda je pre nás nová, takže sama o sebe je veľká motivácia. Robíme relatívne veľmi príjemný šport, čo sa týka podmienok na trénovanie – sme v horách. Mám sneh rada, takže s tým problém nemám. 

Pokiaľ zdravie dovolí a sú sily, je to relatívne v pohode. Nemám žiadne zdravotné problémy. 

Tlak na pretekoch je u mňa dosť vysoký, pravdepodobne preto, že chcem zo seba dostať maximum. Mám vysoké očakávania a istým spôsobom som perfekcionistka – chcem, aby bolo všetko perfektné, čo samozrejme skoro nikdy nie je. 

Myslím si, že hlavný hnací motor je práve ten perfekcionizmus a túžba dať do seba všetko. Keď je človek fyzicky pripravený a psychicky nastavený, tak to môže byť len a len lepšie. 

Nie ste len úspešná športovkyňa, ale aj vyštudovaná geologička a pracovali ste ako horská sprievodkyňa. Stále sa týmto činnostiam venujete?

Áno, sprevádzam, ale len výnimočne. Stále z času na čas sprevádzam, hlavne na tému geológie. Čo sa týka geológie, udržiavam sa v obraze, spolupracujem na vedeckých projektoch ako konzultantka. Je to však aktuálne viac vášeň.

Predtým bol pre mňa skialpinizmus skôr vášeň a moja práca bola geológia a sprevádzanie. Teraz je to naopak – športovanie je moja práca a geológia je viac vášňou. Mám z toho veľké potešenie, pomáha mi to vyčistiť si hlavu, myslieť na niečo iné než šport. 

Nemyslím si, že je dobré myslieť iba na šport, lebo potom sú vo športe veľké frustrácie. Je dobré mať aj niečo iné, aby som necítila tlak po celý rok. 

Žijete vo Francúzsku, v Alpách, pracujete v horách, súťažíte v horách. Je pre vás dôležité mať takýto životný štýl?

Určite. Iné by som asi nezvládla. Hory sú pre mňa prvoradé.

Ste majsterka sveta, ale na Slovensku vaše meno možno nie je až tak známe ako mená športovcov z iných disciplín. Neprekáža vám menšia pozornosť médií a verejnosti, alebo si naopak užívate, že ste skôr v ústraní?

Nie, vôbec mi to nevadí. Chápem to, lebo skialpinizmus nie je až tak známy a populárny šport. Nie je dôvod, prečo by ma mali ľudia evidovať. Niekedy ma milo prekvapí, keď som na Slovensku, že ma niekto osloví alebo spozná.

Ale ak mám fanúšikov, ktorí by mi chceli pomôcť, môžu ma sledovať na sociálnych sieťach. Urobí mi to radosť a budem môcť lepšie vyjednávať sponzorské zmluvy.

Chodia vám aj ohlasy od rekreačných skialpinistov či starších športovcov, že ste pre nich motivácia?

Stáva sa mi to. Starší športovci mi hovoria, že je pre nich inšpirujúce, čo dokážem ešte dosiahnuť. Nielen na Slovensku, ale aj celosvetovo.