BRATISLAVA. Spomínate si na fanúšičku našich hokejistov, ktorá sa v zápase s Dánskom radovala z gólu, inkasovaného do našej bránky?
Pokojne som mohla byť na jej mieste aj ja - hoci nemám dlhé gaštanové vlasy. Alebo sme sa mohli tešiť dve. V hokeji mám totiž rovnaký „hokej“ ako ona ...
Majstrovstvá sveta sa skončili, zázrak sa nekonal. V Paríži ani v Kolíne nepadol podobný slávny gól, ako bol ten, ktorý vypálil Peter Bondra pred 15 rokmi do ruskej bránky. Nezaznelo dnes už legendárne „Vľavo má Bondru... Tyčka. Góól. Dávame góóól.“
Ten hokej som náhodou videla, spolu s tisíckami ďalších fanúšikov a „fanúšikov“ na bratislavskom námestí. Úplný športový ignorant zase nie som - keď vyhrávame, som na správnej strane. Podobne ako tisícky ďalších.
Končiaci sa hokejový šampionát neumožnil našim fanúšikom búrlivú oslavu víťazstva, nedal voľný priechod národnej hrdosti, nepozdvihol sebavedomie fanúšikov na dlhé nasledujúce mesiace.
Namiesto oslavy balia naši fanúšikovia v Paríži a Kolíne štátne vlajky a vracajú sa domov. Niektorí s pocitom krivdy, že im pred týždňom hneď po prvom – vtedy ešte víťaznom zápase nezahrali Nad Tatrou sa blýska.
Nemusí to však byť na škodu veci. Vďaka tomu, že sa naše fanúšikovské povinnosti skončili predčasne, nám možno paradoxne zvýši čas aj na samotný šport. Nie však na ten vysielaný v telke, ale ten aktívne vykonávaný. Lebo hýbať sa je lepšie ako sa na športové výkony iných pozerať.