Venované všetkým, ktorých naučí Kuzminová plakať

Autorka je rozcítená olympijská fanúšička

Mám kamarátku, ktorá nemala ľahké detstvo. Niekde hlboko v nej sa vtedy čosi zaseklo a ona prišla o schopnosť plakať. Mnohokrát jej bolo ťažko, bývala smutná, ubitá a nešťastná.

Tak rada by to všetko zo seba vyplavila cez slzy, ale jednoducho to nešlo. Jedného dňa však prišla na to, ako toto telesné postihnutie oklamať.

V televízii dávali dokument o Emilovi Zátopkovi. Ani veľmi nechcela, ale zrazu sa pristihla, že pozorne počúva a pozerá príbeh zázračného muža, ktorý v roku 1952 vyhral na olympiáde v Helsinkách beh na päťtisíc metrov, beh na desaťtisíc metrov a ešte aj maratón.

Bod zlomu

A keď došlo na záber, ako vbieha do cieľa, Pandorina skrinka sa odomkla a jej sa zahmlili oči. Už sa to nedalo zastaviť. Ručala, vzlykala, hltala potoky vlastných sĺz, revala ako ranené zviera, bolel ju každý sval na tele, točila sa jej hlava, takmer sa dusila.

Akoby vybuchla sopka. Akoby sa odtrhla lavína. Akoby tú medailu vyhrala ona.

A keď sa duševná búrka upokojila, zalial ju pocit krehkého vákua. Nič. Opojenie z prázdna. Keď doznelo, vedela, čo musí urobiť.