Cyklistickí fanúšikovia si ho pamätajú ešte z čias, kedy brázdil cesty na Slovensku aj v zahraničí, dvakrát štartoval aj na olympijských hrách. Neskôr sa z neho stal športový riaditeľ v tímoch, za ktoré jazdil najúspešnejší slovenský cyklista histórie Peter Sagan. Hosťom podcastu Vykroč bol bývalý profesionálny cyklista JÁN VALACH (51).  

Svetovo uznávaný expert na výkonnosť Steve Magness hovorí: „To, na čom pracuješ, to zároveň pracuje na tebe.“ Máme robiť veci, ktoré z nás, počas práce na nich, urobia ľudí, akými sa chceme stať. Na čom aktuálne najviac pracujete? 

Aktuálne pracujeme na našom novom kontinentálnom tíme Pierre Baguette Cycling, kde máme osem slovenských, päť českých a dvoch maďarských jazdcov. Pracujeme na tom, aby sme prežili, aby sa tím stabilizoval a posunuli sme sa do ďalšej sezóny, zúčastnili sa na pretekoch a podali výkony aspoň ako v minulom roku, to bola pekná sezóna.

Minulá sezóna bola bohatá na významné podujatia. Boli v tej Tour de France, ale aj olympijské hry či majstrovstvá sveta. Ako ste si ju užili z pohľadu milovníka cyklistiky a čo hovoríte na dominanciu Tadeja Pogačara? 

Dominancia je jasná. Tadej je, jednoducho povedané, najsilnejší s odskokom jednej triedy. Cyklistika je dnes naozaj pestrá, v klasikách či etapových pretekoch sa nám miešajú rôzne typy pretekárov od klasikárov až po cyklokrosárov či pretekárov dráhovej cyklistiky. Je to krásny mix a je sa na čo pozerať. Tadej svojím talentom a pozitívnou energiou všetkým odskočil a baví ma sledovať ho.

Podcast Vykroč s Jánom Valachom

Naposledy bol v cyklistike podobne dominantný Lance Armstrong, sedemnásobný víťaz Tour de France. Aký je váš pohľad na neho? Mali by sme ho, vzhľadom na dopingový škandál, zavrhnúť, alebo je to niekto, kto si zaslúži náš obdiv, keď prekonal rakovinu a inšpiroval množstvo ľudí?

Je to ťažké posúdiť a vôbec sa k tomu z mojej pozície vyjadrovať. Samozrejme, bol to veľmi talentovaný človek, ktorý prešiel z triatlonu do cyklistiky ako veľmi mladý a hneď v prvej-druhej sezóne vyhral majstrovstvá sveta, myslím ako 21-ročný. Potom bol ten vývoj taký, aký bol – sedemkrát zvíťazil, mal chorobu a podobne. Je to silný pretekár, dosiahol, čo dosiahol a, hoci to dopadlo tak, ako to dopadlo, ja nikoho odsudzovať nebudem. Bolo to obdobie, keď som aj ja súťažil a niekedy to bolo zvláštne. 

Dnes je cyklistika nastavená inak, chlapci sú 24 hodín denne kontrolovaní anti-dopingovým systémom ADAMS a dopingoví komisári môžu prísť kedykoľvek v roku, keď vám zazvonia a ste povinní odovzdať vzorku. Som za to rád a chlapci majú takto čistý priestor. 

Ak by ste zajtra prišli na bežnú základnú školu v Myjave, kde ste vyrastali, porozprávať deťom o tom, prečo by mali pred futbalom či florbalom uprednostniť cyklistiku, čo by ste im povedali?

Neviem, či by som im povedal, že ju majú uprednostniť, ale cyklistika vám dáva jednu vec – je to šport, ktorý vám dáva v začiatkoch a mládežníckych kategóriách slobodu. Slobodu pohybu, byť sám sebou, sám víťaziť a aj si vedieť sám pomôcť. Je to iné, ako napríklad futbal, ktorý som chvíľku skúšal hrať, takisto ako aj iné športy. V cyklistike môžete spoznávať nové kraje, každý tréning môže byť iný, naviac máme štyri ročné obdobia, je to rôznorodé – v zime sa trénuje všeobecne, v lete špeciálne. Je tam veľa zmien, ktoré iné športy neumožňujú.

To by som im asi povedal – keď chceš byť slobodný a byť sám sebou, daj sa na cyklistiku.

V cyklistike vyhráva v etape či na podujatí vyhráva iba jeden pretekár a ostatní prehrávajú. Naučila vás cyklistika prehrávať? 

Je pravda, že stále prehrávate. Ale prehrami sa posúvate ďalej. Sami dobre viete, že v nejakom období ešte nemôžete vyhrať, lebo to možno nie sú „vaše“ preteky, ale beriete to ako fakt a idete ďalej. Skončíte možno na 20. či 150. mieste z 200 pretekárov v pelotóne, ale sám cítite, že sa výkonnostne posúvate vyššie a máte tak svoje malé denno-denné víťazstvá. 

Keď príde čas, že chcete naozaj vyhrať, no nepodarí sa vám to, hoci ste mali šancu sa dostať do situácie, keď ste mohli zvíťaziť, vtedy vás to mrzí, vtedy ste ten „lúzer“ a poviete si, že to tak nemuselo byť. Avšak napokon vás to posilní a viem, že cyklisti tým, že zažívajú viacero prehier, ktoré ich neodradia, to potom vedia aplikovať aj v živote a sú úspešní v rôznych sférach.

Tadej Pogačar povedal: „V každých pretekoch sa snažím zvíťaziť. A ak občas prehrám, dokážem to akceptovať. Pretože keď ste pre prehru smutní alebo nazlostení, aj tak to nič na výsledku nezmení.“ Je cyklistika spravodlivý šport a vyhrá vždy ten najlepšie pripravený?

Je spravodlivá, ale zároveň aj nespravodlivá. Ten najlepší vždy nevyhrá, je tam veľa faktorov, od taktiky, cez počasie a ďalšie. Keď má tím najlepšieho šprintéra, ktorý sa aj dobre cíti, ešte nemusí vyhrať – môže sa niekde zamotať a dostanú sa cez neho napríklad 800 metrov cez cieľom, keď sa už nestihne vrátiť a podobne. 

Určite rozhodujú nohy a výkon a je to šport do určitej miery spravodlivý, no nevyhráva ten najlepší. 

Cyklistika má jeden fenomén – je ním „hák“ alebo závetrie. Ak niekto nebude niekomu striedať vedenie a ťahanie dajme tomu 30 kilometrov, tak, hoci môže byť slabší, pomer zvyšku síl sa zmení z lepšieho na slabšieho a naopak. Aj toto je to, čo ovplyvňuje spravodlivosť, nie je to ako atletika, keď bežia všetci prakticky rovnako, v cyklistike „hák“ mení všetko. 

Vráťme sa ešte k vaším začiatkom. Ako si spomínate na svoje detstvo? Boli ste vedený k aktívnemu pohybu? 

Do 13 rokov som žil na Myjave, potom som prešiel do Trenčína na športovú školu. Síce som z paneláku, som však prakticky „dieťa dediny.“ Bývali sme na okraji Myjavy, hneď za domom sme mali kameňolom, kde bola aj motokrosová dráha, kde sme sa s partiou hrávali. Naviac bývali perfektné zimy, hrali sme hokej, sánkovali sme sa a celý deň sme nevedome trénovali a behali hore-dole. Detstvo som si užil, bolo plné kamarátov, nikto na mňa ohľadom športu netlačil, bola to moja vec, ktorú som si aj sám kontroloval.

S cyklistikou ste začali vo veku asi 10 rokov v lokálnom klube Spartak Myjava. Ako vyzerali vaše mládežnícke roky a kedy ste začali súťažiť?

Už v škole som vyskúšal zopár športov ako gymnastika či atletika. Takisto presne jeden deň som trénoval aj futbal, kde som rýchlo pochopil, že to nie je moja parketa. (smiech) A keďže môj starší brat už rok bicykloval, môj krstný bol jedným z trénerov na Myjave a otec cyklistickým rozhodcom, bola to taká skratka, ktorá ma priviedla k cyklistike. V deviatich rokoch som dostal prvý polo-pretekový bicykel a začal som trénovať a hneď jazdiť. A od desiatich rokov som pretekal. 

Váš progres v mladosti bol výrazný, ako kadet ste sa stali majstrom Československa v časovke družstiev a dostali ste sa do československej reprezentácie. Čo vám pomohlo uspieť?

Bolo to jednoduché, lebo internátna športová škola v Trenčíne bola na vysokej úrovni s výbornými podmienkami. S Danom Škodáčkom, mojím kamarátom, sme boli dvaja chlapci z Myjavy, ktorých si vyhliadli ako pokusnú dvojicu, ktorú zobrali do športovej školy už v 8.ročníku základnej školy a nie až na gymnázium, keď viacerí ťažšie zvládali skĺbiť šport a štúdium. 

Dostali sme veľmi rýchlo profesionálne podmienky, mali sme dva tréningy denne a štyri-päť sústredení ročne, takisto oblečenie a vybavenie na maximálnej úrovni, vrátane dvoch bicyklov. Plus som mal šťastie na veľmi dobrého trénera Petra Ivana. Progres kolektívom, keďže až do maturantov sme boli jedna partia, bol veľmi dobrý a rýchly. Stále som totiž trénoval s lepšími a progres a talent sa ukázali veľmi rýchlo, nebolo to nejako zložité.

V roku 1995 ste na MS v Kolumbii obsadili v drese Slovenska 25. miesto, ale vyšiel vám najmä rok 1996. Vyhrali ste etapové preteky Okolo Slovenska a zúčastnili ste sa na prvej zo svojich dvoch olympiád, v americkej Atlante. Mali ste 23 rokov a na ťažkej trase skončili na 68.mieste. Aký to bol zážitok?

Výborný, užil som si to. O rok skôr som si výsledkom v Kolumbii vyjazdil miestenku na olympiádu a na nej to boli viac-menej moje prvé preteky s profesionálmi, keďže sa to spojilo a už neexistovali amatéri samostatne, bola iba profesionálna liga a pretekári do 23 rokov. Do Atlanty prišli ľudia po Tour de France, ešte k tomu aj v najlepšej forme. Preteky boli perfektné, v druhej polovici sme boli v asi 11-člennej skupine chvíľu aj v úniku a napokon som došiel v hlavnom pelotóne bez výraznej straty. Nebál som sa toho a šiel som do toho s tým, že sa idem baviť.

Vaša úspešná sezóna v roku 1996 pritiahla záujem francúzskeho profi tímu Cofidis, ktorý práve v tom roku založil bývalý manažér hviezd ako Bernard Hinault či Greg LeMond. K účasti na Tour de France v ich drese ste boli veľmi blízko. Prečo to nevyšlo?

Nevyšlo to preto, lebo som spravil životnú chybu. Podával som dobré výkony a po Okolo Slovenska som vyhral s dominanciou týždňové etapové preteky vo Francúzsku, po ktorých som sedel v aute s jedným z budúcich športových riaditeľov Cofidisu. Ten mi hovoril, že má o mňa záujem a mal som na stole aj pripravenú zmluvu.

Už na Okolo Slovenska sa však okolo mňa takisto pohyboval manažment talianskeho pro-kontinenálneho tímu De Nardi, ja som ich vtedy oslovil a oni súhlasili. O týždeň na to teda prišli aj Francúzi z Cofidisu a mal som na výber dve možnosti. Rozhodol som sa pre Taliansko, kde to napokon nedopadlo dobre. Sľúbené bolo, splniť sa však nesplnilo a cesta späť už neviedla. Najvyššej cyklistike som sa teda vyhol vlastnou chybou. 

Musím však povedať, že boli okolo mňa aj veľké tlaky, aby som podpísal Talianom, keďže bolo zväzu aj Dukle Trenčín sľubované z ich strany strašne veľa. Ja som si vtedy povedal, že to zvládnem aj v Taliansku a pomôžem aj doma a z Talianska prejdem potom k profesionálom, jednoducho som si veril. Realita však bola iná, nemal som také podmienky a už to nebolo možné. 

Z vlastnej skúsenosti teda môžem povedať, že pre športovca je pri posune v kariére vždy dôležité, akí ľudia sú okolo neho, ako to s vami zamýšľajú, ako vás dokážu dotiahnuť a nasmerovať k cieľu. Ja som ľudí, ktorí by mi pomohli v správnom rozhodnutí pre Francúzsko, nemal a tak to aj dopadlo.

Tím De Nardi po sezóne 2002 oznámil zánik a vy ste ostali bez kontraktu, súťažili ste ako nezávislý jazdec. Od roku 2004 ste boli členom tímu Ed´System ZVVS a o dva roky neskôr ste uzavreli kontrakt so stajňou Austria´s Aposport Krone. Zmluvy sa s jazdcami v profesionálnej cyklistike podpisujú najčastejšie na rok, maximálne dva. Nie je to príliš veľká neistota pre cyklistu? Kedy a ako začína cyklista riešiť ďalšiu zmluvu?

Je to tak. Cyklisti podpisujú zmluvu na rok, iba tí najlepší na dlhšie obdobie. Dnes majú pretekári manažérov, ktorí to riešia za nich, my sme si to riešili sami. Podpisoval som zvyčajne zmluvu na rok, po ktorom som bol voľný jazdec, tímy sa medzi sebou nevyrovnávajú. Preto som sa už v máji musel začať orientovať a zabezpečovať zmluvu na ďalší rok oslovením ľudí v danom alebo v iných kluboch. 

V ére bez manažérov, telefónov či internetu bolo pre Čechov a Slovákov ťažké dostať sa von. Bolo to o tom ísť na preteky a riešiť to tam osobne. Ale nejako som to zvládol a „poposúval“ som sa až do 36 rokov.

Na svoju druhú olympijskú účasť ste museli čakať 12 rokov. V Pekingu v roku 2008 ste na mimoriadne náročnej, 245 kilometrov dlhej, trase obsadili 61. miesto a preteky dokončili ako jediný z našej výpravy. Ako sa vám jazdilo na čínskych cestách?

Bolo to takisto fajn, trasa bola veľmi pekná, šli sme z námestia v Pekingu pod Čínsky múr, kde sme jazdili okruhy na trase, ktoré bola nonstop hore-dolu. Bolo to o výkone a bolo jasné, že ja z druhej profesionálnej ligy nebudem mať až takú šancu proti top profesionálom. Takisto ani mojím somatotypom so 78 kilami som nebol žiaden vrchár, hoci som nejazdil v kopcoch zle. Vedel som, že nemám veľkú šancu, tak som rozmýšľal, že by som šiel do úniku.

Dlho som rozmýšľal, ako a kedy to mám spraviť. Vedel som, že nechcem ísť s hneď prvým únikom, ktorý sa vydal na cestu. Keď sme šli po tej štvorprúdovke, začali sme debatovať s Čechom Romanom Kreuzigerom a ten mi zrazu hovorí: „Poď, nastúpme si!“ Ja som si vtedy dobre povolil tretry, čo musíte spraviť, aby ste mali pohodlie, keďže noha vám trochu počas pretekov puchne. V tom zrazu jeden pretekár priletel zozadu, Roman schytil riadidlá a ja za ním. Nohy mi lietali a traja sme absolvovali dosť dlhú časť pretekov v úniku, hoci bola iba otázka času, kedy ma „utrhnú.“ To sa stalo až vtedy, keď som už preteky mohol dojazdiť do cieľa, čo sa aj podarilo.

Vo svete existuje koncept mentálnej odolnosti známy ako Pravidlo 40%, ktorý námorné jednotky USA používajú na prekonanie fyzickej a duševnej bolesti. Pravidlo je jednoduché: Keď vám vaša myseľ hovorí, že ste hotoví, vyčerpaní, a už nemôžete ísť ďalej, v skutočnosti ste hotoví len na 40 % svojej skutočnej kapacity. Vy ste vzdali iba veľmi málo zo svojich pretekov. Riadili ste sa aj vy tým pravidlom?

Nie, lebo som o ňom nevedel. (smiech) Niekedy sa vám zdá, že idete už na sto percent, ale ono to tak nie je. Je to však o hlave, videl som to aj na Petrovi Saganovi, ktorý má veľmi silnú hlavu a dokázal prijať veľmi tvrdé taktiky a do maxima narábať so svojím telom. 

Ja som bol iný, dokázal som odrobiť veľa práce, ale mentálne som si dokázal povoliť napríklad kilometer pred koncom časovky, keď som sa už videl v cieli, keď niektorí pretekári ešte iba zaberali. Dokázal som ísť na doraz dovtedy, ale posledný kilometer som už nedokázal zrýchliť, zatiaľ čo iní áno. Myslím si, že som sa už videl v cieli a mentálny koučing by mi možno v tom čase pomohol. Môžem o sebe povedať, že som bol ľahký lajdák posledných momentov.

Šport je bolesť a vrcholový šport je veľká bolesť. Ako sa profesionálny cyklista vyrovnáva s bolesťou a extrémnym preťažovaním tela? 

Je to zvyk. Cyklistika je ťažký šport, ale pretekár je na to trénovaný celý život, zvykne si chodiť do náročných zón a trpieť. Samozrejme sú momenty, keď nemáte dostatok energie a musíte ísť na vysokej úrovni, vtedy to naozaj bolí. Alebo ste na Tour de France, kde máte dvoch najlepších – Pogačar a Vingegaard – a vy viete, že tiež by ste mali byť vpredu. Ale nemáte rovnako dobrý výkon ako oni, čiže už pri základnom tempe trpíte viac ako oni. 

Dnes máme rôzne čísla, kontroly a wattmetre, takže aj pretekári vidia ako sú na tom a snažia sa účelovo brzdiť. Niekedy však musíte byť na svojej pozícii, aj keď to znamená, že musíte ísť cez svoje limity. Povedal by som teda, že top pretekár trpí o niečo menej než pretekár o niekoľko miest za ním, keďže tempá v základe sú pre toho druhého bolestivejšie.

Mali ste nejaké obľúbené preteky alebo lokalitu, kam ste sa radi vracali a kde sa vám mimoriadne páčilo? 

Veľmi rád som chodil do Argentíny, tam boli krásne etapové preteky na začiatku sezóny v januári v 40. stupňoch Celzia, čo milujem. Boli tam sympatickí a ústretoví ľudia, dobrá atmosféra, výborne zorganizované preteky a pohoda na začiatku sezóny. Rád by som sa tam ešte niekedy vrátil. Takisto aj Okolo Kalifornie. 

Bohužiaľ tieto preteky zanikli a už neexistujú, tak som si povedal, že čo už ja budem robiť v tom pelotóne, keď už nie je žiadna zábava. (smiech) Ale to sú preteky, ktoré boli pre mňa top. 

A nejaké v rámci Európy?

V rámci Európy je to tvrdý biznis. Bolo jedno, kde sa hýbete, s Petrom to bolo stále na víťazstvo, stále dôležité preteky, bolo to už také „prašť jak uhoď.“

S pretekárskym jazdením ste skončili v roku 2010 a zo sedla bicykla ste presadli do auta v slovenskom profesionálnom tíme Dukla Trenčín, kde ste 6 rokov zastávali pozíciu šéftrénera a manažéra. Čo bolo vašou pracovnou náplňou, aby ste posúvali tím dopredu?

Po konci kariéry som sa dostal do pozície športového riaditeľa, čo som prakticky ani nechcel robiť, ale tak to vyšlo. Mal som jasno v tom, že chceme vytvoriť pretekárom najlepšie možné podmienky, aké vieme. Vedel som, čo chcem a kam chcem posunúť tím a krok za krokom som na tom pracoval.

Nebolo to ľahké, do určitej miery som to zvládol a do určitej nie. Vždy je to o zháňaní financií a na Slovensku nie sme až tak nastavení „púšťať“ financie. Je to boj, stojí to veľa energie, ale išlo to. Zlepšenie aj výsledky v Dukle boli a v roku 2015 som dostal šancu ísť do tímu Israel Cycling, ktorý sa vtedy otváral. Bol som súbežne v dvoch tímoch a videl a chápal som, že je to fajn, ale možno by bolo dobré robiť aj niečo iné.

Bežná verejnosť vníma športového riaditeľa cyklistického tímu ako toho, kto sa počas pretekov vozí v aute, je nervózny sa a kričí niečo do vysielačky. Kto má najlepšie predpoklady stať sa výborným športovým riaditeľom?

Mal by to byť bývalý cyklista. Sú asi iba dvaja športoví riaditelia v najvyššej lige, ktorí nimi neboli, ale boli dobrí tréneri a dostali sa do pozície športového riaditeľa. Dnes by to však už asi ani nebolo možné, lebo všetko sa špecializuje a navyšujú sa aj počty – dnes je v Bore asi 150 ľudí, čiže asi 120 špecialistov pomáhajúcich cyklistom, v našom období ich bolo okolo 108. 

Mal by to teda byť bývalý cyklista, ideálne z World Tour, ktorý absolvoval všetko to, čo tí, s ktorými ide pracovať. Pretože cyklistika je na asfalte a o poznaní a je dobré mať skúsenosťami odhad, ako sa to deje v pelotóne a aká je tam atmosféra. 

Cyklistika je aj o taktike a musíte byť dostatočne cyklisticky inteligentný, aby ste to dokázali odhadnúť a zvládnuť. Je to o šetrení pretekárov, lebo jedna vec je výkon, ale naň si treba energiu našetriť, nedá sa ísť 5 hodín naplno. Stále preto šetríte pozične energiu, do toho sa treba dobre stravovať a energiu dopĺňať, naviac mať okolo seba ľudí a nepadnúť, no zároveň sa snažiť do zákrut čo najmenej brzdiť, lebo každá zákruta je brzdenie a rozbiehanie sa a to stojí energiu.

Pelotón sa stále hýbe ako taká elastická guma, naťahuje sa a sťahuje. Predok pelotónu ide konštantne, no vzadu brzdíte a rozbiehate sa a to vás „zabíja.“ Konštantná rýchlosť vás, naopak, „nezabíja.“ Športový riaditeľ to musí vedieť a vtedy vás chalani berú a rešpektujú.

Ja som tam prišiel vďaka Petrovi Saganovi a bol som jeden z mála, ktorý som nejazdil najvyššiu cyklistickú ligu, hoci som bol v pro-kontinentálnom tíme, čiže som jazdil druhú najvyššiu úroveň. Jazdil som niektoré kontinentálne preteky, ale nejazdil som Tour de France. Začiatky boli pre mňa veľká zodpovednosť a veľký stres. Mentálne som však nastavený ísť krok za krokom, rešpektoval som ostatných a aj oni mňa, veľa ma v Tinkoff-e naučili a postupne som sa dostával aj k taktikám a podobným veciam. 

Najskôr som vnímal ako to funguje a ako to vnímajú lídri. Pretože nemôžete prísť z nuly napríklad za Contadorom, ktorého som mal na jeho posledných etapových pretekoch, a povedať mu ako to vidím ja. Zaťukal by si na čelo s tým, že možno aj mám pravdu, ale on vie, ako to má robiť. Preto som vždy s týmito ľuďmi šiel na to debatou a našli sme si spoločnú cestu. Mentálne musí byť človek dobre nastavený a v pokoji, vtedy ho ľudia berú. 

Čo je meradlom kvality športového riaditeľa? Kedy môžeme povedať, že je dobrý a úspešný?

Meradlom sú výsledky tímu, hoci ja som nebol športový riaditeľ, ktorý by povedal „ja som to vyhral, kvôli mne sme vyhrali.“ Sú aj takí s egami, ale ja taký nie som. Športový riaditeľ to musí vedieť viesť a vedieť zareagovať počas etapy a aj meniť taktiku a dávať správne, jednoduché pokyny. Takisto sa snažiť šetriť energiu pretekárov a výsledkom je to, že sú v kľude a funguje to. Keď nevyhráte, nevyhráte, ale musíte ich doviesť k bodu, že sa bojuje o víťazstvo. To je úloha športového riaditeľa. 

V roku 2016 ste sa posunuli na miesto jedného z ôsmich športových riaditeľov špičkovej profesionálnej stajne Tinkoff-Saxo, ktorú vlastnil kontroverzný ruský multimilionár Tiňkov. Ako sa zrodil tento prechod?

Bolo to opäť s Petrom Saganom, s ktorým som sa poznal ako kamarát už od jeho juniorských čias. Občas sme si spolu zavolali aj keď potreboval s niečím poradiť, keď bol v Liquigase, aj keď to boli jednoduché rady najmä mentálneho charakteru. 

Dostal som sa tam tak, že hneď od druhého roka som bol národným trénerom pre kategóriu elite. S Lacom Velitsom, otcom Petra a Martina, sme mali víziu, že sme to chceli robiť poriadne a minimálne vrcholné podujatia, aby sme mali zabezpečené stopercentne a maximálne, až na úrovni toho, ako to mali najlepšie krajiny. Národný tím som viedol tak už na prvých majstrovstvách v Austrálii, kde som bol jeho športovým riaditeľom, a kde Peter Sagan prišiel ako mladý nádejný pretekár, ktorému to išlo dobre v Liquigase. Už vtedy mohol zvíťaziť na majstrovstvách sveta, zastavili ho však žalúdočné problémy, no videl, ako to robím a ako to chcem robiť. 

Druhý rok a tretí rok to isté, do toho som viedol Duklu Trenčín. Peter vedel, že na to, aby vyhral majstrovstvá sveta, má, ale bolo potrebné sa k tomu prepracovať určitou cestou. Zvládali sme zorganizovať na vysokej úrovni majstrovstvá sveta, autobusy, logistiku, hotely a všetko s tým súvisiace, aby mali chlapci, vrátane masérov a mechanikov, podmienky ako vo World Tour.

Prišli sme tak do bodu, že na to, aby sme to zvládli ešte lepšie, asi by som mal celý rok vidieť ľudí, s ktorými Peter preteká. To bola tá motivácia, aby sme sa ešte viac priblížili kvalite práce pretekárov, ktorí mu v daný deň na majstrovstvách sveta budú konkurovať. 

Ako prvé bol tím Israel Cycling, vtedy sa to ešte volalo tuším Akadémia Petra Sagana alebo niečo podobné (Cycling Academy Team – pozn.). A odtiaľ som dostal ponuku do Tinkoff-Saxo, kde som sa stal športovým riaditeľom z tohto jediného dôvodu – byť s Petrom viac a byť lepší na majstrovstvách sveta. 

Ak bol Cofidis veľká životná prehra a chyba, bola toto životná výhra? 

Áno, bola. Hoci mojím snom bolo štartovať na Tour de France ako pretekár, čo sa mi nesplnilo. Ale dostal som sa tam aspoň v inej pozícii, za čo Petrovi ďakujem, inak by som sa do tejto úrovne nikdy nedostal, nemal som ani také ambície.

Mňa aj dnes baví kontinentálna cyklistika, nemal som k tomu ambície, ale naskytla sa táto cesta a ja som ju prijal, nezľakol som sa jej, bol som zodpovedný a robil som si krok za krokom svoju prácu veľmi dobre. Preto som pri ňom vydržal až do poslednej chvíle Petrovej kariéry. 

Bývalý český špičkový cyklista Roman Kreuziger dnes pracuje ako športový riaditeľ v tíme Bahrain Victorious a o práci v tíme hovorí, že ľudia ktorí k nim do tímu prichádzajú zo školy alebo iného prostredia vôbec nemajú dynamiku a nestačia tempu, ktoré tím musí pri pretekoch držať. Tam sa vraj nehrá na pracovnú dobu, ale ide sa podľa potreby aj celý deň. Noví ľudia vraj nevedia pracovať 20 hodín denne, iba 15 a padnú od únavy. Ako vyzerá pracovný deň športového riaditeľa na etapových pretekoch World Tour?

Roman je veľmi pracovitý, takže keď to povedal on, tak to tak bude. Sú aj dni, keď pracujete 20 hodín. Tour de France sú nielen tri týždne pretekov, ale minimálne štyri, keďže ste tam už pred pretekmi. Naviac už od decembra tomu predchádzajú intenzívne prípravy. Chodíte síce aj po iných etapových pretekoch, ale Tour je ďaleko od nich – výtlakom, pozornosťou, aj tlakom. 

Ja som vstával o šiestej-siedmej ráno a práca sa mi zvyčajne končila okolo deviatej večer. Ale keď máte veci na riešenie, neexistuje, aby vyriešené neboli, aj za cenu toho, že sa nepôjde spať. 

Ráno po prebudení som si hneď naštartoval počítač a kontroloval veci, za ktoré som bol zodpovedný. Na raňajky som síce prišiel o pol ôsmej, ale nikto nevidel, čo a koľko som robil toho už predtým. Na Tour de France som mal na starosti najmä kontrolu tratí. Síce to kontrolovali aj moji ďalší dvaja kolegovia, ale to bola moja hlavná zodpovednosť a náplň. Ráno som skontroloval napríklad vietor, naštartoval rôzne aplikácie a podobne. 

Na raňajkách som kontroloval a sledoval ľudí, s mechanikmi a masérmi musíte debatovať čo a ako – všetci majú „noty“ a vedia, čo majú robiť, no vy ste tam od toho, aby ste to skontrolovali a chystali sa na etapu, kde vďaka technikám a materiálu mohlo prísť k zmenám ešte aj do poslednej chvíle, najmä vplyvom počasia, ktoré je veľký faktor v cyklistike. Môžete mať mesiac dopredu pripravenú etapu, čo som aj mával, ale čakáte na počasie, ktoré vám to celé v sekunde pomení.

Potom idete na etapu, zvyčajne trvá hodinu až hodinu a pol sa tam dostať. Pred etapou hodinu a pol je ešte stretnutie v autobuse ohľadom taktiky, následne etapa, ktorá trvá približne päť hodín. Po nej opäť do hotela, čo trvá hodinu-hodinu a pol, kde už v aute riešite prípravu na ďalší deň. Po príchode do hotela nasleduje hneď porada, kde sa zhodnotí čo bolo, ako bolo a čo sa bude robiť. Po nej má každý zadelené úlohy a chystá si to, čo je potrebné na ďalší deň. 

Takto sa posúvate až do večere, ktorá je niekedy o ôsmej-deviatej a potom máte chvíľku voľna.

Každý tím a jeho športový riaditeľ má dnes k dispozícii mnoho dát. Dá sa dnes ešte súpera nejako prekvapiť?

Dá, ale čím ďalej, tým menej. Tímy používajú mnoho aplikácií a systémov a v teréne majú vysunutých mnoho ľudí. Napríklad na Tour de France viete na 95% to isté, čo všetci súperi – aj ohľadom trate, všetci máte vysielačky a podobne. Trať si naštudujete už doma elektronicky, pozriete si po sto metroch celú etapu. Nahodíte si do systému v tablete aj svoje poznámky a tie vám potom počas etapy systém číta ako niekde na rely. Trate pretekárom rozprávate z tabletu a poznámok a okolo toho sa vytvárajú taktiky. 

Všetky tímy však majú zhruba rovnaké systémy, všetci vedia, kde bude napríklad zúženie cesty a je dôležité tam byť vpredu. Ale keď viete, že napríklad na 92. kilometri bude zúženie cesty, vedia to všetci a všetci vedia, že ak chcete byť vpredu, musíte sa tam prepracovať niekoľko kilometrov vopred. A všetky tímy tlačia pretekárov, aby vpredu boli. Ale, samozrejme, vpredu nemôžu byť všetci naraz, môže ich tam byť z 200 pretekárov iba zopár. Potom je to už iba o samotných pretekároch, ako sa tam dokážu natlačiť. 

Prekvapením bol niekedy aj vietor, no ten dnes už tiež viete vopred, lebo máte vysunuté minimálne jedno auto pred pelotónom a to vám meria reálne vetry. 

Prekvapiť môžete už iba nasadením svojho tímu, kde ste ochotní zariskovať a do akých akcií poslať svojich ľudí a prakticky ich zničiť – a to môže byť to prekvapenie. Ale terénom, vetrami a podobne už asi nie. 

Keď sa Tiňkov rozhodol skončiť so sponzoringom, celá slovenská enkláva sa presunula do tímu ambiciózneho nemeckého družstva Bora–Hansgrohe, kde ste pôsobili ako jeden zo siedmich športových riaditeľov. Bora podporovala aj slovenskú reprezentáciu. Ako je profesionálny tím World Tour organizovaný, aká je v ňom atmosféra a dynamika?

Vysoká. Tak, ako to povedal Roman Kreuziger, nie je tam čas na nedorobenie vecí, všetko sa posúva a rieši a sú na to k dispozícii aj financie a rozdelené úlohy. Stále sa to špecializuje viac a viac, každý má svoju sekciu, spolupracujeme, ale nikto nerobí prácu niekoho iného, pokiaľ to nie je potrebné.

Sme profesionáli a každý od maséra, cez mechanika, osteopata, logistika a ďalších robia svoju prácu dobre. Toto všetko sa skĺbi a je to porovnateľné ako v dobre fungujúcej fabrike, kde sú vybratí najlepší ľudia, akí sú. Nezamestnávate tam ľudí z povinnosti, ktorí sú z blízkeho okolia a sú lacní, snažíte sa tam mať ľudí, ktorí to vedia robiť čo najlepšie. A preto ich aj meníte a skúšate stále nových ľudí. Nie je tam čas s niekým strácať čas.

Úspech v cyklistike záleží často na najmenších detailoch. Briti po dlhom období nevýrazných výkonov najali nového manažéra pre výkonnosť Davea Brailforda, ktorý prišiel so stratégiou nepatrných ziskov. Do zlepšení zahrnuli napríklad výmenu sedadiel za pohodlnejšie, dresov za aerodynamickejšie, takisto vymenili aj masážne gély, vankúše pre lepší spánok, učili jazdcov lepšie si umývať ruky a premaľovali vnútro kamióna na bielo, aby videli aj najjemnejší prach. Možno smiešne, ale po nazbieraní stoviek drobných zlepšení prišli veľmi rýchle výsledky. V období 2007-2017 Briti ovládli svetovú cyklistiku a päťkrát vyhrali aj Tour de France. Inšpiroval tento systém malých každodenných zlepšení aj iné stajne a preniesol sa aj do vašej praxe?

Briti skutočne spravili zmenu, pričom do nej prizvali aj trénerov z iných športov, ako napríklad triatlon. Bol to výrazný posun cyklistiky dopredu a veľký odskok, ktorý je dnes už dobehnutý aj ostatnými tímami, ba aj prekonaný. Všetci totiž rýchlo pochopili, čo musia spraviť, aby sa im vyrovnali a prebrali to prakticky všetky tímy. 

Dnes vedú rebríček Visma a UAE, naopak u iných je menšia stagnácia. Dobre však vieme, že Ineos stále pracuje, stále hľadajú cesty a môj názor je, že je to iba otázka času, keď opäť budú najlepší. Sami sme v roku 2024 videli menší pokles pri Visme, UAE išlo cez nich hore a takisto sa zlepšili aj iné tímy a do budúcna sa máme na čo tešiť. Myslím si, že sa to bude meniť a točiť nebude jednoznačná dominancia ako bola napríklad v tíme Sky, kedy dokázali ísť Tour až tak, že to bolo pre divákov nudné. 

Dnes sa tímy aj výkony vyrovnali a sami vidíte, že Tour je zábavnejšia. Preteká sa od začiatku, robia sa zmeny tempa, taktiky a mnohokrát sa aj iní pretekári premixujú s lídrami, čo predtým nebolo možné. Ale je to dôsledok toho, že tímy sa vyrovnali kvalitou práce aj výkonnosťou pretekárov.

Do tímu TotalEnergies ste zo Slovákov prešili už iba vy a Peter Sagan. Boli ste pri mnohých jeho úspechoch či už na klubovej alebo reprezentačnej úrovni. Čím bol pre vás Peter inšpiratívny a ako sa s ním pracuje?

Trošku vás poopravím, prešli sme tam ešte aj s masérom Marošom Hladom, ktorý s Petrom spolupracoval ešte predo mnou a absolvoval najviac Tour de France z našej partie. Dnes je to stále úspešný masér, ktorý pracuje v Ineose, čiže v najvyššej cyklistickej lige, kde potvrdzuje svoje kvality. Takisto tam prešiel aj jeho osobný mechanik a jeho PR a takisto dvaja cyklisti. Už to však bola taká zmenšená skupinka. 

S Petrom sa mi pracovalo veľmi dobre, je profesionál, do ničoho ho nemusíte tlačiť a prehovárať. Je na milimeter a minútu načasovaný, nikdy nemešká a keď príde k veci, je pripravený a zodpovedný. Čo sa týka nasadenia do pretekov, on je vnútorne sám tak namotivovaný, že je zbytočné k tomu niečo rozprávať, tam to môžete už iba pokaziť, keď sa s ním začne niekto rozprávať o motivácii. Sám mal vždy tú najvyššiu motiváciu a sám vedel, čo musí pre to spraviť a aj to, že to bude bolieť.

Ako človek vyrastie na lídra? Alebo sa ním musí narodiť?

Musí sa ním narodiť. Talent nedotrénuje nikto. Môžem povedať, že zo somára dostihového koňa nespravíte. (smiech) Môžeme dotrénovať niečo, môžeme sa športom baviť, ale každý človek sa na niečo narodí a Peter sa s talentom pre cyklistiku narodil – fyzicky aj mentálne bol veľmi zdatný. Takisto aj emočne a voči svojmu telu – aj to je svojím spôsobom talent, že vie narábať sám so sebou a využiť talent, ktorý mu pán Boh dal. A to Peter mal. Vedel takisto vyhodnotiť po biznis stránke, kto to s vami myslí dobre a kto nie a v jeho najlepších rokoch využil maximum toho, čo v ňom bolo, preniesol to do víťazstiev a aj sa tým bavil. 

Cyklistika sa vraj mení každých desať rokov. V porovnaní s vašou dobou je oveľa rýchlejšia a agresívnejšia, preteká sa od začiatku do konca. Zároveň má profesionálna cyklistika bezpečnostný problém a ozývajú sa hlasy, aby sa spomalila, keďže cyklisti jazdia rýchlo v teréne, ktorý je navrhnutý tak, aby spomaľoval autá. Pribúdajú vážne nehody a viacero osobností volá po spomalení cyklistiky. Aký je váš názor?

Je pravda, že materiálmi, tréningovými metódami a aerodynamikou sa všetko spojilo do absolútnej rýchlosti, ktorá sa bude stále zvyšovať. Vidíme to napríklad aj v plávaní. Stále sa pláva rýchlejšie a rýchlejšie, takisto atletika. 

My máme naozaj rýchle bicykle, a je tam faktor zúžených ciest a bezpečnostných prvkov pre normálny život na cestách, ktoré sú však nebezpečné pre pohyb v pelotóne, ako napríklad stredové ostrovčeky. Viem, že sa robí všetko pre to, aby sa obyčajní cyklisti chránili, no niekedy to je toho tak veľa, že v holandskej dedine je viac bezpečnostných prvkov ako v celom kraji na Slovensku. A potom tam máte pretekať a jazdiť v rýchlosti aj 65 kilometrov za hodinu, čo je vysoká rýchlosť vzhľadom na to, že ste prakticky holý na bicykli s tenkou látkou na tele vo forme dresu. Výborná je určite prilba a čudujem sa chlapcom, ktorí na tréningu jazdia bez nej. Rozhodne to neodporúčam. Všetkých ľudí prosím, aby nosili na bicykli prilbu, aj pád v pomalej rýchlosti je nebezpečný a práve vtedy si človek buchne najmä hlavu o zem. 

Čo sa týka použitia vysielačiek a bezpečnosti, jedna vec je, že nimi sú pretekári tlačení do vyšších rýchlostí a byť na mieste včas. Pretekár si nedokáže na 200-kilometrovej trati zapamätať všetky zákruty a použitím vysielačky majú všetci možnosť natlačiť sa dopredu. 

Na druhej strane výhodou vysielačky je, že keď padne niekto niekam mimo kameru, tak cez vysielačku ho vieme nájsť a pomôcť mu. Nám tak raz zmizol Juraj Sagan v Kalifornii v prvom zjazde v jednej z etáp a nikto okrem Petra a ešte jedného pretekára ho nevidel. Ten mi to povedal do vysielačky a začali sme ho hľadať. Juraj napokon prišiel sám do pelotónu, bol natoľko pri zmysloch a aj mi povedal, že som ho tam nechal, na čo som mu odvetil, že som ho nenechal, lebo som ani nevedel, kde je. (smiech)

Vysielačky sú teda z pohľadu bezpečnosti dvojsečné. Neodporúčam však, aby sa cyklistika začala diať niekde na umelých okruhoch. To by bola nuda a koniec.

Najnovšie podcasty Vykroč si môžete vypočuť tu

O záverečnej fáze Tour de France sa hovorí, že ju mnoho cyklistov ide už len v takom „zombie móde.“ Aké náročné je udržať maximálnu koncentráciu po dobu troch či viac týždňov?

Ja som šiel ako pretekár maximálne dva týždne, takže to viem povedať iba okom diváka a pracujúceho pri cyklistoch. Je to náročné, aby pretekári boli tri týždne rovnako bdelí, keďže prichádzajú žalúdočné problémy, skracuje sa spánok kvôli stresu a únave, panujú vysoké horúčavy, niekedy máte nekvalitné hotely so zlými posteľami a podobne. Oni však o tom vedia, poväčšine nejdú Tour de France prvý raz a vedia, ako s tým majú narábať. 

Ale vždy majú krízy, z ktorých sa dostanú a potom možno príde ďalšie, je to v takých vlnách. Posledný týždeň vás skôr už ženie, že už je takmer koniec. Je síce ťažký, ale medzi sebou preteká možno už iba desať percent pelotónu v každej etape, ostatní už vedia, kam výkonnostne patria. Kým ten prvý týždeň je taký, že všetci idú naplno a vykryštalizuje sa to až neskôr. 

Pred rokom ste sa pripojili k slovenskému kontinentálnemu tímu Pierre Baguette, ktorý založil Boris Horváth, podnikateľ zo Skalice a veľký cyklistický nadšenec. Boris o vás hovorí, že ste veľký detailista a puntičkár: „Vie, ako to chodí vo svetovom pelotóne a teda nás aj veľa naučí. Bude mu záležať zrejme aj na tom, aby boli všetky autá poriadne vytepované.“ Čo vás presvedčilo vstúpiť do tohto nováčikovského projektu? Ste stajňa s najčistejšími autami v strednej Európe?

To neviem, či ich máme najčistejšie. (smiech) Cyklistika je však aj o tom, že musíte byť každý deň pripravení na sto percent, čiže aj autá musia byť čisté, neexistuje, aby ste šli čo i len s trochu špinavým bicyklom. Keď chceme fungovať dobre, musíme mať vo všetkom poriadok. 

Výtlak s Petrom bol vysoký, boli to pre mňa pracovne dosť ťažké roky a keď som končil v TotalEnergies, rozhodoval som sa, čo ďalej, či ostať v najvyššej lige alebo trošku povoliť a ostať v kontinentálnej. Prišla možnosť s Borisom a dohodli sme sa, že pôjdem do toho, vystúpim trochu zo stresového kolotoča a takisto odovzdám moje skúsenosti a hádam sa nám podarí dostať nejakého mladého pretekára opäť na Tour de France, na ktorého sa budeme môcť pozerať a baviť sa tým. 

Nehovorím, že sa už nikdy nevrátim do najvyššej ligy, mal som aj minulý rok zo dve ponuky, ale momentálne je to, čo chcem robiť Pierre Baguette. Nie je to ľahké, je to ťažká cesta, najmä z pohľadu financií na Slovensku. Dávame do toho všetko a uvidíme, ako to pôjde. Chcel by som to nastaviť tak, aby tu bol stabilný kontinentálny tím, do ktorého chlapci vstúpia a z neho vystúpia do školy, práce či najvyššej cyklistiky. To je náš cieľ a pevne verím, že na to nájdeme potrebné financie, bez nich sa to robiť nedá.

Profesionálny cyklistický tím je organizácia náročná na financovanie. Ako funguje jej ekonomika? Dokáže generovať vlastné príjmy alebo je závislá výlučne od sponzorských príspevkov?

Cyklistika je v tomto nevďačná, sme závislí od sponzorov. Predaj dresov je minimálny, nemáme svoje štadióny, kde by sme predávali lístky, nepredávame hráčov. Všetko závisí teda na sponzoroch, ktorí nás financujú a musia marketingovo využiť to, čo do toho dali, čo sa aj deje. 

Je dokázané, že keď príde do World Tour sponzor, do dvoch rokov sú jeho čísla a jeho poznateľnosť na mnohonásobne lepšej úrovni ako pred vstupom. Ale musí to vedieť marketingovo využiť, nedeje sa nič samé odseba. 

Dobrý príklad je Bora, keď šéf Bory každý rok na začiatku povedal, že sa stále zlepšujeme a je za to rád, je to jeho najlepšia investícia v živote – tento tím a Peter Sagan. Vedel to využiť, mal na to dobrý tím a to je podstatné. 

Financie sa dajú nájsť. Sú to však väčšinou krátkodobí sponzori, pretože povedomie ide hore behom dvoch rokov. Preto sa tam sponzori veľmi točia a manažment má preto ťažkú prácu stále zohnať nové a nové financie a presviedčať sponzorov, že sa im oplatí ostať. A potom je tam niekoľko srdciarov, ktorí do toho budú dávať financie, lebo ich to baví.

Celkovým víťazom slovenskej ankety Zlatý pedál za rok 2024 sa stala Viktória Chladoňová, ktorá dosiahla výborné výkony vo viacerých disciplínach. Druhý bol Martin Svrček, strieborný z MS U23. Tretí bol Lukáš Kubiš, ktorý reprezentoval Slovensko na olympiáde. Aké vyzerá budúcnosť slovenskej cyklistiky? Kto prevezme žezlo po Saganovi?

Ja to vidím dobre, talenty nám prichádzajú. Peter spravil svoju prácu tak dobre, že cyklistika je dnes na Slovensku uznávaným športom a ľudia sa ním bavia. Prispelo k tomu aj to, že dnes technika, oblečenie aj samotné bicykle sú na úplne inej úrovni ako pred tridsiatimi rokmi. Máme veľkú komunitu cyklistických ľudí, v nej je viac detí a z nich väčšia šanca, že tam nejaký talent bude. 

O talenty nemáme núdzu, skôr máme núdzu to „zasystémovať,“ aby sme dokázali pracovať na všetkých úrovniach a vo všetkých kategóriách, aby nám talenty pri nejakých ľahkých problémoch nekončili, ale naopak ich zlepšovali.

Aj Viki, aj Svrček aj Kubiš sú veľmi šikovní pretekári, máme sa na čo tešiť a uvidíme ako im to pôjde. Najvyššia cyklistika je ťažká, je to najmä mentálna drina a držím všetkým palce. A pevne verím, že dosiahneme dobrých výsledkov na majstrovstvách sveta aj v kategórii elite. Martin Svrček na to má, je veľmi talentovaný aj svojím spôsobom pretekania. A popri nich sa azda potiahnu aj ďalší pretekári.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Zaspávate spokojne?

Zaspávam spokojne, keď veci fungujú a všetko je OK. Čo sa týka môjho osobného života, tam som veľmi spokojný a užívam si to. Najradšej som doma, no bohužiaľ mi to moja práca nedovoľuje a dosť dní som na cestách. 

Čo sa týka práce, momentálne nezaspávam spokojne – robíme, no stále sú tam medzery. Budujeme to však a chcem to nastaviť tak, aby to bolo dobre. Veľakrát odvedieme super robotu marketingovo, ale výsledok sa nedosiahne pri hľadaní sponzorov. Budem spať vtedy dobre, keď budeme mať dostatok sponzorov, aby sme fungovali. Máme dobrých sponzorov, za ktorých sme vďační a fungujeme dobre, no hľadáme ďalších a chceme to potiahnuť ďalej. Viem, kam to chceme dostať a ako to má vyzerať a byť, na to však potrebujem ďalšie financie. Takže sa zobúdzam pracovne a večer zaspávam takisto pracovne. Teším sa na to, keď sa to zastabilizuje. 

Posledný rok bol náročný, myslím si, že sme mali jeden z najlepších programov spomedzi kontinentálnych tímov a v tomto roku to bude to isté. Potrebujeme akurát zohnať zvyšné financie a potom nech chlapci od nás postúpia do World Tour, práce alebo do školy.

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Návykom je presnosť a dochvíľnosť a odrobiť si svoju prácu tak, aby bola spravená. Vo World Tour neexistuje, aby práca nebola spravená. Byť dochvíľni, rešpektovať svoje okolie, rešpektovať ľudí a jednať s nimi korektne. Neuznávam, keď robíte 8 hodín prácu, ktorú viete spraviť za 6 hodín. To je tempo a spôsob, akým sa pracuje vo World Tour – čo najrýchlejšie. A potom si môže človek oddýchnuť.

Peter Velits, ktorý počas kariéry najazdil ročne cez 30 tisíc km, nám povedal, že po kariére mu bicykel vôbec nechýba a jazdí už len pre radosť, najmä vtedy, keď je vonku pekne a radšej si zahrá ľadový hokej. Ako často obúvate cyklistické tretry po kariére vy?

Bol som na tom rovnako ako Peter, rok po kariére som nebicykloval. Ale dnes mám bicykel opäť rád, je to môj šport číslo jeden. Na bicykel chodím, kedy sa mi dá, ale na kratšie jazdy – do dvoch hodín tri-štyrikrát do týždňa. Vyjde z toho pár tisíc kilometrov, nepreháňam to. Keď sa mi nechce, nejdem, keď áno, idem, počasie v tomto nehrá žiadnu rolu. 

Vyložene si na bicykel idem vyvetrať, hoci mám pred sebou „budík,“ pozerám si iba pulzovú frekvenciu – to ma zaujíma, ako mi ide srdce. Väčšinou idem tie dve hodiny bomby naplno. 

V akej srdcovej frekvencii jazdíte?

V takej, v akej ma telo pustí. (smiech) Keby som takto trénoval ako pretekár, tak by som dlho nevydržal. Naozaj idem na nejakých 80 percent stále, hoci to nie je na rýchlosti vidieť, už je to len pocitové. (smiech)

„Vytrieskam“ sa na bicykli, užijem si to a som spokojný. Sám chodím najmä preto, že chytím bicykel, kedy sa mi dá, kľudne aj doobeda, keď si porobím prácu, alebo aj poobede, ako sa podarí. Nechcem ukracovať ani rodinu a určite nie ani prácu, takže sa s nikým nedohadujem a idem. Okolo Inovca mám krásne prostredie. Užívam si to, stále ma to baví.

O čom ešte snívate? Čo máte v pláne zrealizovať v horizonte 5 či 10 rokov? Uvidíme vás v Let´s Dance rovnako ako Petra Sagana? 

Tak mňa v Let´s Dance určite neuvidíte. (smiech) Jedna vec, ktorá je jasná, je to, že tanečník zo mňa nikdy nebol a ani nikdy nebude. 

Rád by som robil kontinentálnu cyklistiku, ktorá ma baví. Pevne verím, že ostanem pochopený a nastavíme to tak, ako chceme – jednoducho a funkčne. Strašne rád by som videl nášho pretekára opäť na Tour de France, možno aj našou zásluhou, čo by ma úplne napĺňalo a aj ma to motivuje. A užívať si aj priestor sám pre seba - vo World Tour na to nebol čas. Chcem si užívať rodinu, robotu, bicykel a nejaké dobré pivko a bude to fajn.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie? 

Na nadšenie som už dlho nevstával, momentálne je to budík a otázka „čo zase dnes bude a čo ma čaká?“ Ja som typ, ktorý by dokázal spať veľmi dlho – som v znamení lev, potrebujem dlhší spánok a naozaj keď nemusím, skoro nevstávam, radšej neskôr. S detskou radosťou, že bude krásny deň, to už dlho nebolo a teším sa, keď to bude opäť. 

Máte aj nejaký ranný rituál? 

Mám veľmi „zdravý“ rituál – dám si ráno štyri kávy a až potom začnem nejako fungovať. Zobudím sa a po osobnej hygiene si dám kávy a nasledujú povinnosti ako deti do školy a podobne. Toto je môj rituál – káva a čo najskôr mať prácu za sebou. Mám rád prácu, ale nebudem sa v nej „rýpať“ dlhšie, než bude treba. Odrobím, spravím a idem si užívať života.