Greško: Na Slovensku platí, keď máš auto, tak si frajer. Tomu som odolal

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život. Futbalista VRATISLAV GREŠKO je prvý Slovák, ktorý hral v troch prestížnych európskych futbalových ligách – nemeckej, talianskej aj anglickej.

Tvrdí, že viackrát stál na okraji priepasti, ale nikdy do nej nespadol. Najmä vďaka ľuďom okolo seba. Zo zahraničia sa vrátil do tretej slovenskej ligy a po skončení kariéry zostal pri futbale a podniká. V Tajove, odkiaľ pochádza, prevádzkuje divadlo či potraviny. Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

Bol vo vašej futbalovej kariére moment, keď ste sa začali zamýšľať, čo bude, keď skončíte s futbalom?

Už popri futbalovej kariére som začal podnikať, čo trvá až doteraz. Takto som sa pripravoval, aby som nebol závislý na futbale a na trénovaní. Vieme, aké sú na Slovensku podmienky na trénovanie. Dnes ste tréner a zajtra nie. Postupne som získal všetky trénerské licencie. Chýba mi len EuroPro.

Čiže podnikateľské zázemie ste si budovali už počas kariéry?

Podnikaním sa to dá nazvať od momentu, keď som prestal pracovať v Podbrezovej (po skončení aktívnej kariéry bol do roku 2018 viceprezident klubu - pozn.). Dovtedy to nebolo optimálne. Riešili sme príjmy, náklady. Je to nekonečný proces, aj keď nie je to veľká firma (Gresso s.r.o. zastrešuje podnikateľské aktivity Greškovcov - pozn.). Staráme sa o ňu v podstate traja ľudia, preto to viem zvládnuť aj popri trénovaní.

Je mýtus, že úspešný futbalista, ktorý pôsobil vo veľkých tímoch a v najväčších európskych ligách, si môže po skončení kariéry rovno užívať dôchodok?

V podstate sa musím stále obracať. Viete, peniaze sa míňajú. To nie je len tak. Máte príjmy a výdavky. Je to iné, keď ste sám, keď ste dvaja, alebo keď máte dve deti. V podstate potrebujete myslieť na to, aby mali deti servis a všetko, čo potrebujú. Aby som si mohol v budúcnosti povedať, že som pre ne urobili maximum a nemám si čo vyčítať.

Keď porovnáte nároky, ktoré na vás kládli počas futbalovej kariéry, a čomu čelíte dnes ako podnikateľ, čo je náročnejšie?

Život po športovej kariére je oveľa náročnejší. Máte väčšiu zodpovednosť. Futbalista má zodpovednosť sám za seba. Teraz mám zodpovednosť aj za rodinu. A aj za mladých zverencov. Dokonca za celú futbalovú akadémiu.

Do čoho ste investovali prvé veľké peniaze, ktoré ste si zarobili futbalom?

Kúpil som si byt. A samozrejme auto, lebo do Bratislavy sme zvykli cestovať autobusom a bolo to náročné. Potom som kúpil nehnuteľnosť v Tajove, z ktorej sa rokmi stal relatívne veľký objekt. Tam som postupne dokupoval nejaké vybavenie. Viete, niekto investuje do cenných papierov, druhý do akcií, ďalší kupuje tehly...

Čo z toho vlastníte?

Nemám žiadne dlhopisy, žiadne akcie, nemám nič. Mal som kedysi, ale vykľučkoval som z toho. Každý vkladá peniaze do niečoho iného. Niekto potrebuje mať každé dva mesiace nové auto. Na tom si zakladá veľa Slovákov. Keď máte auto, ste frajer.

Na sklonku kariéry veľa hráčov premýšľa, či sa vrátia do slovenskej ligy a čosi v nej odohrajú. Vrátili sa Weiss, Kucka, Škrtel. Tiež ste mali takú dilemu?

Bol som po zranení a povedal som si, že žiadnu druhú ligu v zahraničí hrať nebudem. To môžem aj doma. A ľudí z Podbrezovej som dlhé roky poznal osobne. Deklarovali mi svoju víziu a predstavy. Niekedy nájdete motiváciu, aj keď idete do tretej ligy. A bolo to také prirodzené a bol som tam šťastný. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Do prvej ligy ma nikto nechcel. Bol som po zranení, všetci to vnímali ako riziko. Nakoniec som päť rokov hral v Podbrezovej. Nemohol som vedieť, že z tretej ligy postúpime až do prvej ligy.

Aké bolo vymeniť kabínu zo zahraničných veľkoklubov za slovenskú tretiu ligu? Tiekla všade teplá voda?

Keď som začínal hrať po doraste v Banskej Bystrici, tak som nastupoval za béčko v III. lige. Odvtedy sa šatne nezmenili. Na zápasoch sa nadávalo rovnako. Niekde ešte viac. Kde som prišiel, tam som bol v stredobodom záujmu. Bolo to zaujímavé. Minimálne som tým chlapcom pomohol. A záujem o futbal šiel na Horehroní rapídne hore. Na niektorých zápasoch sme mali aj štyritisíc divákov. Pred zaplneným hľadiskom sa dobre hrá.

Je ťažké vrátiť sa zo zahraničia do zlej futbalovej kultúry na Slovensku?

Pre mňa to bola v podstate motivácia. Čím viac mi nadávali, tým lepšie. Na druhej strane, spoluhráči mali pokoj. Všetci sa sústredili na mňa. V Rimavskej Sobote prišiel fanklub len na náš zápas. Na žiadny iný. Bolo aj veľa zábavy. Jeden z cieľov šéfov Podbrezovej bol, aby mladí chlapci videli, ako sa v profesionálnom futbale funguje a aby sa učili, akým smerom pôjdeme. Do značnej miery sa to asi podarilo.

Viete, keď sa vrátite na Slovensko, nemôžete rátať, že idete zbohatnúť. Potrebujete si hľadať inú motiváciu. Hlavná bola, ak sa podarí postúpiť, bude to prvýkrát v histórii. Nám sa to podarilo so slovenskými hráčmi, s historicky najvyšším náskokom (21 bodov – pozn.). Futbal ma bavil. Hráči boli mladí a mali obrovskú motiváciu.

Zo Slovenska ste prestúpili v roku 2000 do Leverkusenu. Čo spraví s mladým futbalistom, keď sa v mu v priebehu zopár mesiacov príjmy znásobia nie desaťnásobne, ale stonásobne.

Veľký príjem, veľký výdaj. Zažil som extrémy, ale nie u seba. U niektorých spoluhráčov. Nebudem ich menovať. Po tréningu mi niečo vrčalo v ušiach, tak som šiel som za fyzioterapeutom, že či nevie, čo to vrčí a on mi vraví, že na ihrisku pristál vrtuľník. Jeden hráč odchádzal domov vrtuľníkom.

Alebo iný si kúpil nové auto. Za dva mesiace ho vidím už s ďalším. Pýtal som sa ho, kde máš auto? Ktoré? To prvé. Nemám. Akože nemáš? Predal som. Ako predal? Veď to stálo minimálne toľko alebo toľko. A za koľko si ho predal? Tuším o 30 percent lacnejšie…

Okrem toho, keď ste známi, veľa ľudí sa k vám chce dostať bližšie, aby na tom profitovali. A stane sa, že vás presvedčia na rôzne „zmysluplné“ investície, takže neskôr sa nad sebou zamýšľate, či ste normálny.

Každý urobíme nejaké chyby. Ale veľmi dôležité je neprepadnúť hazardu. Na to si treba dať veľký pozor. A okrem hazardu je dôležité odolať aj nesprávnej partnerke... Z toho môže tiež vzniknúť veľká šlamastika. Treba racionálne rozmýšľať. Netreba si každý rok kupovať nové auto. Nevidím v tom vôbec žiadny zmysel.

Čím to je, keď športovci stratia kontakt s realitou?

Vy ste novinári, niekde ste začínali. Možno v skromnejších podmienkach, študovali ste a získali ste popri tom nejaké návyky. Postupne ste budovali svoj život, svoju kariéru. Futbalisti niektoré návyky nemajú. Koľko z nich nedoštudovalo ani strednú školu? Nič v zlom. To je málo. Keď niektoré návyky nemáte, ako ich chcete začať budovať v štyridsiatke? To je takmer nemožné. Minimálne zložité. Dôležité je nezabudnúť, odkiaľ ste vyšli.

Vraví sa, že futbal je jediný šport, v ktorom chudobní chodia nadávať bohatým. Diváci, ktorí si zaplatia vstupenky, nadávajú bohatým na ihrisku. Len treba brať do úvahy aj to, v ktorej krajine sa to deje. Zabezpečiť sa v našej lige? Na to zabudnite. Potom, keď sa niekto dostane do zahraničia a zarobí si, môžu mu nadávať, koľko chcú.

Ale na to, aby ste sa niekam dostali, musíte niečo obetovať. Keď deti hrajú futbal, obetovali svoje detstvo. Kým iní idú do mesta, hrajú sa, lyžujú, futbalisti majú pevný režim. Ráno o šiestej tréning, škola, po obede úlohy, v sobotu zápas. Toto žiadny z nadávajúcich fanúšikov nevidí. Oni prejavujú len svoju frustráciu, čo sa im nepáči na ihrisku.

Nikdy ste neprepadli nerestiam? Nechceli ste aj vy letieť vrtuľníkom alebo si kúpiť drahé auto?

Hovorí sa, že za každým úspešným mužom je silná žena. To je veľká pravda. Obrazne povedané, niekoľkokrát som sa ocitol na okraji priepasti, ale futbalovej. Nebolo to o hazarde, ani o ženách. S manželkou som 20 rokov. Vždy, keď som bol pred nejakým ťažkým rozhodnutím, dobre mi poradila alebo ma zastavila pred tým, aby som urobil zlý krok. Alebo to bol niekto iný z môjho okolia. Ale nikdy to nebolo o tom, že by som mohol spadnúť do iných problémov. Napríklad auto mám 16 rokov a jazdí ako nové. Nič mu nie je.

Čím to bolo?

Prísny otec. Mal som prísnu výchovu. Skvelé rozhodnutie bol prestup do Interu Bratislava. V tom čase to bol výborný klub. Z mnohých stránok. Bolo to skvelé rozhodnutie. A potom som skočil do Nemecka. Nebolo to ľahké. Nebol som zvyknutý na kritiku.

Kto bol za vaším prestupom z Interu do Leverkusenu?

Moje výkony, moja práca, manželka, tréner Bubenko, pán Obložinský a trenér Radolský. Aj skvelá partia v reprezentačnej dvadsaťjednotke. To bola prvá veľmi silná kompaktná generácia v slovenskom futbale v ére samostatnosti. Ale jej potenciál sa nevyužil tak, ako mohol. Viacero chalanov hralo v zahraničí. Ale ono to chcelo jednu vec - jasnú filozofiu, víziu, smerom k seniorom.

Aby hráči boli dobre vedení a prešli plynule k mužskej reprezentácii aj s trénerom (Radolským). Ak by sa to čiastočne podarilo, nášmu futbalu by to prinieslo obrovský skok. Čechom sa poradilo takto preraziť na majstrovstvách Európy v Anglicku. Stala sa chyba, žiaľ. Mňa nepostihla, veď som hral v Nemecku, Taliansku, Anglicku, ale z 21-tky sa vytratil tímový duch, čo je veľká škoda.

S rovesníkmi ste skončili štvrtí na ME do 21 rokov, ale medzi seniormi sa k podobnému výsledku slovenský tím nepriblížil. Bol to vrcholný moment tejto generácie?

Bol. Vyhrali sme kvalifikačnú skupinu s Portugalskom, Rumunskom a Maďarskom a nepostúpili sme priamo na majstrovstvá Európy. Ani víťaz skupiny vtedy nemal istý postup. Hrala sa ďalšia baráž a v nej sme prešli cez Rusov. Vtedy sme sa presadili systémom, taktikou, enormnou bojovnosťou a skvelým realizačným tímom, ktorý dostal mužstvo do pozície, že za dva roky sa z brániaceho tímu stal útočiaci. A to platilo aj proti silným tímom. Súperi študovali našu hru, pretože sme nešli na zápas s tým, že ideme brániť.

Vďaka štvrtému miestu na ME U21 postúpilo Slovensko na olympijské hry do Sydney, ale niektoré kluby neuvoľnili reprezentantov a tím necestoval na olympiádu s kvalitou, ktorú mal. Ani vy ste nešli.

Na ME 21 som dostal červenú kartu, ale tréner Radolský mohol pred olympiádou odohrať tri prípravné zápasy a trest za kartu by sa zmazal. V Sydney sme mali v skupine Juhoafrickú republiku, Japonsko a Brazíliu. V najsilnejšej zostave by sme Brazílčanov minimálne potrápili. Ale podľa toho, ako bolo mužstvo mentálne a herne silné, boli sme schopní aj ich zdolať. A to nehovorí zo mňa prehrané sebavedomie. Aj v prípravných zápasoch sme hrali vyrovnané zápasy a rozhodovali detaily.

Bola chyba, že sa vtedy neprerušila slovenská liga a kluby neuvoľnili najlepších hráčov na olympiádu?

Udialo sa niekoľko vecí. Prvá, že kluby mysleli na seba, pretože mali ligové súťaže aj pohárové zápasy. A pôsobili v nich hráči, ktorí hrali v reprezentácii v základnej jedenástke a kluby ich odmietli pustiť, čo bolo šialené rozhodnutie. Druhá vec. Úspech sa často neodpúšťa a cítili sme neprajnosť. Doplatili na to hráči a slovenský futbal. Pretože pokiaľ by to mužstvo bolo v najsilnejšom zložení, postúpilo by na 99 percent zo skupiny. Boli sme schopní postúpiť ďaleko.

Olympijské hry sú významné podujatie. Záujem o šport bol enormný, aj skauting klubov a hráči by boli prestúpili do špičkových zahraničných klubov a samotné slovenské kluby by boli zarobili peniaze. Bolo to krátkozraké. Neviem to normálne pomenovať.

A čo sa mňa týka, mal som od Leverkusenu povolenie, ak ma povolá reprezentácia, môžem ísť na olympiádu. Lenže reprezentácia by musela odohrať pred olympiádou spomínané tri prípravné zápasy, aby sa môj trest vynuloval. Ale oni prípravu zrušili. Šli do Sydney bez toho. Ja som to neriešil. Nemal som to ako ovplyvniť.

Mrzelo ma to, pretože sme jediná generácia, ktorá postúpila na olympijské hry a nakoniec sme to tam len šli odohrať. To bola príležitosť, ktorá sa naskytne raz za život. Dôležité je, že ak niekomu ďalšiemu naskytne rovnaká šanca, aby sa hľadali možnosti, ako hráčov uvoľniť. Lebo vtedy sme rozmýšľali, ako sa to nedá.

Hovoríte plynulo troma cudzími jazykmi. Záležalo vám na tom, aby ste sa ich naučili, alebo to prišlo prirodzene s futbalovým pôsobiskom?

Pri prvom prestupe do Nemecka trval klub na tom, že budem mať učiteľku nemčiny, že sa musím zdokonaliť v jazyku. Dostali sme skvelú učiteľku. Bolo to veľmi dobré. Vedel som, že ak prestúpim neskôr do inej krajiny, dám si túto podmienky do zmluvy. V Taliansku aj v Anglicku mi klub platil súkromného učiteľa taliančiny a angličtiny. Takéto podmienky klub rád akceptuje. S týmto nemajú problém.

Stále tie jazyky využívate?

Mám kamarátov v Anglicku, v Nemecku aj v Taliansku a bežne s nimi komunikujem ich jazykom. Napríklad s deťmi hovorím len po taliansky. Od narodenia.

Dôvod?

Keď viete jazyk, máte náskok. Pritom mnohí ma odhovárali. Aj manželka. Veľakrát je to výhoda, keď vám druhí nerozumejú. Syn chodí na bilingválne gymnázium. Ovláda angličtinu, taliančinu. Dcéra to isté. So slovenčinou si vystačíte len doma. Jazyky vám otvárajú dvere.

Bol u vás niekto impulzom, aby ste si odkladali, sporili alebo inak mysleli na to, čo príde po kariére? Ako to fungovalo vo vašom prípade?

Nijako. Robil som si to po svojom. Aj som pomohol rodine, ale dal som tiež k dispozícii nejaké peniaze. Mohol som to urobiť aj inak. Ale všetko zlé je na niečo dobré. V Podbrezovej to bolo jedno krásne obdobie, lebo tam som sa veľa naučil. Tam som prišiel do kontaktu aj s ľuďmi, ktorí sú úspešní v podnikaní a vedú veľkú fabriku. Čo to je za mašinéria, ako sa to robí, pritom to je nesmierne náročný biznis. Čiže v Podbrezovej to nebolo len o športe, ale bolo to aj o manažmente. A bolo to krásne. Keď som tam začínal v hmle, chodilo na zápas asi 250 divákov a v určitom momente sme mali 4-tisíc a plný štadión. Na to sa nezabúda.

Od vrcholného európskeho futbalu až po Podbrezovú ste videli stovky príbehov hráčov, ktorí v jednom momente skončili. Vráti sa vtedy futbalista na základnú štartovaciu čiaru?

Mám dlhoročných kamarátov, ktorí majú jednu celoslovenskú úspešnú obchodnú sieť predajní, jeden z nich hral hokej. Raz mi povedal peknú myšlienku: Ak sa do devätnástky či dvadsiatky neukáže, že máš na to, aby si sa živil športom, treba sa na to vykašlať a treba sa venovať niečomu inému. Šport ťa bude koniec koncov len brzdiť.

Treba vedieť vyhodnotiť, či na to mám, či sa šťastie prikloní na moju stranu alebo nie.

Ak by takto mysleli všetci hráči, nehrala by sa na Slovensku profesionálna súťaž.

Futbalových tímov je naozaj čoraz menej. Kedysi sa zo súťaží odhlasovali mužstvá zriedkavo. Dnes je to takmer na týždennej báze. Nehovoriac, že na mnohých dedinách sa žiadny futbal nehrá. A tam, kde chcú hrať, prehovárajú päťdesiatnikov, aby nastúpili. Dnes, aj keď sa spoja dve dediny, tak niekedy neposkladajú mužstvo. Keď nemáte kvantitu, nemáte tým pádom ani kvalitu. Prípadne máte malú kvantitu, aj malú kvalitu. Potom nemôžete chcieť výsledky. Kto to kedy videl, stavať pyramídu od vrchu? Ani dom nestaviate od komína.

Dnes popri podnikaní trénujete ligový dorast Banskej Bystrice. Ako to zvládate?

Sami vidíte, koľko mám práce, a to mám dnes voľno. Nemáme tréning. Včera sme mali dva.

V mužstve je aj váš syn. Je ťažké trénovať syna, mať na neho rovnaké nároky ako na iných hráčov?

Myslím si, že nerobím žiadne rozdiely medzi hráčmi. A stále dávam hrať najlepších, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A mám asistenta, ktorý mi vždy povie svoj názor.

Viete, na úkor svojich ambícií venujem energiu a všetok čas synovi. Ale samozrejme tým, že trénujem kolektívny šport, rovnakým dielom sa venujem všetkých. Potrebujete, aby kolektív dobre vyzeral na ihrisku.

Ak by ste neboli ničím limitovaný, kam by smerovali vaše ambície?

Trénoval by som. V tom som doma. Alebo by som robil možno na inej pozícii vo futbale. Záleží od toho, kde. Aké majú od vás očakávania. Poznám veľa ľudí na Slovensku, ale aj v zahraničí. Plynule sa dohovorím tromi jazykmi, nemecky, taliansky a anglicky. Nie je to bežné. Nemám obavy, našiel by som uplatnenie.

Syn však čoskoro dospeje a posunie sa niekam. Ak je teraz motivácia byť pri jeho kariére, možno o 2 – 3 roky sa aj vy budete chcieť posunúť. Čo by vás lákalo?

Nezvyknem veľmi dopredu plánovať. Ani pol roka. Nieto ešte dva roky. Vždy riešim veci v prítomnosti a v danom momente. Idem týždeň na týždeň. Lebo pracovať s chlapcami v kategóriách do 16, do 17, do 19 rokov nie je žiadna sranda. Veľakrát vidia veci inak. A nie je toho, kto by ich presvedčil, že to je tak, ako vy vravíte.

Je to iné ako to bolo za vašich čias?

Vyhýbam sa porovnávaniu. Doba je iná, ale vždy to je o šikovnosti trénerov, ako dokážu mladých hráčov motivovať a vtiahnuť do deja. Nie je to jednoduché.

Narážame skôr na rešpekt. Keď ste boli vy vo veku 16 – 18 rokov, boli slová trénera sväté alebo ste aj vy s ním polemizovali?

Máme s hráčmi jasne dané dve pravidlá. Pravidlo číslo 1 je: Tréner má vždy pravdu. A pravidlo číslo 2: V prípade, že tréner nemá pravdu, platí pravidlo číslo 1. Týmto sa vždy riadime. Som otvorený každej diskusii s nimi. Ale nepovyšujem sa. Veľa krát im dávam otázky, a chcem počuť od nich odpovede. Chcem, aby rozmýšľali a hľadali odpovede. Keď iba rozprávate a nič sa nepýtate, za dve minúty sú hlavou úplne inde.

Je medzi mladými hráčmi záujem o futbal?

Futbal je beh na dlhé trate. Mojim zverencom som povedal, že futbal je maratón. Nestačí byť vpredu na dvadsiatom ani na tridsiatom kilometri. Láme sa to až na konci. Povedal by som, že sa pomaly prebúdzame z hibernácie. Je tu ligový futbal a Bystrica je futbalová značka. Pád býva rýchly, ale postaviť sa na nohy trvá dlho.

Vidíte v synovi budúceho profesionálneho futbalistu?

Čo ja? Ja môžem vidieť, čo chcem. (smiech) Keď si rodič začne riešiť svoje ambície na dieťati, mal by sa nad sebou zamyslieť. Je to otázka na neho, kde sa vidí. On by na to raz dva odpovedal.

A on sa kde vidí?

Môj syn má veľký potenciál. Keby som ho mal porovnať, tak je úplne inde v tomto veku, ako som bol ja. Ale nemôžeme hovoriť len o jednom hráčovi, je to celý kolektív. Samozrejme, syn je syn. Nemá na výber, buď sa prispôsobí, alebo mi je ľúto. V tomto je jasno.

Akú rolu zohrala vaša kariéra v tom, že syn inklinuje k futbalu?

Gény musíte zdediť. Ale gény... Čítal som zaujímavý rozhovor, nebudem menovať respondenta, ktorý povedal: „Na to, aby ste boli úspešní, potrebujete mať komplex vlastností, ktoré do seba zapadajú. Akonáhle vám jedna z tých vlastností chýba, pravdepodobne to nebude fungovať.“

Čiže jedna vec je genetika, ale ide aj o to, aký ste somatotyp, aké máte rodinné zázemie, ako ste vybavený technicky, ako inteligenčne, ako rýchlo dokážete impulz od trénera preniesť do hry. Ak to ide až na šiesty, siedmy či ôsmykrát, to je dlho.

Tí, ktorí majú lepší prospech v škole, dokážu impulzy od trénerov prijať rýchlejšie a skôr ich prenesú do hry. Myslím, že syn je výrazne predo mnou. Ale zase na druhej strane, mne sa nikdy rodičia nevenovali. Ja som bol čistý samorast. Ak chcete z neho niečo mať, potrebujete sa mu venovať. Absolvoval som s ním viac než tisíc individuálnych tréningov. Na to rodičia v dnešnej dobe nemajú čas. Absolvoval tiež mnoho kempov na Slovensku aj v zahraničí. To sa niekde musí prejaviť. Ale v prvom rade, by vás malo hnať dieťa, nemalo by to byť naopak. Skúšali sme aj iné športy. Nič. Nič. Len futbal.

V minulosti bolo mnoho špičkových športovcov samorasty. Napĺňala ich vášeň a sami rozvíjali svoje schopnosti.

Ani internet kedysi nebol, ani youtube, ani zahraničné ligy ste kedysi nemohli sledovať v televízii. To je vývoj. Kedysi ste možno nepotrebovali kondičného trénera. Dnes? Nevyhnutnosť. Bez neho sa dnes nepohnem. Máme jasne naordinované tréningy, za ktoré je zodpovedný.

Testujeme merateľné ukazovatele, ktoré môžeme porovnávať. To je vývoj a musíte sa posúvať, ak chcete byť konkurencieschopný. Kedysi nebola umelá tráva. Dnes je to nevyhnutnosť. Futbalový trh je obrovský a je v ňom veľká konkurencia. Musíte neustále pracovať.

Z toho sa dá odhadovať, že vaša budúcnosť asi bude spojená s futbalom aj naďalej.

Neviem. Skutočne. Nie som odkázaný na to, aby som trénoval. Mám aj svoje podnikanie. Či budem trénovať, uvidím. Keď príde čas, budem o tom premýšľať. Momentálne riešim len to, ako byť čo najlepšie, pripravený na najbližší zápas. Ani ako hráč som neriešil takéto veci, a bolo to dobre.

Články zo seriálu Život po kariére prináša Sportnet.sk a finančná skupina PARTNERS.