Po skončení pôsobenia vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica sa skialpinista JAKUB ŠIARNIK ocitol mimo systému štátnej podpory.

Musel sa ozvať sám, aby sa veci pohli. „Som vďačný, že sa problém podarilo vyriešiť, ale bol by som radšej, keby k takýmto situáciám vôbec nedochádzalo,“ hovorí v rozhovore pre Sportnet.

Dnes sa už naplno venuje tréningu a príprave na novú sezónu. Popri práci v rodinnej firme sa snaží zladiť šport aj pracovné povinnosti – a zároveň bojuje o miestenku na zimné olympijské hry, kde sa skialpinizmus predstaví ako nový olympijský šport.

Už v apríli ste spomínali, že „miestenky na olympiádu nám takmer trčia z vrecka“. Čo ešte musíte splniť, aby ste mohli na zimnej olympiáde štartovať?

V disciplíne zmiešaná štafeta, v rankingu, ktorý sa začal tvoriť na začiatku minulej sezóny a plynulo pokračuje do tejto ďalšej (bavíme sa o období december 2024 – december 2025 - pozn. red.), sme na postupovej priečke.

Keby nám teraz povedali, že prvý Svetový pohár nebude, už sme tam. Nemáme ešte stopercentnú istotu, matematicky to ešte nie je uzavreté, ale ak predvedieme náš štandard, tak to máme.

Závisí to aj od tímov, s ktorými bojujeme – konkrétne súboj o postupové priečky sa odohráva medzi nami, Poliakmi a Švédmi. Matematika zatiaľ vyzerá tak, že jeden z týchto troch tímov môže dostať „čierneho Petra“. Avšak z tejto trojice máme momentálne najviac bodov práve my.

Ak by sme boli v pretekoch poslední a Poliaci by neboli lepší než ôsmi, tak bez ohľadu na Švédov by sme mali získať miestenku. Šport je však vrtkavý a vždy tam môže byť nejaká penalizácia, chyba spojená s materiálom alebo zhoršený zdravotný stav.

Máme vykročené na olympiádu, ale nič nie je isté.

O všetkom sa teda rozhodne v prvých pretekoch Svetového pohára v USA. Je to tak?

Presne. Svetový pohár 2025/26 štartuje v americkom Utahu, v stredisku nad mestom Salt Lake City, kde v roku 2034 budú zimné olympijské hry.

Cez zmiešanú štafetu postupuje 12 krajín. Špecifikom kvalifikácie je, že keď získame miestenku v zmiešanej štafete, môžeme automaticky štartovať aj v šprinte.

Šprint nie je moja najsilnejšia disciplína. Cítim však, že moje predispozície sú prirodzene skôr na štafetu, ktorá časovo pripomína neolympijskú disciplínu vertikál, kde opakovane jazdím svetovú desiatku.

Preto sa prirodzene sústredím na štafetu a jazdím ju najmä s Mariankou (pozn. red. Jagerčíkovou). Bavíme sa však o miestenkách pre krajinu, nie o kompletnom obsadení. V kontexte výsledkov ostatných sezón s Mariankou v rámci slovenskej konkurencie dominujeme, takže pochybnosti by nemali byť.

Ak si Marianka udrží v rebríčku šprintu pozíciu v top 6 medzi krajinami, môžeme získať aj druhú ženskú miestenku.

Aktuálne je slovenská dvojka Rebeka Cully, ktorej sa podarilo dvakrát Marianku zdolať v šprinte. Je v tom dobrá. Uvidíme, múdrejší budeme 6. alebo 7. decembra po úvodnom kole Svetového pohára a závere kvalifikácie.

Len zopár mesiacov pred začiatkom olympijskej sezóny prišla nečakaná správa – Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica vám nepredĺžilo zmluvu profesionálneho športovca k 30. aprílu 2025. Ako s odstupom času hodnotíte toto rozhodnutie?

Pre mňa to už celé odznelo. Situáciu som si vyriešil a zobral som si z nej ponaučenie – športovec by sa nemal spoliehať na to, že za neho štát alebo niekto iný vyrieši problémy. Bol som v Dukle len dva roky, od svojich 28 rokov, predtým som v tom systéme vôbec nefungoval.

Utvrdil som sa v tom, že sa nebudem „štelovať“ do žiadnych tabuliek a ani si vyberať preteky len preto, aby som niečo splnil podľa predstáv Dukly.

Keď som sa neskôr dozvedel, že v Dukle zamestnali bývalého zápasníka Attilu Végha, povedal som si, že žiadne jednotné kritériá tu zjavne neplatia. Rozhoduje svojvôľa. Nie je to o tom, kto čo splní alebo nesplní – systém jednoducho neexistuje.

Preto nemám dôvod riadiť svoje športovanie snahou niekam patriť. Paradoxne ma to uvoľnilo. Povedal som si: robím to pre seba a olympiáda je môj osobný projekt. Ak to niekoho inšpiruje a vidí v tom zmysel ma podporiť, je to skvelé – som vďačný a rád spojím sily.

Moja motivácia je zvnútra. Nie je to o tom, aby som si držal miesto v stredisku a „držal hubu a krok“. Teraz sa cítim slobodnejšie a môžem otvorene povedať, ako veci vnímam.

Samozrejme, prakticky sa tým veľa skomplikovalo – či už ide o financovanie prípravy, alebo osobné veci ako pravidelný príjem, z ktorého ide napríklad hypotéka. Musel som sa zariadiť inak.

Nechcem, aby to znelo ako vyplakávanie – nikto nie je povinný financovať moje športovanie. Ale ak hovoríme o štátnej reprezentácii, myslím si, že je namieste otázka, aký podiel by na tom mal mať samotný štát.

Riaditeľ Dukly Gabriel Baran povedal, že vaše výsledky nie sú dostatočné – a porovnával vás s kolegyňou Mariannou Jagerčíkovou. Poukázal napríklad na to, že kým ona bola na MS v šprinte šiesta, vy ste v šprinte obsadili 46. miesto. Ako ste prijali toto porovnanie?

Dovolil by som si spochybniť športovú znalosť riaditeľa Barana. Hoci je dlhoročný tréner, podľa mňa sa nedokázal na vec pozrieť komplexne. Vytkol mi, že Marianka má v šprinte medaily a Šiarnik bol štyridsiaty šiesty.

To je pravda, ale vôbec si nedal námahu pozrieť sa, ako funguje kvalifikačný kľúč a či je naša výkonnosť porovnateľná v nosnej disciplíne – zmiešanej štafete.

V nej ide v kvalifikácii najprv každý sám za seba, časy muža a ženy sa sčítajú a podľa toho sa postupuje do finále A. Bežne štartuje tridsať až štyridsať dvojíc a do finále ide dvanásť najlepších. Ak by si dal tú námahu, zistil by, že prakticky vo všetkých pretekoch som bol Marianke minimálne vyrovnaným partnerom.

V mužskom rankingu sa pohybujem medzi šiestym a desiatym miestom – nie som slabší článok. Časové trvanie zmiešanej štafety aj s kvalifikáciou predstavuje výkon okolo dvadsiatich minút s krátkym prerušením.

To nie je dvojminútový šprint. Je to, ako keby sme porovnávali osemstovkárku Gabrielu Gajanovú a vyčítali jej, že nevie zabehnúť päť kilometrov. Vo vertikále, teda v tom dvadsaťminútovom výkone, opakovane patrím do svetovej desiatky, čo som potvrdil aj výsledkami.

A teraz sa pýtam: o akých kritériách sa vlastne bavíme, keď aj tak prijali Attilu Végha, ktorý nespĺňa žiadne? V tej chvíli pre mňa debata s pánom riaditeľom stratila zmysel.

V prípade angažovania Attilu Végha sú sporné hneď dve veci – ukončená aktívna kariéra a MMA navyše nie je oficiálne uznaný šport. Jeho plat je vyšší než bol váš. Stretli ste sa niekedy, hovorili ste o tom?

Nie, osobne sa nepoznáme. Nerozprával som sa o tom ani s nikým z tých kruhov, ktoré to riadia. Možno s niekoľkými opozičnými politikmi, ktorí prirodzene poukazujú na prešľapy, v tomto prípade na ministerstve obrany.

Attila je nepomerne známejší, tomu rozumiem, a Dukla môže mať svoje dôvody. Ale sú to úplne odlišné systémy.

Keď sa ma pýtali, kedy bude „Oktagon“, odpovedal som s humorom, že keď Attila vyšliape na Rotundu – to je stanica na Chopku.

Po medializácii vášho prípadu sa vložil do veci minister športu Rudolf Huliak. Naznačil, že váš prípad je hodný pozornosti, a prisľúbil mimoriadnu podporu cez Tipos. Podarilo sa ju zrealizovať?

Podarilo. Som vďačný, že sa problém podarilo odstrániť, ale bol by som radšej, keby k takýmto situáciám vôbec nedochádzalo. Systém by mal predchádzať podobným situáciám, aká nastala u mňa.

Nepovažujem za správne, že som sa musel vôbec ozvať, aby sa veci dali do pohybu. Mám výhodu, že ma Slovenský olympijský a športový výbor prezentuje už prakticky ako olympionika (hoci ním ešte nie som), takže inštitúcie počúvajú.

Chcem však využiť túto situáciu, aby som poukázal na to, že: Takto nie.

V akej výške bola pomoc a do akej miery pokryje prípravu?

Nie je to tajné, zmluva je zverejnená. Ide o 20 000 € na tento rok a 3 500 € na budúci rok do olympiády. To približne korešponduje s výpadkom z Dukly.

Dukla predstavovala v mojom rozpočte zhruba tretinu nákladov na zabezpečenie sezóny: sústredenia, štarty, materiál. Zvyšok riešim cez sponzorov – materiálnych aj finančných.

Ďalej pomáha olympijský výbor a štarty na Svetových pohároch zastrešuje najmä Slovenská skialpinistická asociácia, ktorá je však finančne poddimenzovaná. Som takisto v jej správnej rade – viem posúdiť, že tam nebol priestor vziať na seba časť mojich nákladov.

Paradox je, že prakticky celý rozpočet asociácie je menší než môj sezónny rozpočet.

Takže sezóna stojí okolo 60 000 €?

Približne áno.

Popri športe pracujete aj v rodinnej firme v Liptovskom Mikuláši. Dá sa skĺbiť náročná príprava s prácou?

V rodinnej firme som pracoval už od tínedžerských čias, s prestávkami počas štúdia v zahraničí. Po skončení v Dukle som popri športe prevzal viac zodpovedností a rozšíril si úlohy vo firme. Aj počas sústredení riešim veľa vecí na diaľku – denne desiatky telefonátov. Je to v podstate duálna kariéra.

Najradšej by som sa sústredil len na tréning, ale vždy mi vyhovovalo mať aj iné aktivity. Pomáha mi to udržať rovnováhu a vyhnúť sa vyhoreniu. Mnohé úlohy delegujem na strýka a snažím sa, aby práca nenarušovala tréning – mám na ňu vyhradený čas a mimo neho sa venujem tréningu. Možno je to do budúcna dokonca lepšie.

Aká je vaša funkcia vo firme?

Mojou hlavnou úlohou je správa majetku a budov, ktoré vlastníme v Liptovskom Mikuláši. Ide o dve staršie priemyselné budovy z čias kožiarskych závodov. V jednej funguje zámočnícka dielňa a výroba kozmetiky.

Zabezpečujem údržbu a úpravy priestorov, komunikujem s nájomníkmi, hľadám nových partnerov a dohliadam na to, aby budovy zostali funkčné a zveľaďovali sa. Snažím sa, aby z nájmu mali prínos aj nájomníci, aj my.

V akej fáze prípravy momentálne ste? Čo máte pred sebou a kedy odlietate do zámoria?

Prípravu robím v cykloch – ladím formu spätne od olympiády. Chcem byť v top forme na prelome februára a marca, zároveň však musím byť pripravený na záver kvalifikácie v americkom Utahu.

Štart bude vo výške okolo 2 500 m n. m., čo znamená potrebu nielen aklimatizácie, ale adaptácie – a to je významný faktor, ktorý predražuje prípravu. Na Liptove je super, ale chýba nám výška a ľadovec.

Preto robím dlhšie bloky. Na prvé sústredenie nadviažem ďalším, kratším desaťdňovým na prelome októbra a novembra na alpskom ľadovci.

V novembri plánujeme spoločné stretnutie s Mariankou a Rebekou vo francúzskom stredisku Tignes/Val d’Isère, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške približne 2 300 m n. m., podobne ako v USA.

Odtiaľ sa presunieme na prvé kolo Svetového pohára. Potom dám kratší oddych a rozbehnem záverečnú prípravu na zimu. Termín olympiády vieme: 19.–21. februára, štart v Bormiu.

Popri tom beží aj Svetový pohár, kde by som chcel urobiť zaujímavé výsledky, najmä vo vertikále.

Kľúčové bude ostať zdravý. Vlani som v tomto čase bojoval so zápalom dutín, bral dvoje antibiotík, trénovať som začal naplno až v decembri, s dvojmesačným výpadkom. Tento rok to zatiaľ vyzerá fajn, ale stačí malý vírus a všetko je inak. Urobím maximum, čo môžem – zvyšok je už „vyššia moc“.

Vyzerala by vaša príprava inak, keby ste stále boli v Dukle a mali jej financie?

Určite by inak vyzeral začiatok letnej prípravy. Teraz však mám prostriedky na letnú a jesennú prípravu pokryté a nemusím sa obmedzovať.

Paradoxne možno to, že som na jar viac vydýchol a venoval sa aj práci, mi teraz pomôže – organizmus môže mať väčšiu kapacitu neochorieť. To sa však dá vyhodnotiť až spätne.

Čo pre vás znamená možnosť štartovať na zimných olympijských hrách?

Bolo by to krásne vyvrcholenie etapy života. Tým nehovorím, že po olympijských hrách skončím. To sa ukáže na jar, keď vyložíme karty na stôl, čo mi dáva zmysel a čo nie. Keď som začínal so skialpom, šepkalo sa, že by mohol byť olympijský šport.

Bral som to s rezervou. Teraz snívam o miestenke. Olympiáda je najväčšie podujatie v športe a úplne inak to rezonuje než majstrovstvá sveta. Je to méta každého športovca. Preto som to na jar nezabalil – chcem tam ísť. Robím to kvôli sebe a je to obrovská motivácia.

Vnímate zvýšený záujem o skialpinizmus odkedy je v programe ZOH?

Áno, aj objem mediálnych výstupov je väčší. Zmenil sa aj môj prístup: niektoré veci, ktoré ma na skialpe bavili, som dal bokom. Čiastočne aj kvôli tabuľkám a potrebe byť v rankingu tak, aby sme mali olympiádu – predovšetkým pozične cez štafetu.

Odložil som projekty, ktoré som mal v hlave – tatranské prechody, dlhšie preteky. Tréning je férový: čo mu dáte, to sa vráti. Spravíme maximum a potom sa uvidí.

Je priskoro baviť sa o ambíciách na olympiáde, alebo už máte cieľ – povedzme top 10?

Ak sa tam dostaneme, top 10 je reálny cieľ. Myslím, že máme na viac – naznačujú to výsledky, ktoré už máme. Siedme miesto je úplne reálne, pri troche šťastia aj šieste. Môžeme profitovať z toho, že nie sme favoriti na medaily.

Top tímy budú pod tlakom. My môžeme byť „čierny kôň“ zmiešanej štafety. V šprinte si šance nepreceňujem. Sú to krátke preteky. Pracujem na výbušnosti, na anaeróbnej kapacite, aby som v osemnásťčlennom štartovom poli nebol 17.–18.

Marianka tam naopak môže zajazdiť výborne – je majsterka sveta aj Európy. Svedčia jej preteky vo vyššej nadmorskej výške. Bormio nie je vysoko (cca 1 400 m), takže svoju silnú stránku tam až tak nevyužije; zato v americkej kvalifikácii (2 500 m) áno.

Slovensko môže na olympiáde prekvapiť a dosiahnuť jeden z najlepších výsledkov.

S Mariannou Jagerčíkovou spolupracujete dlho, obsadili ste 7. a 8. miesto na MS. Aká je vaša najväčšia tímová prednosť? Dá sa taký výsledok urobiť aj s hocikým iným?

Na trati nejdeme spolu. Nemusíme byť „zohratí“ v jazde bok po boku; každý ide svoj úsek a odovzdáva pomyselný kolík. Dôležitejšie je, aby fungovali vzťahy v našom mikro-tíme a aby sme spolu vydržali na sústredeniach a Svetových pohároch.

Sezóna je dlhá, trávime spolu veľa času – je dôležité si ľudsky sadnúť alebo sa aspoň pochopiť. Myslím, že s Mariankou vieme, čo máme radi a čo nám prekáža. Na preteky chodí aj jej partner François. Tímovo to funguje. Rovnako aj s Rebekou Cully a celkovo v repre.

Nie je to vždy ideálne, každý je nejaký, ale je to o tom byť človek. S Mariankou nám to však funguje.

Máte okolo seba aj nejaký realizačný tím – trénera, servismenov, fyzioterapeuta – alebo väčšinu prípravy a starostlivosti o výstroj si zabezpečujete vo vlastnej réžii?

Väčšinu kempov absolvujem v tandeme s priateľkou Henrietou Horvátovou, bývalou slovenskou biatlonistkou. Je zároveň asistentka trénera, kuchárka, fyzioterapeutka, masérka, servismanka... jednoducho všetko, čo je práve treba.

Nemám okolo seba veľký tím ľudí, ktorých by som vozil po svete. Fungujeme takto, vo dvojici, prípadne v tandeme s Mariankou. Hovorím si, že som taký „bezúdržbovejší“ typ.

Na reprezentačnej úrovni máme trénera, s ktorým konzultujem dôležité veci. V minulosti – ešte počas bežeckého lyžovania – som to mal nastavené podobne: denná tréningová rutina bola na mne, ale väčšie celky, napríklad ročný tréningový cyklus, som konzultoval s odborníkmi, ktorým dôverujem.

Pripravujem sa individuálne už od štrnástich rokov a rozhodol som sa, že na tom nebudem nič meniť.

Čo by pre vás znamenal výborný výsledok na OH? Bola by to satisfakcia po tom všetkom s Duklou a pre pochybovačov?

Pre mňa určite áno, ale nechcem byť „nešťastný človek“, čo niekomu niečo dokazuje. Nemám potrebu dokazovať pánovi Baranovi, že sa mýlil. Jeho rozhodnutie je jeho rozhodnutie.

Moja motivácia je vnútorná a paradoxne sa ešte zvýšila. Samozrejme, ak tam budem, budem rád. Chcem to však brať triezvo. Nemám však potrebu „ukázať im“.